vs. Eibar
o 1d 13h 16min
POSLEDNÝ ZÁPAS
REAL SOCIEDAD SAN SEBASTIAN
0 - 1
FC BARCELONA
PREVIEW REVIEW 19.1.2017, 21:15, Španiel. pohár
NASLEDUJÚCI ZÁPAS
EIBAR
-
FC BARCELONA
PREVIEW    REVIEW 22.1.2017, 20:45, La Liga
BUDÚCI ZÁPAS
FC BARCELONA
-
REAL SOCIEDAD SAN SEBASTIAN
PREVIEW    REVIEW 26.1.2017, 21:15, Španiel. pohár

Live prenosy La liga
18.01.
Bývalý tréner FC Barcelona Pep Guardiola dnes oslavuje 46. narodeniny. Všetko najlepšie!!!
 
18.01.
Bývalý tréner FC Barcelona Pep Guardiola dnes oslavuje 46. narodeniny. Všetko najlepšie!!!
 
14.01.
Zápas 18. kola Ligy Santander proti Las Palmas môžete sledovať od 16:15 na DIGI Sport 3.
 
09.01.
Barcelona nastrelila v tejto sezóne žrď súperovej brány viackrát, ako ktorýkoľvek iný tím La Ligy. [opta]
 
07.01.
Zápas 17. kola Ligy Santander proti Villarrealu môžete sledovať od 20:45 na DIGI Sport 3.
 
03.01.
Dnes oslavuje svoje 28. narodeniny tretí gólman Barcelony Jordi Masip. Všetko najlepšie!!!
 
22.12.
Arda Turan strelil už teraz viac gólov (11) ako počas svojej najlepšej sezóny v Atléticu Madrid (9).
 
21.12.
Luis Suárez dorovnal v zápase s Espanyolom Pedra, čo sa počtu gólov za Barcelonu týka (99).
 
18.12.
Zápas 16. kola Ligy Santander proti Espanyolu môžete sledovať od 20:45 na DIGI Sport 3.
 
 
HISTÓRIA
História klubu

Začiatky (1899-1922)

Švajčiarsky obchodník Hans Gamper, narodený 22 Novembra 1877 v mestečku Winterthur, bol autorom myšlienky založenia futbalového klubu v Barcelone. Ním zverejnený inzerát v športovom časopise (dňa 22. októbra 1899) vyvolal veľkú odozvu medzi športovými nadšencami.

Hans Gamper, v Barcelone známy ako Joan, sa v roku 1899 presťahoval do hlavného mesta Katalánska z obchodných dôvodov. Mesiac po zverejnení oznámenia už predsedal prvému oficiálnemu tímovému mítingu v Gimnas Sole. Spolu s Gamperom sa historického zhromaždenia zúčastnili aj Gualteri Wild, Lluís d'Ossó, Bartomeu Terradas, Otto Kunzle, Otto Maier, Enric Ducal, Pere Cabot, Carles Pujol, Josep Llobet, John Parsons aWilliam Parsons. Angličan Gualteri Wild sa po zhromaždení stal prvým prezidentom klubu.

Prvý dres

Hneď od začiatku nosili hráči svetoznámy červeno-modrý (viac bordový) dres, kde polovica dresu bola červená, druha polovica modra a rukávy boli opačnej farby. Dres bol doplnený bielymi kraťasmi.

Logo klubu

Prvý erb bol výrazné ovplyvnený erbom mesta. Klub chcel takto demonštrovať svoju oddanosť k mestu a ľuďom. Časom sa však členovia klubu rozhodli, že Barca potrebuje svoj vlastný symbol. V roku 1910 sa vyhlásila súťaž , ktorú vyhral jeden z členov klubu. Erb časom prešiel miernymi modifikáciami, ale v podstate je ten istý, ktorý bol navrhnutý v roku 1910.

Prvý zápas

Prvým super FC Barcelona bola skupina anglických vysťahovalcov žijúca v Bonanove (dnešnej Turo Park). Angličania, v ktorých tíme bola značná skupina už hráčov FC zdolala Barcu v pomere 1-0.

Prvý štadión

Prvé roky od založenia klubu sa niesli v znamení hľadania si domovského stánku. Prvými ihriskami boli Hotel Casanovas (1900), La carretera d'Horta (1901), El carrer Muntaner (1905) a Carrer Indústria, ktorý sa stal prvým štadiónom, ktorý klub vlastnil. Carrer Indústria mal kapacitu 6,000 miest a mal 2 poschodia , čo predstavoval unikát tej doby. Oficiálne otvorenie štadiónu bolo uskutočnené dňa 14. marca 1909.

