vs. Granada
o 4d 5h 32min
POSLEDNÝ ZÁPAS
FC BARCELONA
4 - 2
VALENCIA CF
PREVIEW REVIEW 19.3.2017, 20:45, La Liga
NASLEDUJÚCI ZÁPAS
GRANADA
-
FC BARCELONA
PREVIEW    REVIEW 2.4.2017, 20:45, La Liga
BUDÚCI ZÁPAS
FC BARCELONA
-
SEVILLA FC
PREVIEW    REVIEW 5.4.2017, 19:30, La Liga

Live prenosy La liga
24.03.
Dnes je to presne rok, čo tento svet navždy opustil Johan Cruyff.
 
24.03.
Dnes je to presne rok, čo tento svet navždy opustil Johan Cruyff.
 
22.03.
Barcelona smúti. Vo veku 82 rokov dnes zomrel jej bývalý prezident Agustí Montal. Rodák z Barcelony bol prezidentom za Cruyffovej éry a bol priamo zapojený do príchodu legendárneho Holanďana do klubu. Česť jeho pamiatke!
 
21.03.
Jordi Alba (28) a bývalí hráči Barcelony Ronaldinho (37) a Ronald Koeman (54) oslavujú narodeniny. Všetko najlepšie!!!
 
18.03.
Zápas 28. kola Ligy Santander proti Valencii môžete sledovať od 20:45 na DIGI SPORT 3.
 
17.03.
Prvý zápas štvrťfinále Ligy majstrov medzi Juventusom a Barcelonou sa odohrá 11. apríla, odveta je potom na programe 19. apríla na Camp Nou.
 
17.03.
Žreb štvrťfinále Ligy majstrov môžete sledovať od 12:00 na televíznej stanici Eurosport.
 
14.03.
Hráči Barcy dokázali z 52 pokusov až 8-krát prekonať brankárov súpera z priameho kopu. Messi dal 4 góly z 35 priamych kopov, Neymar 3 góly z 13 pokusov, Suárez 1 gól z troch a neúspešný pokus má na konte Ivan Rakitič [@BarcaStat]
 
11.03.
Zápas 27. kola Ligy Santander proti Deportivu La Coruňa môžete sledovať od 16:15 na DIGI SPORT 3.
 
 
PREZIDENTI KLUBU
Prezidenti klubu

Walter Wild (1899-1901) - tiež známy ako „Gualteri Wild“ bol jeden z prvých Angličanov hrajúcich za FC Barcelona. Do histórie sa zapísal ale ako prvý prezident v histórii klubu FC Barcelona.

Bartomeu Terrades (1901-1902)sa považuje za jedného z najvšestrannejších športovcov FC Barcelona. Počas svojho života zastával viacero funkcií v klube keď bol napr. pokladníkom a neskôr aj prezidentom klubu. Bol to majetný človek a vďaka tomu klub prežil v ťažkých časoch.

Paul Haas (1902-1903) bol prvým prezidentom, ktorý nikdy nehral za klub a nebol ani členom skupiny zakladateľov. Prezidentom bol v období od 5. septembra 1902 – po 17. septembra 1903. Bolo to prechodné obdobie kedy sa klub nachádzal vo finančnej kríze.

Arthur Witty (1903-1905) bol prvý z prezidentov ktorý sa výrazne spoliehal na mladíkov z dorastu keď povolal Comamalu, Hornosa, Quiranteho a Solera. V tých časoch však bol Espanyol natoľko dominantný, že Barca vyhrala iba jeden titul.

Josep Soler (1905-1906) bol hlavou klubu v ťažkom období keď sa počet členov klubu neustále znižoval. To sa prejavilo aj na ihrisku ponižujúcou prehrou 10 – 1 od Bilbaa. Asociácia klubov v tých časoch mala dosť negatívny postoj ku klubu, keď jej neuznali titul napriek tomu, že klub vyhral každý jeden zápas.

Juli Marial (1906-1908) bol hráčom A tímu keď mu ponúkli pozíciu prezidenta. Pokúsil sa kombinovať obe roly s väčším - menším úspechom. Za jeho vedenia klub nevyhral ani jeden titul. Okrem toho klub stratil tretinu fanúšikov keď ostala len 38čka najvernejších. Klub prechádzal omladzovaním tímu.

Vicenç Reig (1908) bol najkratšie slúžiacim prezidentom v histórii klubu. Na čelo vedenia sa dostal 11. novembra 1908 a keď videl aká zlá je situácia tak na zhromaždení vedenia podal demisiu. Bolo to 22 dní po jeho nástupe.

