Veľký rozhovor s Messim o... takmer všetkom

Pravdou je, že som to nikdy takto nevidel a nikdy som sa necítil povinný strieľať góly, pretože ak by som ich nedal, tím nevyhrá. Naopak, Barca mala vždy skvelých útočníkov, nielen teraz v podobe Neya a Luisa, ktorí toho urobia najviac, pretože sú obaja hráči svetovej triedy. Neprinášajú nám len góly ale aj mnoho iného. To je dôvod, prečo som kľudný.

Aké góly strieľaš najradšej? Perfektne vypracované, z mimo šestnástky, priame kopy, góly keď na seba naviažeš obrancov,... preferuješ niektoré?
Pravdou je, že žiaden z nich nepreferujem, rád skórujem ako to len ide. Kým sa to dostane do brány, nezaujíma ma ako sa to tam dostalo.

Keď strelíš hetrik, hrdo si vezmeš loptu domov, ale predtým ju necháš podpísať svojimi spoluhráčmi. Je to špeciálny suvenír?
Vždy si ju nechávam podpísať, pretože si myslím, že je to zásluha a uznanie pre celý tím. Bez mojich spoluhráčov by som nič z toho na individuálnej úrovni nedosiahol a myslím si, že pri hetrikoch to platí o to viac. Pretože moje strieľanie gólov záleží aj na nich a je to pekný suvenír ich mať všetky podpísané.

Kde ich máš odložené?
Mám ich doma, tam, kde mám všetky svoje trofeje. Rozmýšľal som však, že by som s nimi mohol urobiť niečo špeciálne, niečo pekné so všetkými tými loptami. Momentálne ich mám v sklenených vitrínach ale rozmýšľam o tom, že by som im mohol nájsť nejaké špeciálnejšie miesto.

Pamätáš si všetky hetriky, ktoré sa ti podarilo dosiahnuť?
Práve teraz, ako sa rozprávame, tak nie. Potreboval by som ich vidieť znova alebo aby mi o nich niekto niečo povedal a potom by som si spomenul.

Ale je nejaký z nich, ktorý si si užili viac?
Špeciálny bol pre mňa ten, ktorý som strelil v zápase proti Realu Madrid, keď sme remizovali na Camp Nou 3-3 – preto, čo to znamenalo a pretože to bol môj prvý hetrik a pomohol nám v lige. Nakoniec sme ligu vtedy ani nevyhrali, ale v tom momente to bolo dôležité a samozrejme, bolo to proti Realu Madrid.

Keď strieľaš na bránu, robíš to inštinktívne?
Áno, pretože v zápase sa to všetko deje rýchlo a nemáte čas rozmýšľať, či budete strieľať ľavou alebo pravou nohou. V každej situácii hľadáte najrýchlejšie riešenie.

Ktorá gratulácia alebo komentár od oponenta ťa po góle alebo hetriku potešil najviac?
Pamätám si, že v zápase proti Realu Madrid [v roku 2007] za mnou po zápase prišiel Raul a zablahoželal mi. Povedal mi niekoľko vecí, ktoré boli v tom momente veľmi milé – z dôvodu kým Rául bol a čo ten zápas znamenal si to budem pamätať navždy.

Máš 27 rokov, si dospelý, ako hráč na vrchole. Ten chlapec, ktorý prišiel do La Masie v trinástich rokoch sa stal najlepším hráčom na svete... Čo vidíš, keď sa pozeráš naspäť?
V športe nerozmýšľate nad pohľadom späť, pretože sa to všetko deje tak rýchlo. Je tu vždy tak veľa dôvodov prečo hrať, vždy sú nové ciele a ja sa neohliadam späť. Stáva sa to viac v živote mimo ihriska, keď som doma so ženou a synom. Poznáme sa od detstva a tak niekedy spomíname na veci, ktoré sa nám prihodili a vidíme, ako čas pokročil, ako sme vyrástli, aký je život. Myslím si, že na ihrisku je to je ťažšie a dokiaľ neskončím svoju kariéru, nebudem schopný sa zastaviť a rozmýšľať nad tým, čo som dosiahol.

Tvoj syn, Thiago, má už dva roky. Užil si si už rolu otca. Ako ťa to zmenilo? Pomohlo ti to dospieť? Cítiť to na ihrisku?
Zmenilo, zmenilo to všetko. Najprv je on, potom všetko ostatné. Zmenilo ma to v smere ako vidím hru. Predtým, keď som prehral alebo niečo pokazilo, tak som sa niekedy s nikým nerozprával aj tri či štyri dni pokiaľ ma to prešlo. Teraz ak prehrám, tak prídem domov a je to preč. Hnev zostane vonku, pohľad na neho mení všetko. Byť otcom mi pomohlo vyrásť a myslím si, že je to časť dospievania. Pomohlo mi to nezblázniť sa kvôli futbalu a myslieť aj na to, že v živote sú aj iné veci okrem futbalu.

Foto: fcbarcelona.com
Zdroj: fcbarcelona.com