Johan Cruijff je zrejme najvplyvnejšia osobnosť vo futbale
Technická analýza trénera: Johan Cruijff (I.)
Po tejto prehre pracoval Cruijff ešte viac so svojim mužstvom. Cieľ: medzinárodné top – hviezdy. Jeden z nich bol starý známy. 1986 opustil Koeman, už vtedy dôležitý hráč pre systém hry Ajaxu, svoj klub smerom k Eindhovenu. U PSV bol spoluzodpovedný, že Cruijff doma sklamal. U Barcelony mal hrať v Guardiolovom systéme libera, ktorý sa vrhá vpred a iniciuje striedanie hry so „šestkou“.
Ďalším bol Hristo Stoichkov. Enfant Terrible z Bulharska bol kvalitný rýchly typ, zakončovateľ a driblér, ktorý mal hrať v prednej pozícii. Tretí do partie sa volal Michael Laudrup; hráč, ktorého neuveriteľné individuálne kvality predurčovali k hre na rôznych pozíciách. Mnohokrát ako ľavé krídlo alebo na jednej z troch predných pozícií stredového „diamantu“, neskôr však oveľa častejšie ako stredný útočník, príp. tzv. falošná „deviatka“.
„Ak hráte proti tímu s dvojicou skvelých stopérov, najlepšou možnosťou je hrať bez útočníka.“
Už v zápase proti Juventusu v 1991 sa ukázalo, kam smeruje cesta Barcelony. Individuálna kvalita sa zlepšila, štruktúry sa etablovali. Tak ako predtým bol dostatok voľnosti pre jednotlivcov, no i zodpovednosť v určitých situáciách, o. i. v zabezpečovacích pohyboch.
1991 proti Juventusu
Mnohí z hráčov agovali veľmi veľkoplošne, aby doplnili svoje individuálne pohyby. Zvlášť nápadné boli pohyby a flexibilné pozičné zmeny Koemana a Nanda ako i Salinasa a Stoichkova. Laudrup na „desiatke“ organizoval hru v prednej zóne a bol vyhľadávaný ako príjemca pasov. Na pravej strane sa vysúval pravý obranca a inteligentne sa pohybovai Beguristain vľavo, ktorý sa šikovne ponúkal na prihrávky.
Aj proti Fergusonovmu klubu Manchester United bolo v 1991 vidno niečo podobné. Ešte stále boli síce problémy proti kvalitnému defenzívnemu súperovi, najmä v kontrách a dvojitému obsadeniu krídiel, čo prinútilo Cruijffa reagovať hlbšie hrajúcim stredným útočníkom a vysunutejšími záložníkmi. Občas bolo vidno až 4-1-4-1, no bol tu problém s prechodom do poslednej tretiny ihriska.
Rok 1991 bol však dôležitý ako príprava cesty, lebo Cruijffovi bolo umožnené prispôsobiť etablované štruktúry a tieto optimovať. Vo finále CL proti Sampdorii v r. 1992 už to nebol Salinas, ktorý agoval vpredu v centre, ale Laudrup ako falošná „deviatka“. Laudrup bol prvou líniou v pressingu proti lopte, za ním hrali Salinas ako pravé krídlo (v podobnej roli ako Lineker), Bakero „desiatka“ s výpadmi vpred a Stoichkov ako ľavé krídlo.
1991 proti Manchester United
Rozdelenie úloh bolo zaujímavé. Salinas hral relatívne široko a len pri centroch išiel konštantne do stredu, zatiaľ čo Stoichkov a Bakero obsadzovali neustále centrum, ak Laudrup ustúpil vzad. Laudrup obsadzoval častejšie ľavý polo-priestor a udával takt pri výstavbe hry, čo opätovne pasovalo k presnej pozičnej stabilite stredového „diamantu“.
Tento bol totiž ľahko asymetrický. Juan Carlos „prenasledoval“ Lombarda relatívne ďaleko dopredu a hral ako ľavý polo-obranca, resp. ľavý záložník – omnoho širšie ako jeho proťajšok. Zrejme tým chcel Cruijff osobne pokryť Lombarda a posilniť obranu na krídlach, i keď aj Eusébio mohol situatívne prebrať súperove krídlo. Sampdoria hrala v systéme 4-4-2, bola však častejšie v asymetrickom 4-4-1-1 a celkovo vôbec nie tak aktívna ako Sacchiho AC Miláno na lopte alebo proti lopte.