Farby klubu

Modra a šarlátová (červená) farba sú oficiálnymi farbami tímu a klub sa nimi reprezentuje už viac ako sto rokov. Aj preto je Barca všeobecne známa ako “Blaugrana”, čo odkazuje na mená týchto farieb v katalánskom jazyku. Aj keď košeľa zostala relatívne konštantná v dizajne, v priebehu rokov  boli biele šortky (počs prvých desatich rokov histórie klubu) nahradené čiernou, a od roku 1920 známou modrou. Doteraz sa nevie presne prečo sa vedenie pôvodne rozhodlo práve pre tieto farby, a hoci vzniklo niekoľko teórií, nikomu sa nikdy nepodarilo zaistiť dôkazy, ktoré by výber farieb z akéhokoľvek dôvodu objasňovali. Prirodzene väčšina z teórií vychádza z miesta vzniku a pôvodu klubu. Niektoré napríklad tvrdia, že niekoľko rokov po založení Barçi boli farby prevzaté od švajčiarskeho klubu, ktorý založil Gamper, alebo že to sú farby švajčiarskeho kantónu, z ktorého bol sám zakladateľa. Dnes však vieme, že tieto hypotézy sú vysoko nepravdepodobné. Ďalšia zaujímavá, ale nepreukázaná teória je, že zakladatelia sa rozhodli pre výber farieb na základe ich modrej a červenej účtovníckej ceruzky, ktoré boli tak populárne v tej dobe. A sú tu ďalšie oveľa prozaickejšie návrhy, napríklad ten ktorý tvrdí, že matka bratov Comamalaovcov dodávala hráčom dresy s červenými a modrými rukávmi tak, aby sa mohli navzájom odlíšiť (pravdepodobne počas tréningov). Ale ako už bolo uvedené vyššie, žiadnej z týchto teórií sa nepodarilo ponúknuť nezvratné dôkazy o tom, prečo Barça použila tieto farby už od jej najrannejších dní.

Symbol

Od okamihu, kedy bola založená Barça, mal klub svoj vlastný znak, ktorý hráči hrdo nosili na svojej košeli (drese). Bol to najprv erb mesta Barcelona, tvar diamantu rozdelený na štyri časti s korunou a pálkou na vrchole a obklopená dvoma vetvami, pričom jedna vetva bola z vavrínového stromu a druha bola z palmy. Toto bol spôsob ako vyjadril klubu odkaz  mestu, v ktorom bol založený.

Tento erb zostal nezmenený až do roku 1910. Krátko potom čo Gamper zachránil klub od vážnej krízy v roku 1908 bolo prijate rozhodnuté, aby klub mal svoj vlastný symbol. V roku 1910 bola usporiadaná súťaž medzi všetkými členmi o novy erb. Víťazom sa stal Carles Comamala, ktorý hral za klub počas rokov od 1903 až po 1912 a v tej dobe bol tak študentom medicíny ako aj umelcom zároveň. Samozrejme originálny symbol mal počas rokov niekoľko svojich variantov. Design tvaru misky, v ktorej dve horne časti zachovali v sebe kríž Sv. George (červenej a žltej farby), ktoré patria medzi najreprezentatívnejšie symboly Barcelony a Katalánska zároveň. Iniciálky klubu FCB sú viditeľné na pase v strede erbu a pod ním sú Barça farby a lopta. Takže symbol FC Barcelona je viac než len logo, je to akési napojenie klubu na svoje mesto a krajinu. Od roku 1910 boli zmeny dizajnu minimálne, zvyčajne sa menila len estetika používaných modelov. Najväčšie zmeny vznikli ako výsledok politického nátlaku. Keď sa Franco dostal k moci, nadpis FCB bol nahradený CFB, aby odrážal povinnosť klubu využiť španielsku verziu svojho mena. Diktatúra prikázala klubu odstrániť dve zo štyroch “tyčí” z jedného z horných častí, teda okrem katalánskej vlajky. Pri príležitosti 50. výročia založenia klubu v roku 1949 sa tieto “tyče” vrátili späť. Pôvodné písmená (FCB) neboli vrátené až do konca roka 1974, kedy erb sa zmenil na pôvodný design 1910.

Súčasný symbol je založený na úprave uskutočnenej designerom Claret Serrahimom v roku 2002, v ktorej riadky sú trochu viac štylizované, bodky medzi písmenami boli odobraté, hrany upravené a písmená boli zmenšene.

Hymna

Veľmi obľúbenou tradíciou je, že pred každým zápasom na Camp Nou sa hrá klubová hymna, tzv. “El Cant del Barça” aby si týmto spôsobom mohli všetci fanúšikovia  spoločne zaspievať a nabudiť tím k nádhernému futbalovému predstaveniu.

Prvýkrát sa hymna spievala dňa 27. novembra 1974, kedy to bolo na počesť 75. výročia osláv. Zbor 3600 muzikantov vedených dirigentom Oriol Martorellom sa zhromaždilo na ihrisku na historicky vôbec prvé verejné predstavenie novej hymny. Slová napísal Josep Maria Espinas a Jaume Picas, hudbu zložil Manuel Valls. Pieseň rýchlo rástla v popularite. Futbaloví nadšencimilovali skutočnosť, že môžu tlieskať rukami počas jeho veľmi chytľavého rytmu a slová dokonale odzrkadľujú hodnoty vyznávané klubom a to najmä v duchu privítania cudzincov do katalánskej spoločnosti.

