Od doby keď bol Tito Vilanova menovaný do funkcie trénera FCB, prekonalo mužstvo niekoľko rekordov, strelilo množstvo gólov a hralo pohľadný futbal. No, možno nie taký okulahodiaci ako Pepova Barca zo sezóny 2010/2011, ale aj tak krásny. Avšak nie všetko šlo ako po masle a s príchodom problémov v obrane sa ukázalo, kde má mužstvo najväčšiu slabinu. Veď v doterajšom priebehu ligy dokázala Barca udržať čisté konto iba 7-krát.
Treba však konštatovať a pripomenúť, že s problémami v obrane sa už v minulej sezóne trápil aj Pep. A to problémami rovnakými – ubrániť súperove protiútoky. Obaja tréneri sa však s vecou vysporiadali po svojom.
Guardiola riešil problém prechodom na systém 3-4-3, kde kľúčovú úlohu zohrával Sergio Busquets. Myšlienkou bolo pridať do zálohy muža naviac, ovládnuť tak stred poľa, vytvoriť na súpera väčší tlak a zabrániť mu v prechode do protiútokov proti zraniteľnej obrannej trojke. Vedľajším efektom však bol voľný priestor na krídlach, ktorý Real Madrid, či Chelsea umne využívali. Ďalšou vecou bol veľký voľný priestor za obranou, ktorá hráva pravidelne vysoko a tak sa stávalo, že naši hráči boli prečíslovaní, pričom ak sa pridali aj krajní obrancovia súpera, problém bol na svete.
Tito to urobil inak, Dal systému 3-4-3 šancu, no keď nevidel nádej na úspech, vrátil sa ku klasike – 4 obrancom. Videl potrebu zmeny a nebál sa ju urobiť.
Titova filozofia, pokiaľ sa bavíme o obrane, bola jasne vidieť na začiatku sezóny. Mužstvo sužovali zranenia, nemohli nastúpiť Puyol, ani Piqué. Je to len špekulácia, no Guardiola by veľmi pravdepodobne v tejto situácii opäť siahol ku 3-4-3. Tito to však neurobil a prvé ligové Clásico je toho príkladom.
Vilanova sa rozhodol postaviť na stopéra Adriana, muža neuveriteľne univerzálneho, no zároveň chlapíka, ktorý na tomto poste nikdy pred tým nehral. Adriano však má rýchlosť, výbušnosť a agresivitu, atribúty, ktoré sú pre stopéra Barcelony takmer ako chrbtica. Až na pár pozičných chýb odohral Adriano famózny zápas a Tito týmto počinom ukázal, že preferuje systém 4-3-3 a jeho variácie.
Môžeme však uvažovať, že Tito dal prednosť 4-člennej obrane, pretože to je jediný spôsob ako na krajoch obrany využiť potenciál Albu a Alvesa. V tomto smere sme Titovu schopnosť taktických variánt mohli vidieť v odvete osemfinále Ligy Majstrov proti AC Miláno. Alvesovi nechal na pravej strane úplnú voľnosť, čo mu umožňovalo hrať vyššie a pomáhať tak podkurovať hráčom súpera, zatiaľ čo Alba hral stiahnutejšie, viac zozadu a ostával pomáhať obrannej dvojičke. Presne ako sme to za čias Guardiolu videli robiť duo Alves-Abidal. Tito tak nie je posadnutý len jednou taktikou, dokonale pozná svojich hráčov a dokáže z nich obdivuhodným spôsobom dostať ich maximálny potenciál.
Ale problémy naďalej pretrvávajú. Problémy v obrane Barcy spôsobila však hlavne nedostatočná podpora zálohy pri bránení. Z obrannej štvorky sa Alba a Alves často vyťahujú až do súperovej šesnástky, Busquets hrá v zálohe veľmi hlboko čím dáva Iniestovi a Xavimu voľnosť pohybu a tí sa často tlačia až do zakončenia. Pri útočení je to všetko prospešné, ale keď príde strata lopty, všetci títo hráči ostávajú príliš vysoko v momente, kedy je potreba cúvať a pomáhať brániť. Tento problém bol najzreteľnejší pri absencii niektorého z kľúčových obrancov, kedy na stopérskom poste naskakoval Song. Alex nepatrí medzi vyhlásených rýchlikov a tak často cúval o niečo skôr, aby tento svoj nedostatok zakryl, čím sa však zároveň posúvala ofsajdová hranica a vznikal voľný priestor medzi obranou a zálohou, ktorý súper využíval a útočil tak proti osamotenej obrane. Toto je jeden z hlavných dôvodov prečo Tito dôveruje Adrianovi a prečo dostáva na stopérskom poste prednosť pred Songom a Busquetsom.
V konečnom dôsledku teda Guardiola i Tito bojoval/bojuje s voľným priestorom, ktorý súper využíva na útočenie. Zatiaľ čo u Pepa bol problém s priestorom za obranou, Tito má problém s priestorom medzi obranou a zálohou. Opäť sa vrátime do odvety osemfinále Ligy Majstrov, kedy sa po taktickej stránke Tito rozhodol vrátiť „ku koreňom“. Použil 4-člennú obranu, z ktorej pravý obranca hral ofenzívne, ľavý vypomáhal stopérom a Busquets v zálohe hral svoju klasickú rolu. Finta však nebola v systéme, resp. formácii. Rozhodujúca bola agresívna hra stopérov, keď Piqué s Mascheranom hrali veľmi vysoko a dokonca často bránili až na úrovni zálohy na súperovej polovici. Áno bolo to riskantné a hrozilo, že Miláno bude využívať voľný priestor za obranou, čiže nastával problém Pepovej Barcy, ale Tito na to myslel . S agresívne hrajúcimi stopérmi a kompaktnou zálohou, kde sa nikto nevysúval do pozície falošnej “9“, takmer zanikol voľný priestor medzi obranou a zálohou. Rozostupy medzi hráčmi Blaugranas boli minimálne, čo im umožňovalo vyvinúť obrovský tlak na súpera, prinútiť ho stratiť loptu a zabrániť tak tomu, aby ju dokázal dať za obranu.
Tito miesto vykrývania priestoru za obranou, alebo hrania na istotu, bol odvážny. Taktika bola jasná – aj keď je za obranou voľný priestor, súper tam jednoducho nesmie dať loptu. V poslednej dobe v zápasoch často krát tento agresívny pressing a kompaktnosť chýbajú, a chýbali aj v časoch keď sa aj Pep rozhodol bojovať defenzívne - "hlavne držať loptu, najlepšie niekde v strede ihriska". A Tito to všetko priniesol späť, napriek tomu, že sa zotavoval z rakoviny v New Yorku. Ak však chce s tímom uspieť, musí v tejto ceste pokračovať, udržať úroveň pressingu a kompaktnosti, minimalizovať či odstrániť voľný priestor, ktorý by mohol súper využiť.
Vzhľadom k Titovmu zdravotnému stavu je stále ťažké posúdiť ako dlho vydrží na trénerskom poste. Podarilo sa mu však nájsť riešenie dlho trvajúcich problémov, nehovoriac o tom, že to dokázal s početnou maródkou v mužstve a zároveň počas vlastnej liečby rakoviny. Mnohí označujú Guardiolu za génia, ktorým nepochybne je, ale Tito je rovnaký. A čo je najdôležitejšie, pokiaľ ide o riskovanie, v tom je majster.
zdroj: totalbarca.com, 5R5