1992 proti Sampdorii
Niekoľkokrát nabiehali Stoichkov a Salinas na stredných obrancov, najmä Salinas hral centrálnejšie. Ľavá strana Sampdorie zostávala tým otvorenejšia a kým Eusebio a spol. tam začali nabiehať, Sampdoria odkláňala útoky Barcy tým smerom. Bakero a Laudrup bránili pasy cez centrum stredu ihriska.
No obe mužstvá sa tým neutralizovali. Sampdoria nemala temer žiadnu prezenciu vpredu a bola ofenzívne neškodná. Barcelona sa snažila vyťahovať krídla z ich obrannej zóny a následne zahrávala diagonálne pasy do polo-priestorov. Fókus ležal najmä na Laudrupovi v ľavom polo-priestore. Guardiola a Koeman sa starali o výstavbu hry v strede a polo-obrancovia mali široké postavenie, i keď párkrát sa musel Ferrer zaradiť kvôli Juanovi Carlosovi do užšej pozície.
Koemanove výpady proti pasívnemu 4-4-2 / 4-4-1-1 Sampdorie mali síce preniesť loptu do druhej tretiny ihriska, no podpora vo vyšších zónach bola nekonštantná. Osobná obrana Sampdorie a kompaktnosť v prvých dvoch líniách pokryli hlbšie priestory a bol to nakoniec trestný kop Koemana v predĺžení, ktorý zabezpečil Barcelone prvý titul v CL.
Svetový pohár v tom istom roku však Barcelona nezískala. Vynikajúci strední obrancovia Sao Paula a hra dopredu ako i relatívne dobré obsadenie stredu ihriska najmä proti lopte, neutralizovali Barcelonu v decembri 1992.
“Sao Paulo bolo rozhodne lepšie, s Raiom, Mullerom a ďalšími fantastickými hráčmi. Nemohli sme s nimi ani súperiť, len ich nechať vyhrať.“
Pritom bol tento zápas jeden z najlepších v histórii Svetového pohára. Barcelona ukázala niekoľko kvalitných štruktúr pasov s mnohými šikovnými presunmi hry do polo-priestorov a na krídla, ako i zodpovedný výkon Guardiolu v strede v rozhraní a výborný výkon Koemana.
1992 proti Sao Paulo
Sao Paulo bolo však o málo lepšie, i keď Cruijff „vybalil“ „najcruijffovatejšie“ zo všetkých možných postavení. Laudrup a Bakero enormne variovali, Amor sa vysúval ďaleko dopredu a polo-obrancovia interpretovali svoje posty veľmi ofenzívne. Eusebio obsadil pravé krídlo, aby vybalansoval pohyby Stoichkova. Tento si dokonca viackrát vymenil pozície s Laudrupom, čo umožnilo prezenciu prakticky vo všetkých zónach.
Formácia vyzerala veľmi často až 3-5-2. Je cťou pre Sao Paulo, že dokázalo vzdorovať takémuto mužstvu s absolútne vynikajúcim Guardiolom.
Video z týcho rokov ku Cruijffovej pozičnej hre ju tu.
Medzi géniom a šialenstvom
V ďalších dvoch rokoch udržala Barcelona domácu dominanciu. Tituly č. 3+4 za sebou v rokoch 1993 a 1994 boli vo vačku. V Champions League sa obhajoba nepodarila zásluhou skorého vypadnutia s CSKA Moskva. To priviedlo Cruijffa k tomu, aby ešte vylepšil káder. Cieľ: 4 zahraničné hviezdy, z ktorých by hrali vždy 3 podľa typu súperov. Dôvodom bola regula o cudzincoch (max. 3 cudzinci súčasne na ihrisku).
Katalánci podpísali Romaria, kráľa strelcov CL 1993 (7 z 15 gólov PSV Eindhoven + niekoľko asistencií), čím mali v kádri 5 hráčov s absolútnej svetovej triedy.
