Označenie „The Big Three“ je pôvodne z basketbalu: traja individuálne vynikajúci hráči, ktorí tvoria jadro mužstva a dávajú mu otáčky. Chris Bosh, LeBron James a Dwyane Wade sú hádam najznámejším príkladom a v 2012 – 2013 stiahli víťazstvo na stranu svojho klubu. Vo futbale toto vlastne ani neexistuje, i keď v jednom historickom mužstve – AC Milan za Arriga Sacchiho to tak bolo: Frank Rijkaard, Ruud Gullit a Marco Van Basten potiahli ako jadro klub v neskorých 80 – tych rokoch.
A Frank Rikaard, neskôr tréner FC Barcelona bol neodmysliteľným základným kameňom.
Samozrejme že nemôžeme zabudnúť na vynikajúcu obranu okolo Maldiniho a Franka Baresiho alebo Donadoniho na pravom krídle, všetko výtečníkov. No základná os Holanďanov stelesňovala v tom období určitý flair a štýl.
Rijkaardova rola u AC Milan pod Arrigom Sacchim
Van Basten ako stredný útočník zakončoval a umožňoval realizácie voľných kopov a umožňoval i rýchle útoky. Gullit organizoval hru v poslednej tretine a využíval svoju zmes z fyzickej sily a techniky na vytvorenie útokov, zatiaľ čo Rijkaard s Carlom Ancelottim určovali rozvrh hry v strednom pásme a stabilizovali pressingové pohyby.
O niekoľko rokov neskôr doviedol Rijkaard ako zmes „šestky“ a stredného obrancu mladé mužstvo Ajaxu k titulu v CL.
Rijkaardove dedičstvo je však aj diskutabilné. Pre mnohých platí dodnes ako prototyp „šestky“, čo dokáže vystavať hru svojho mužstva, pre iných ako obraz herne silného rozbíjača a pre ďalších ako kompletný futbalista v centrálnej zálohe.
Anglická Wikipédia spieva na neho dokonca oslavné hymny:
"Rešpektovaný britský denník The Daily Telegraph v roku 2010 o Rijkaardovi napísal, že je to hráč so štýlom a bezchybným rodokmeňom. Kompletný, húževnatý a konzistentný stredopoliar, ktorý bol odborníkmi počas kariéry chválený za jeho fyzické a športové atribúty, za jeho pracovitosť, schopnosť vybrať si pozíciu, jeho taktickú vyspelosť a rozhodovanie podobne ako jeho schopnosť čítať hru. Rijkaard bol tiež skvelý v súbojoch a po zisku lopty bol schopný hneď útočiť. Zdobila ho aj tvrdá strela. Je považovaný za jedného z najlepších defenzívnych stredopoliarov futbalovej histórie a jedného z najlepších hráčov jeho generácie."
Pravda leží (ako temer vždy) uprostred. Rijkaard bol totiž mimoriadne ambivalentný aktér.
Veľké problémy s vlastnou (vynikajúcou) fyzičkou a citom pre hru
Ako to často býva, nie sú to vlastné mimoriadne schopnosti, ktoré spravili veľkého hráča, ale napojenie jeho vlastností na mužstvo. Práve tu boli dôvody Rijkaardových problémov počas dlhšieho obdobia.
Ako má hráč hrať, keď vlastne už dokáže úplne všetko? Rijkaard mal výbornú fyzičku a úžasnú techniku, no napriek tomu „plával“ bez akejkoľvek prezencie v štruktúrach mužstva alebo to až preháňal pri práci proti lopte: preceňoval svoju veľkoplošnú hru a stabilitu svojho prístupu ku hre. Občas sa mu nedarilo adekvátne vložiť do hry ani svoje výborné vlastnosti, čo z neho robilo síce solídneho, nie nie výnimočného hráča.
Xavi a Guardiola – napríklad – mali určité fyzické limity, ktoré ich ale spravili takými hráčmi akými sa stali. Vrhli fókus na určité aspekty, na precíznosť v pasoch a v pohybe, na anticipáciu jasných situácií alebo kontrole okolo seba. Pritom boli výnimoční, ale ich možnosti – a následne ich rámec, ktorý sa museli naučiť kontrolovať – boli relatívne malé, čisto z pohľadu na priestorovo – fyzickú perspektívu.
Rijkaard nemal túto nevýhodu, no ani pozitívne konzekvencie. Hráč ako on mohol dominovať futbalu. No nebolo to vždy tak. Niekedy sa až strácal v dynamike hry, niekedy bol znechutený ne-realizáciou svojho veľkého potenciálu – nikdy nedokázal plne rozvinúť kompletné spektrum svojich vynikajúcich schopností.