Avšak, toto nebola jediná hymna klubu. Prvý bol prezentovaný 18. februára 1923 so slovami Rafaela Folcha a Capdevilu a hudbou od Enrica Moreru. Sprevádzaný zborom Orfeo Gracienc sa  prvýkrát ozýval spev na starom štadióne Les Corts ako súčasť slávností na počesť jednej z najdôležitejších osobnosti klubu, na počesť Joana Gampera. Slovami autor nádherne opísal vzťah medzi "športom a katalánskym národom".

;Neskôr pri príležitosti 50. výročia napísal slová pre novú hymnu Esteve Calzada, ktorá bola sprevádzaná hudbou od Joana Dotrasa. Volala sa “Barcelona, sempre amunt!” ( doslovný preklad : Barcelona, vždy nahor!). Napriek politickej klímy doby bola hymna napísaná po katalánsky.

V roku 1957 použil aj Josep Badia katalánske slová pre skomponovanie tretej hymny pri príležitosti inaugurácie Nou Camp. Hudbu k  “Himne a l‘Estadi” (Hymna pre štadión) zložil Adolf Cabane. To bolo prvýkrát, že pojem “Barça” sa objavil v hymne klubu.

 “El Cant del Barça”bola tak úspešná, že všetky predchádzajúce hymny boli skoro zabudnuté, dokonca aj “Himne de l’Estadi”, ktorá bola oficiálna melódia v roku 1974. S hudbou od Antonia Ros Marba a slovami od Ramona Solsona sa hymna stala natoľko neodmysliteľnou súčasťou tradícií klubu, že v súčasnosti nikto ani neuvažuje o prípadnej potrebe pre novú. “Cant del Centenary” bola napísaná pri príležitosti stého výročia klubu a hrala sa prvýkrát dňa 22. septembra 1998.

“El Cant del Barça”  (po katalánsky)
Tot el camp,
és un clam,
som la gent blaugrana,
Tant se val d'on venim,
si del sud o del nord,
ara estem d'acord, ara estem d'acord,
una bandera ens agermana.
Blaugrana al vent,
un crit valent,
tenim un nom el sap tothom:
Barça, Barça, Baaarça!

Jugadors, seguidors,
tots units fem força.
Son molt anys plens d'afanys,
son molts gols que hem cridat,
i s'ha demostrat, i s'ha demostrat,
que mai ningu no ens podrà torcer.
Blaugrana al vent,
un crit valent,
tenim un nom el sap tothom:
Barça, Barça, Baaarça!

“El Cant del Barça” (po slovensky)

Celý štadión
hlasno povzbudzuje,
Sme fanúšikovia klaretovo(červeno)-modrých,
Nezáleží, odkiaľ povzbudzujeme
Či už je to na juhu alebo na severe
Teraz  všetci súhlasíme, všetci súhlasíme,
Jedna vlajka nás zjednocuje v bratstvo.
Klaretová a modrá sa veje vo vetre
Jeden hrdý pokrik
Máme meno, ktoré každý pozná:
Barca, Barca, Baaarça!

Hráči, fanúšikovia
Spolu sme silní.
Dosiahli sme veľa v priebehu rokov,
Kričali sme veľa gólov
A ukázali sme, ukázali sme,
že nikto nás nemôže nikdy zlomiť.
Klaretová a modrá sa veje vo vetre
Jeden hrdý pokrik
Máme meno, ktoré každý pozná:
Barca, Barca, Baaarça!
 

Nou Camp - Stručný prehľad histórie

Hovorí sa, že úspešnosť klubu sa vie posúdiť podľa štadióna a vybavenosti v ktorom tím vykonáva svoju každodennú činnosť. Z tohto aspektu by sme mohli históriu FC Barcelona rozdeliť na 3 hlavné etapy.

Prvé roky boli poznačené neustálou honbou za štadiónom, ktorý by zodpovedal potrebám tej doby. Druha doba sa začína presunom na štadión Les Corts a tretia výstavbou a inauguráciou Nou Camp.

Les  Cortsbol oficiálne inaugurovaný v roku 1922 a bol niekoľkokrát rozširovaný za účelom   uspokojenia potrieb neustále sa rozrastajúcej fanušikovskej základne. Po skončení občianskej vojny zo dňa na deň rapídne narastal počet členov, čo znamenalo niekoľkonásobne zvýšený  záujem o zápasy. Tento nárast bol impulzom pre rozširovanie štadióna za južnou branou (1946), severnou branou (1950) a hlavnej tribúny (1944).  Po niekoľkých úspešných rekonštrukciách Les Corts sa však vedenie rozhodlo, že novýy domovsky stánok klubu je nevyhnutnosťou. A tak na základe predchádzajúcich plánov a riešení implementovaných na Les Corts sa začala výstavba nového rozprávkového štadióna, začal sa projekt Nou Camp.