Koeman hral naďalej ako libero, pričom sa stále častejšie praktikovali 4 – členné obranné rady (štvor-reťaz) a Koeman hral jedného z dvoch centrálnych obrancov – aj keď Cruijff ich označoval za dvoch obrancov nie ako 4–člennú obrannú formáciu. Okrem toho dokázal Koeman fungovať ak bolo treba i ako „šestka“.
Guardiola bol tak ako predtým kľúčovým hráčom a jediným, ktorý nebol nakúpený z iného klubu. Riadil výstavbu hry na „šestke“ v sytéme 4-1-2-3 ale i v 3-1-2-1-3. V niekoľkých zápasoch so slabšími súpermi hral Guardiola s Koemanom dvojicu obrancov, aby zvyšok hráčov mohol útočiť.
Laudrup bol temer degradovaný na hráča na lavičke (dostal pár nasadení – a zahral vždy výborne). Istým spôsobom bol Laudrup Cruijffovou zbraňou na všetko; najlepší allround-hráč v histórii futbalu. Raz vybehol ako ľavé krídlo, inokedy ako „desiatka“ alebo „osmička“ a občasne dokonca ako stredný útočník.
Stoichkov dokázal obsadiť obe krídlené pozície, pričom kreoval s Romariom akési vysunuté útočné duo. Druhý krídelník – často Begiristain, ktorého práca dozadu a jeho balans ponúkajúca „nátura“ bola často podceňovaná – vyvážil opačnú stranu a Stoichkov mohol riskovať, aby vylepšil kontry a podporovať Romaria.
Príkladom je zápas proti Osasune na jeseň 1993. Bez Koemana hrala Barca v 3-1-2-1-3. Laudrup a Stoichkov hrali spoločne v stredovom „diamante“. Stoichkov hral ako „desiatka“, ktorá neustále vybieha na špicu a mení pozície s Begiristainom.
Laudrup hral „osmičku“ ktorá mala – spolu s Guardiolom – vystavať hru. Estebaranz bol využívaný na pravej strane ako izolovaný hráč rozťahujúci hru do šírky a ako driblér, Romario hral s fókusom na sklepávanie lopty spoluhráčom a pohybovú vybavenosť ktorá bola svetovou triedou.
Tento systém fungoval celkom dobre. Aj bez Koemana bola defenzíva stabilná a zahrávala lopty s veľkým tlakom dopedu. Toto sa dialo aj v systéme 4-3-3, keď chýbal Koeman. V zápase poti Valencii na jar 1994 bol Laudrup ľavá „osmička“ a Guardiola dokonca pravý stredný obranca.
1993 proti Osasune
Krajní obrancovia hrali veľmi vysoko, s loptou i proti lopte v pressingu. Goikotxea, hrajúci často záložníka, obsadzoval s Ferrerom bočné pozície. Je zaujímavé, že Bakero – kedysi veľmi vertikálna „desiatka“ v systéme 3-1-2-1-3 hral stále hlbšie.
1994 proti Valencii
V tejto sezóne preberal častejšie „šestkové“ a „osmičkové“ pozície, ako v tomto zápase. Stoichkov a Begiristain obsadili krídla, ovšem inak ako predtým, tentokrát bol Begiristain vpravo a Stoichkov vľavo. Ivanovu rolu podporoval často Begiristain sprava, zatiaľ čo Laudrup a Goikotxea preberali ľavé krídlo. Proti lopte sa hral systém 4-1-4-1.
V tej fáze na jar 1994 vyzerala Barcelona herne vynikajúco. Zahrávali množstvo kvalitných pasov do polo-priestorov a na krídla, čo ničilo súperom pressingopvé úsilie. Pozičné zmeny boli dobre organizované, pressing veľmi stabilný a zásluhou šírky kádra bolo nielen kvalitné obsadenie postov, ale bolo možné veľmi flexibilne meniť pozície.
Cirkulácia vyvíjala veľký tlak, najmä vynikajúce výkony Koemana a Guardiolu, ako i neustále sa lepšiaci pozičný štýl boli nositeľom kvality. Ďalšiu alternatívu systému ukázal Cruijff aj proti Seville.