Nedostatočný balans medzi možnosťami a realizáciou je zrejme aj dôvodom, že niektorí ho nepovažovali za veľkého hráča.
Zvlášť veľkým problémom bola nedostatočná konštantnosť v hre s loptou – na rozdiel od hráča hrajúceho vedľa neho – Carla Ancelottiho, ktorý sa podobal quasi na Modriča. Rijkaard si častokrát až priveľmi dôveroval, pokúšal sa o prehnane ťažké a kreatívne pasy (i pod tlakom).
Rijkaardova neskoršia rola v Ajaxe pod Van Gaalom
Bol však vynikajúci na pozícii ktorá bola absolútne iná ako tá, kde hrával dlhý čas
Najmodernejší stredný obranca na „šestke“!(?)
Väčšina pozná Rijkaarda len z dvoch jeho kariérnych fáz: v AC Milan ako „šestka“ a v Ajaxe v roli, ktorú niektorí nazývajú „Switch-Innenverteidiger“ (Innenverteidiger = po nemecky stopér, resp. stredný obranca – je dôležité tento názov neprekladať do SJ – pozn. prekladateľa). Principiálne hral v druhom systéme – ako Busquets pod Guardiolom v sezóne 2011/12 alebo dnes Vidal v FCB – ako „šestka“ ktorá sa v prípade potreby zasúva medzi stredných obrancov alebo sa podieľa v strede ihriska na pressingovej práci.
Často sa zabúda, že hrával už v AC Milan ako stredný obranca v obrannej štvorici a už v mládežníckych teamoch bol „vyškolený“ na túto pozíciu. Pravdepodobne to bola jeho „pravá“ pozícia, čo malo určité takticko – psychologické dôsledky.
V strede poľa má „šestka“ opcie vo všetkých smeroch, nachádza sa – takticky i psychologicky – v centrále hry, môže riskovať enormné šírky hry (ak to kvalitne dokáže), lebo o. i. má ešte za sebou poistku a podporu (obrancov).
Stredný obranca musí hrať jednoznačne a jasne, limitovane, nemá za sebou žiadnu poistku, nemá (temer) žiadny vplyv na hru v poslednej tretine ihriska a je pozične jednoznačne napojený na celú obrannú líniu svojho mužstva.
Tieto limity a hra bez poistky však krotili a zoslabovali ohromný Rijkaardov potenciál. Z veľkej celoplošnosti proti lopte a nekonštantnej, čiastočne až prehnanej možnosti rozhodovania na lopte sa neskôr zrodilo stabilné chovanie v jeho zóne, úžasná dynamika pri kontrole priestoru, jednoznačnejšie pohyby s loptou a pripravenosť až k agresívnym pasom v ofenzíve – s jednoznačne vyššou úspešnosťou.
Rijkaard ako stredný obranca predbehol svoju dobu, hral niečo, čo si po rokoch – dnes dovolí len málo vynikajúcich stredných obrancov napr. Thiago Silva. V zápase proti Juventusu zo sezóny 1988/89 je jasne viditeľné aký potenciál bol v Rijkaardovi. Neskôr ho (čiastočne) aj využil.
Špeciálna rola v neskoršom veku
Je možné, že stúpajúci vek spôsobil jeho lepšie postavenie v pozíciách, keď dokázal i prevziať viac zodpovednosti – ako tomu bolo v polovici 90 – tych rokov v drese Ajaxu pod egidou Louisa Van Gaala. Rijkaard hral v roli pred-stopéra ktorý pendloval medzi záložníkmi a obranou. Pri výstavbe hry zostával zasunutý medzi obrancami podobne ako i v hre proti lopte, najmä keď sa „osmičky“ starali o súperove krídla v systéme 3-1-2-1-3 a polo-obrancovia sa sústreďovali na súperových útočníkov. S famóznym Fínom Litmanenom obsadil Rijkaard stred a jeho fyzička mala tým zmysel a nadišiel poriadok v jeho činnostiach.
K tomu prichádzali jeho nasadenia „box-to-box“ pri vysokej pozícii mužstva, jeho vynikajúca streľba z diaľky a telesná sila v obsadzovaní súperovej šestnástky najmä pri hlavičkovaní.
Táto rola umožnila Rijkaardovi navyše „druhú jar“ – a rehabilitáciu jeho ambivalencie v jednom z najlepších mužstiev novodobej histórie futbalu.
Analýzy Ajaxu 1995 sú tu v holandskom jazyku u priateľov z „Catenaccio“ a tu v angličtine. Zaují-mavý zostrih je možné nájsť tu, k tomu existuje na www.spielverlagerung.de portrét trénera Louis Van Gaala.
zdroj: www.spielverlagerung.de / Adventskalender 2015 / Artikel RM
výber, úprava, preklad, poznámky: Peter