Potreba nového štadióna

Od roku 1948 sa čoraz viac ľudí zahrávalo s myšlienkou výstavby nového ihriska. Realizácia projektu takových rozmerov však nebol iba finančne ťažkou záležitosťou, ale získanie súhlasu od miestnych úradov staval vizionárov pred značné ťažkosti. Bolo treba úradníkov presvedčiť, že novy štadión “zapadne” do plánov danej časti mesta.

Podľa legendy, ktorá ešte stále koluje medzi ľuďmi sa povráva, že úradníci dali zelenú projektu po angažovaní legendárneho Ladislava Kubalu, ktorý bol a stále bude jeden z najjagavejších hviezd na barcelonskom futbalovom nebi. Príchodom Kubalu sa atmosféra v Barcelone niekoľkokrát umocnila a definitívne ÁNO dali aj 2 po sebe idúce tituly v rokoch 1947 – 48 a 1948 – 49. 

Pár dní pred prvým oficiálnym kubalovým zápasom (September 1950) sa vtedajší prezident Agustí Montal y Galobart rozhodol pre kúpu pozemku v časti La Maternidad. Po tomto kroku sa však 9. Februára 1951 mestské autority rozhodli, že Nou Camp si musí predsa len nájsť iné miesto. Začali sa zdĺhavé a nikde nevediace rokovania a polohe plánovanej stavby. Už sa stalo, že rokovania nadobro stroskotali, keď prezidentom klubu sa stal Francesc Miró-Sans (vyhral voľby dna 14. Novembra 1953). Nová “hlava klubu” bola nadšencom myšlienky umiestnenia štadióna na povodne kúpenom pozemku (kúpeného v roku 1950) a nie na pozemku ponúkanom klubu na druhej strane mesta.

A tak 28. Marca bol pred zrakmi 60 000 fanúšikov položeny prvý kameň Nou Camp, ktorý bol zároveň hneď aj posvätený arcibiskupom Barcelony Gregorio Modregom.

Výstavba (1954-1957)

Architektmi nového štadióna boli Francesc Mitjans Miró, bratranec Miró-Sansa, Josep Soteras Mauri a trojicu doplnil Lorenzo García Barbón. O rok neskôr 11. Jula 1955 klub poveril spoločnosť INGAR SA, aby realizovali výstavbu. Podľa predbežných kalkulácií spoločnosti sa cena projektu pohybovala okolo sumy 66 620 000 pesiet a podľa predstaviteľov stavebnej spoločnosti mala stavba byt dokončená už po osemnástich mesiacoch. Samozrejme, že stavba sa do značnej miery predražila. Konečná suma sa po nových odhadoch ustálila na 288 miliónoch pesiet, ktoré klub musel pokryť pôžičkou z banky a iných zdrojov. Tak sa stalo, že Nou Camp bol v prvých rokoch viac dôvodom pre obavy ako pre radosť keďže klub sa razom ocitol vo finančne veľmi nebezpečnom a nestálom prostredí.

Slávnostné otvorenie

Oslavy Nou Campu sa konali dňa 24. Septembra 1957. Vytvorila sa dvojčlenná skupina tvorená z dvojice Aleix Buxeres (public relations) a Nicolau Casaus (organizovanie), ktorí boli zodpovedný za hladký priebeh podujatia. José María de Cossío, člen Real Academia Española oficiálne zahájil slávnostné otvorenie.

Slávnostné otvorenie bolo sprevádzané festivalom, počas ktorého sa spievala hymna klubu a cela Barcelona sa obliekla do červenej a modrej. Potom čo arcibiskup Gregorio Modrego posvätil štadión sa hlavnej úlohy chopil chór Orfeón Graciense, ktorý zahral Händelovu skladbu “Hallelujah”. Čestná lóža bola preplnená dôležitými osobnosťami spoločenského ako aj politického života na čele s prezidentom Francesc Miró-Sansom, José Solís Ruizom (Generálny sekretár pre pohyb, čo predstavoval Ministerstvo športu v tej dobe), prítomný bol aj José Antonio Elola Olaso (Národný delegát športovcov), Felipe Acedo (Občiansky guvernér mesta Barcelona) a Josep M. de Porcioles (Starosta mesta).

Aj napriek tomu, že stavba nebola celkom dotiahnutá dokonca, sledovalo 90 000 divákov slávnostný galaprogram popredných katalánskych klubov. Úvodný vykop prvého oficiálneho zápasu na Nou Camp bol poobede o pol piatej. Prvým súperom FC Barcelona bol poľský klub z Warsawy.