Tu hral Laudrup zmes z falošnej „deviatky“ a „desiatky“; formácia sa menila z 4-3-1-2 na 4-1-2-3.
Stoichkov a Amor obsadili veľmi dobre pravé krídlo a pravý polo-priestor, ktoré boli výbrone „obsluhované“ Eusebiom – inak založníkom.
Na ľavej strane hral mladý Sergi, „vyučený“ krídelník. To umožnilo Romariovi obsadiť pozície v ľavom polo-priestore a v strede útoku, na striedačku s Laudrupom. Situatívne preberal Bakero túto úlohu, ak Sergi to nemohol stihnúť kvôli nesprávnemu timingu.
Guardiolove pohyby zabezpečovali ďaleko vpred hrajúceho Sergiho. Amor, ktorý hral lineárnejšie a vertikálnejšie ako Bakero, prebral Eusébiove úlohy a Bakero zabezpečoval stredné zóny vedľa Guardiolu. Tento sa pohyboval (aj bez lopty) čiastočne i dozadu a vylepšoval šírku postavenia.
1994 proti Seville
Takéto prispôsobenia ukazujú, ako flexibilný bol Cruijff a ako veľmi sa mohli zmeniť jeho možnosti vďaka nákupu Romaria. V zápase proti Osasune sa jednalo primárne o zvýšenie prieraznej sily v poslednej tretine ihriska, proti Valencii chcel Cruijff hrať stabilne a s tlakom vo výstavbe hry, proti Seville ležal fókus na vysokej pressingovej rezistencii a stabilite s a bez lopty.
1994 proti Realu Madrid
Zvlášť dôležitý bol prirodzene zápas s Realom 1994 s výsledkom 5:0, ktorý mal jednoznačne zabetónovať prednostné postavenie Barcelony v Španielsku a Európe – taký bol vtedy názor. Tentokrát sa Cruijff rozhodol proti Laudrupovi.
Príčinou bolo hľadanie defenzívnej stability. Sergi obsadil ľavé krídlo a pracoval usilovne aj dozadu, zatiaľ čo Goikotxea ako široko hrajúci polo-obranca hľadal možnosti prenikania vpred na strane. Nadal, vlastne stredný obranca, agoval ako ľavá „osmička“ a vypĺňal spolu s Guardiolom (trochu doprava posunutá „šestka“) trojčlennú obrannú reťaz.
Tým vznikali jednotlivé štvorice, dokonca až pätice v prvej línii, i keď základné formácie boli 3-1-2-1-3. Bakero hral tentokrát „desiatku“ s úlohou prenikať obranou a hral približne ako Arturo Vidal v Juventuse.
Real sa ukazoval v 4-1-4-1 zvláštne pasívny a mal nečisté postavenia vo vyšších zónych, veľmi málo prezencie, čím pomohol Barcelone vystavať prakticky všetko dostatočne stabilne. Pre dominanciu Barcelony pomohli jej dobrý pohyb, a jasná prevaha v strede ihriska.
Zrejme zvolil Cruijff v tomto zápase systém 3-„diamant“-3, exaktne kvôli presile v strede a možnosti útočenia polo-obrancov, ktoré hráči Realu nedokázali zachycovať. Krídla Realu akoby ani neboli v hre a vzorové pasy Barcelony obohrávali hravo prvé dve línie Realu.
Realu robili najväčšie problémy ofenzívni polo-obrancovia a dobré zabezpečenie útokov zozadu. Fungovali aj „mustry“ pasov; mnohé dlhé pasy s následným odovzdaním alebo sklepávaním lopty, presuny hry na opačné strany. Jednotlivé krížne alebo vertikálne pasy boli výborne zviazané s presilou v strede ihriska.
Zápas proti Manchestru United, ktorý Constantin Eckner tu analyzoval, bol taktiež highlight tejto fázy v hre Barcelony. A just v tejto fáze dominancie prišla namiesto titulu rana, z ktorej sa Cruijffova Barca už nemala spamätať.
Finále CL 1994
Pokračovanie v tretej časti...
zdroj pre ForcaBarca.sk: www.spielverlagerung.de / artikel od RM
výber, úprava, prestrihy, preklad: Peter
foto: sport.es