Základná jedenástka, ktorá ako prvá v histórii reprezentovala klub na Nou Camp bola zložená z nasledujúcich hráčov: Ramallets, Olivella, Brugué, Segarra, Vergés, Gensana, Basora, Villaverde, Martínez, Kubala a Tejada. V druhom polčase do bojov zasiahla do značnej miery pozmenená zostava : Ramallets, Segarra, Brugué, Gràcia, Flotados, Bosch, Hermes, Ribelles, Tejada, Sampedro a Evaristo. Barça vyhrala zápas v pomere 4-2 keď o góly sa postarali Eulogio Martínez (jeho gól v 11tej minúte bol historicky prvý na Camp Nou), Tejada, Sampedro a Evaristo. Zápasom proti Warsawe sa začala v poradí tretia kapitola v živote FC Barcelona.

5 hviezdičkový štadión

Aj keď sa štadión mal oficiálne pokrstiť ako “Estadi del FC Barcelona” (Štadión FC Barcelona) sa pojem “Camp Nou” (Nove ihrisko) ujal medzi ľuďmi ako protiklad k starému Les Corts. Až v roku 2000/2001 sa uskutočnilo mailové hlasovanie kde registrovaní členovia klubu rozhodli pre oficiálny názov : Camp Nou. Z celkového počtu 29 102 hlasov uprednostňovalo až 19 861 hlasujúcich (68.25%) Nou Camp pred Estadi del FC Barcelona.

Maximálna výška štadiónu je 48 metrov a pokrýva plochu 55 000 metrov štvorcových (250 metrov dlhá a 220 metrov široká). Ihrisko bolo prispôsobené pravidlám UEFA a bola tak znížená resp. zúžená na 105 x 68 metrov.

S kapacitou cca 98 787 sa môže Barcelona pýšiť s jedným z najväčších domovských stánkov v Európe. Počas slávnostného otvorenia bolo prítomných 93 053 divákov a v niektorých prípadoch sa do Nou Camp potlačilo dokonca 120 000 divákov (v roku 1982 počas Majstrovstiev Sveta FIFA). Prijatím bezpečnostných opatrení sa zrušili miesta na státie a celková kapacita sa dostala pod 99 000 miest.

V sezóne 1998 – 99 UEFA ocenila Nou Camp ako 5 hviezdičkový štadión. V súčasnej dobe je v celom Španielsku iba hŕstka štadiónov, ktoré sa môžu pýšiť týmto titulom. Medzi tie patria Olympijsky štadión Lluís Companys taktiež v Barcelone, nový Olympijsky štadión Cartuja v Seville a Vicente Calderón, štadión klubu Atlético de Madrid.

V rámci štadióna nájdete kaplnku, ktorá je umiestnená hneď pri šatniach, prezidentsky box, VIP lóžu, konferenčnú miestnosť, viacej televíznych štúdií, medicínske centrum, areál pre veteránov klubu, múzeum FC Barcelona a okrem iného aj napr. Operative Control Unit (UCO).

Z Les Corts na Nou Camp (1922 – 1957)

Slávnostne otvorenie štadiónu Les Corts v roku 1922 bol impulzom pre začiatok našej zlatej éry (1919-1929). Štadión Les Corts bol oficiálne inaugurovaný v roku 1922. Po tomto nádhernom období nasledovala kríza, počas ktorej bol štadión uzavretý fašistickým diktátorom Primo de Riverom, a Les Corts bol tiež používaný ako druh vojenského tábora v priebehu občianskej vojny. Avšak štadión bol ešte predurčený prežiť ďalšie nádherne obdobie počas ktorého Barça vyhrala päť pohárov, čo vyvolal veľký nárast v členských čísel (z 20.000 v roku 1944 - na 30.000 v roku 1950). Samitier (1920) a Kubala (1950) boli medzi mnohými hráčmi, ktorí svojim umením rozžiarili štadión a zapísali sa tak natrvalo do histórie Blaugranas.

Desaťročie - od 1919 po 1929 - je považované za zlatý vek pre klub keď tím reprezentovali osobnosti ako Samitier, Alcantara, Zamora, Sagi, Piera a Sancho. Hráči, ktorí v priebehu veľmi ťažkého obdobia dokázali ľuďom priniesť radosť a umožnili im zabudnúť na každodenné problémy a nástrahy života.

20. Mája 1922 videl Svet inauguráciu nového domovského stánku Les Corts, ktorý sa čoskoro stal známym ako “katedrála futbalu”. Bol to veľkolepý štadión s kapacitou 30 000 divákov, neskôr sa však toto číslo zdvojnásobilo na 60 000. Počas osláv 25. výročia v roku 1924 mala FC Barcelona celkom 12 207 členov a budúcnosť vyzerala jasne pre klub. O päť rokov neskôr, počas ročníka 1928-29 Barca vyhrala prvý z mnohých španielskych ligových titulov, čo znamenalo vyvrcholenie obdobia počas ktorého klub vyhral katalánske majstrovstvá v 1923-24, 1924-25, 1925-26, 1926-27 a 1927-28 a španielske majstrovstvá v rokoch 1924-25, 1925-26 a 1927-28. To posledné víťazstvo prišlo po dvoch dueloch s Real Sociedad a po heroickom výkone brankára Franza Platku, ktorý bol neskôr velebený v básni od Rafaela Albertiho.

…v ťažkých časoch

Uprostred 20tich rokov utrpela Barca niekoľko non-športových konfliktov, ktoré ju sprevádzali nasledujúcim desaťročím.  Dňa 14. júna 1925 počas diktatúry Primo de Riveru sa dav posmieval španielskej národnej hymne za čo vláda uzavrela ihrisko na dobu šiestich mesiacov, neskôr tento trest sa  znížil na tri a Joan Gamper bol prinútený vzdať  sa predsedníctva v klube. O päť rokov neskôr, dňa 30. Júla 1930 zakladateľ  klubu zomrel. Klub vstúpil do obdobia poklesu keď politický konflikt zatienil šport v celej spoločnosti. Barca čelila kríze na troch frontoch:  na finančnom, sociálnom (počet členov neustále klesal), a športovom, kde aj keď tím vyhral katalánske majstrovstva v 1929-30, 1930-31, 1931-32, 1934-34, 1935-36 a 1937-38, úspech na celonárodnej úrovni ju obišiel.

Dopad občianskej vojny

Mesiac potom čo občianska vojna začala bol prezident FC Barcelona Josep Sunol zavraždený vojakmi diktátora Franca blízko mesta Guadalajara. Dňa 16. marca 1938 fašisti pustili bombu na sociálny klub a spôsobili tak vážne škody, v ten osudný deň zahynulo mnoho ľudí. O niekoľko mesiacov neskôr  Barcelona bola pod fašistickou okupáciou a klub ako symbol katalánskeho nacionalizmu s iba 3.486 členmi čelil množstvu vážnych problémov. V marci 1940 bol spolupracovník Francovho režimu (Enric Piñeyro) menovaný prezidentom. Zároveň sa názov klubu zmenil z pôvodného Futbol Club Barcelona, na viac španielsky Club de Futbol Barcelona (zmena bola zrušená až v roku 1973) a štyri červené pruhy katalánskej vlajky na erbe sa zredukovali na dve(zmena bola zrušená v roku 1949).

Z blízkosti zostupu po Copa Latina (1949)

Počas 40. rokov sa klub postupne dostaval z krízy, ktorá ju videla takmer zostúpiť z ligy v roku 1942 aj napriek tomu, že sa vyhral španielsky pohár v tej istej sezóne. Počas nasledujúcej sezóny sa tím nevyhol škandalóznemu zápasu proti Madridu, kde hráčov ohrozovali okrem polície dokonca aj rozhodcovia a aj samotný prezident BarcelonyPiñeyro, predstaviteľ fašizmu, bol úprimne znechutený a zhrozený nad zaobchádzaním, ktorý tím dostal a sa napokon rozhodol odstúpiť z predsedníckeho kresla klubu. S dobytím španielskej ligy z rokov 1944-45, 1947-48 a 1948-49, rovnako ako Copa Llatina v roku 1949 sa konečne zdalo, že Barca dala problémom z predchádzajúcich niekoľkých rokov nadobro “Zbohom”.

Kubala a päť pohárov

S príchodom Ladislao Kubalu v júni 1950 sa čoskoro stalo všetko jasné, že Barca bola stále príliš veľká pre Les Corts. V rokoch 1951 a 1953 Barca vyhrala každý titul v ponuke - španielska liga : 1951-52 a 1952-53, španielsky pohár : 1951, 52 a 53. Počas sezóny 1951-52 tím vyhral päť titulov : španielsku ligu, pohár,  Latin Cup, Pohár Eva Duarte a Martin Rossi.

Od výstavby Nou Camp až po 75. výročie

Klub sa dostal do obdobia kedy výstavba štadióna Camp Nou sa zdala byt nevyhnutnou záležitosťou. Bol to výnimočný projekt na architektonickej úrovni, ale tiež mimoriadne ambiciózny na finančnej úrovni.
S tímom sláviacim úspech po úspechu sa našlo kopec dôvodov potvrdzujúcich nutnosť výstavby nového domova pre tím.

Fanúšikov bolo stále viac a viac. V roku 1968, kedy Narcis de Carreras sa stal prezidentom klubu začala Barca prejavovať svoju výnimočnosť. Prezident opísal všetko vo svojom výroku kedy povedal, že Barca je“Mes Que Un Club” číže “Viac než len klub”.

Po angažovaní holandskej superstar Johana Cruyffa pokračovala Barça vo vyhrávaní. Ligový titul v roku 1973-1974 putoval do Barcelony, čo sa zhodovalo s 75. výročím klubu. Bol to moment spájajúci fanúšikov viac ako inokedy a to aj napriek obmedzeniam, ktoré boli stále uložene francovym režimom.

“Viac než len klub”

Klubové členstvo nikdy neprestalo rásť a to aj napriek pomerne “malým” športovým úspechom na ihrisku. Jednou z najväčších atrakcií bola jej rastúca symbolika ako súčasť Katalánska. Prezident Narcis de Carreras sa preslávil odkazom vo svojej ďakovnej reči (Január 1968) keď vyhlásil, že “Barça je viac než klub”. Prezident Agusta Montale i Costa (1969-1977) sa rozhodol pokračovať v nastolenom trende a robil všetko preto, aby zdôraznil katalánsku identitu klubu a to bez ohľadu na limity ustanovené francovou diktatúrou. Bol známy svojou snahou a bojom za demokraciu vo futbale, ktorý  ho dostal do niekoľkých nepríjemných konfrontácii s športovými orgánmi generála Franca.

Nastupuje Johan Cruyff

Podpis zahraničných hráčov bol kontroverzným problémom od aféry okolo Di Stefana v roku 1953. V tých časoch bolo angažovanie cudzincov značným problémom a keď Barçe sa podarilo zlanáriť Cruyffa do svojich radov znamenalo to odbúranie ďalšej bariéry. Johan debutoval 28. októbra 1973. Holanďan mal okamžitý vplyv na Barçu. Najpamätnejšia noc zo všetkých bola keď sa podarilo suverénne vyhrať 5-0 proti Realu v Madride. Barça nastúpila so silným útokom tvoreným Rexach, Asensi, Cruyff, Sotil a Marcialom.  Cruyff bol jedným z novej generácie hráčov, ktorý bol prirodzený vodca aj mimo ihriska.

Od 75. výročia po Európsky pohár (1974-1992)

Príchod demokracie znamenalo nielen zásadné zmeny v krajine na politickej úrovni, ale aj vo všetkých ostatných aspektoch spoločnosti.

Prezident Agusta Montale bol ten, ktorý viedol klub cez prechod k demokracii až po prvé voľby. V nich  členovia hlasovali za to, aby Josep Lluís Núñez sa stal prezidentom. Lluís Núñez bol najdlhšie v  predsedníctve v histórii klubu.

Futbal zažíval veľké zmeny. Zmluvné podpisovanie zahraničných hráčov bolo skonsolidované a na finančnej úrovni šport začal prekvitať a to najmä vďaka “atypickému príjmu”, ktorý zahŕňal peniaze z televíznych práv a reklám. Ale klub šiel v opačnom smere. Uplynulo desať rokov pokiaľ Barça vyhrala ďalší ligový titul, ale to bolo čoskoro nasledované najžiadanejším titulom zo všetkých, Európskym pohárom. Spolu so štyrmi po sebe idúcimi majstrovskými titulmi sa tím okolo Romaria, Stoichkova, Laudrupa a Guardiolu preslávil ako “Dream Team”.

“Dream  team” (1990-1994)

Je rok 1986 a Barcelona opäť prežíva ťažké časy. Po prehratom európsky pohári v Seville sa atmosféra v kabíne dá opísať iba ako žalostná. Ďalšie problémy len umocňujú utrpenie hráčov a fanúšikov. Riaditelia museli nájsť spôsob ako z celej situácie von, museli nájsť dakoho kto by bol natoľko odvážny, aby vedel presadiť radikálne zmeny v klube. Zmena prišla v podobe Johana Cruyffa, ktorý mal celkom novú filozofiu a nový spôsob chápania futbalu. Hneď po jeho zvolení za trénera sa okamžite pustil do prestavby tímu. To čo vytvoril bol tím s novou víťaznou mentalitou, ktorý sa neskôr stal známym ako “Dream Team”. Legendárny tím slávil jeden úspech za druhým, vrátane štyroch po sebe idúcich ligových titulov počas rokov 1991 - 1994 a vôbec prvý titul Európskeho pohára (Champions League).

20. Maj 1992: Nezabudnuteľný deň

Prvý Európsky pohár vyhrala Barca 20.Maja 1992 na legendárnom Wembley Stadium v Londýne. Tento úspech si zaslúži osobitnú zmienku. Súperom bola Sampdoria Janov. Barça vyhrala 1-0 vďaka exportnej strele  Ronalda Koemana z priameho kopu v predĺžení. Tím, ktorý vyhral pre klub vôbec prvý titul Európskeho pohára bol zložený z nasledujúcich hráčov : Zubizarreta, Nando, Ferrer, Koeman, Juan Carlos, Baker, Salines (Goikoetxea), Stoitchkov, Laudrup, Guardiola (Alexanko) a Eusebio.

Z Wembley až po Rím (1992-2009)

Dream Team, ktorý vyhral Európsky pohár v roku 1992 nastolil veľmi vysoký štandard. Porážka v Európskom pohári v Aténach v roku 1994 znamenal koniec jedného nádherného a na úspechy bohatého cyklu.

Kontroverzný odchod trénera Johana Cruyffa v roku 1996 naznačil začiatok novej éry, ktorá porodila svoje prvé ovocie v roku 1997. Víťazstvom v Pohári Víťazov Pohárov, v španielskom pohári a nasledujúcu sezónu v pohári, lige a v európskom Super Cup prinavrátilo Barcelona dočasne stratenú slávu.

Napriek úspechom na ihrisku slúžil Cruyffov odchod ako námet na hlboké a nikdy nekončiace dlhé diskusie a do značnej miery rozdelil fanúšikov, ktorí na druhej strane mali veľký vplyv na život klubu. To všetko sa stalo v čase, keď sa vplyv ekonomického rozmeru futbalu zjavne umocnil : zvýšené sponzorstvá, televízne a image práva, pay-per-view, klauzuly v zmluvách hráčov atď. Všetky tieto nezastaviteľné dynamické zmeny urobili pre manažment z futbalu čoraz viac a viac zložitejším systémom. Protipólom k tomuto procesu bola oslava storočnice klubu, ktorá zase poukázala na tradičné hodnoty klubu. Súčasne rozpory medzi fanúšikmi naďalej pokračoval a viedlo to až do konca predsedníctva prezidenta Josep Lluís Núñeza, ktorý bol nasledovaný Joan Gaspartom a neskôr Joanom Laportom (v roku 2003).

Nerovnomerný pokrok

So Sir. Bobby Robsonom a Louis Van Gaalom pri kormidle dosiahol tím pozoruhodne úspechy a to najmä v sezóne 1996-97, kedy Barca dominovala v Pohári Víťazov Pohárov a vo dvoch po sebe nasledujúcich sezónach sa vyhrali 2 ligové tituly. Športové neúspechy zo sezóny 1999-2000 presvedčili predsedu Núñeza, že je čas odstúpiť.

Centenario – Storočnica klubu

Nie je jednoduché pre dajakú organizáciu dosiahnúť vek 100 rokov. Len málo ktorej sa podarí dosiahnuť túto úroveň stálosti a kontinuity. Z tohto dôvodu klub čelil rušnému roku od novembra 1998 do novembra 1999. Centenario vytýčilo za svoj cieľ vykresliť súvislosť medzi slávnou minulosťou a budúcnosťou plnou nádejí. V historickej sezóne Barça vyhrala ligu vo futbale, basketbale, hádzanej a hokeji na kolieskových korčuliach.

Interregnum

Odstúpenie prezidenta klubu Núñeza viedlo k voľbám (júl 2000), ktoré vyhral  Joan Gaspart, ktorý bol viceprezident počas predchádzajúcich 22 rokov. Porazený kandidát bol Lluís Bassat. Gaspartovo predsedníctvo však neprinieslo žiadne tituly a tak sa kríza v klube ešte viac zintenzívnila. Gaspart odstúpil vo februári 2003 a tak sa opäť konali nove voľby.

Joan Laporta, nový prezident FC Barcelona

Prezidentské voľby sa konali 15. júna 2003 a vyhral ich mladý právnik Joan Laporta pred Lluís Bassatom. Bol to začiatok novej éry. Vzrušenie z nového projektu a angažovaní svetových hviezd ako Ronaldinho, Deco a Eto'o bol medializovaný azda po celom Svete. Netrvalo dlho pre tento nový tím, aby dosiahol úspech. Výhra v lige v sezóne 2004-2005 bola nasledovaná triumfom v nasledujúcej sezóne. Tieto úspechy, ktoré vyvrcholili v európskom pohári boli spojené s úsilím, aby znovu sa zapojilo čo najviac  fanúšikov a členov do akcie pod heslom “Viac ako klub”. Úspech laportovho volebného obdobia bolo bezpochyby angažovanie trénera Franka Rijkaarda. Holanďan pokračoval a dokonca zlepšil filozofiu Johana Cruyffa. Barcelona pod jeho vedením sa stala obávaným súperom a lámala jeden rekord za druhým. Časom však prišli nezhody v kabíne. Jednou z ťažkých pováh bol podľa španielskych médií Samuel Eto’o, hráč ktorý prišiel do Barcelony z RCD Mallorca potom čo konkurent Real Madrid nejavil záujem o jeho služby. Kameňom úrazu bola neschopnosť kontrolovať hviezdy a držať ich na uzde. To stálo Rijkaarda stoličku. Po ňom sa špekulovalo o návrate Mourinha do Barcelony, ale manažment tímu sa rozhodlo pre Josepa Guardiolu, trénera rezervného tímu Barcelona Atletic. To čo Guardiola dosiahol ako tréner už pozná hádam každý pravý fanúšik Blaugranas.

AG Sport - internetový obchod
X