Hans Gamper (1908-1909 / / 1910-1913 / / 1917-1919 / / 1921-1923 / / 1924-1925) bol zakladateľom klubu. Podal inzerát v lokálnych novinách kde zverejnil jeho návrh o založenie klubu. Bol skvelým hráčom, trénerom a prezidentom klubu počas viacerých periód.

Otto Gmelin (1909-1910) prebral kormidlo po Gamperovi a klub konečne začal vyhrávať. Jeho éra trvala 344 dní a počas nej si vydobil prezývku ‘Gran Otto’a to pre jeho korpulentnú postavu.

Francesc de Moxó (1913-1914) bol zvolený na zasadnutí na ktorom bolo prítomných 700 členov. Samotný Gamper pre rodinné dôvody sa nezúčastnil. Moxó získal 183 hlasov pred druhým Gaspar Rosésom, ktorý mal 172. Titulu od hráčov sa však nedočkal.

Àlvar Presta (1914) stal sa hlavou v období keď v klube boli interne nezhody. Viacerí chceli za prezidenta Joaquim Peris de Vargasa, no veľa ich proti tomu namietalo. Presta bol na čele iba 3 mesiace keď potom sám odstúpil pre zlé pocity z nezhôd medzi členmi klubu.

Joaquim Peris de Vargas (1914-1915) bola jedna z najkontroverznejších osôb v klube. Počas viacerých periód zastával funkciu vice-prezidenta. Po odstúpení Prestu sa dostal konečne k moci. Jeho panovanie bolo poznačené neustálymi kontroverziami. Mal povahu diktátora. Raz zašiel tak ďaleko, že samotný hráči odmietali hrať. Preslávil sa aj výrokom :“Ja som Barcelona!”.

Rafael Llopart (1915-1916) jeho nástup bol začiatkom pokojnejších časov. Klub sa dostal do pokojných vôd a medzi hráčmi a vedením bol pokoj a harmónia. Trvalo to až po stretnutie s Realom Madrid, ktorý sa opakoval štyri krát. Barcelomu vtedy vážne poškodili rozhodcovia a Llopart si to natoľko zobral k srdcu, že podal demisiu aj napriek tomu že vedenie ho prosilo aby zostal.

Gaspar Rosés (1916-1917 / / 1920-1921 / / 1930-1931) sa preslávil aférou ‘Garchitorena‘.Rosés kúpil tohto hráča v domnienke, že je Španiel. V skutočnosti bol z Argentíny a tak nemal dovolené hrať na Katalánskom šampionáte. Nakoľko odohral väčšinu zápasov porušil tak pravidlá. Espanyol zistil tento prehrešok ku koncu turnaja a ihneď kontaktoval asociáciu. Tá odpočítala klubu body za tie zápasy v ktorom účinkoval a ponúkla klubu aby tie zápasy sa zopakovali. Barca to odmietla a tak prehrala už vyhratú súťaž.

Ricard Graells (1919-1920) éra počas jeho panovanie sad á opísať ako totálny úspech. Klub mal 3,217 členov. Bol vynikajúcim promotérom klubu a pomohol mu splatiť dlh vo výške 16 100 pesiet.

Enric Cardona (1923-1924) zastával svoju funkciu počas diktatúry Primo de Riveru. Aby sa predišlo všetkým kontroverziám, prezident poprosil fanúšikov aby sa stále správali slušne. Barcelona sa vtedy stal Majstrom Katalánska smiešne jednoducho. Bola suverénna ako možno nikdy predtým.

Arcadi Balaguer (1925-1929) mal vznešený pôvod – bol barón Ovilvaru. Prebral vedenie po Gamperovi, ktorého režim vyhnal z krajiny. Počas Balaguerovej zlatej éry klub vyhral úplne prvú edíciu Španielskej ligy.

Tomàs Rosés (1929-1930) tento bankár pokračoval v úspešnej ére, ktorú narušila vzbura hráčov proti vedeniu.

Antoni Oliver (1931) bol hlavou klubu iba 2 mesiace potom, čo sa sám rozhodol odstúpiť z funcie pre interné nezhody vo vedení.

Joan Coma (1931-1934) viedol klub počas ťažkých časov. Na jeho osobu sa vyvíjali tlaky z každej strany. Klub zápasil s finančnými problémami keď sa presadil nový spôsob odmeňovania hráčov. Klub mal stále menej a menej členov, čo znamenalo menej a menej peňazí v pokladnici.

Esteve Sala (1934-1935) stal sa dvadsiatym prezidentom klubu. Zaviedol mesačný poplatok pre členov klubu – pohybovalo sa to vo výške 5 pesiet. Klub angažoval Maďara Berkessyho, Uruguajčana Fernándeza, a dvoch odchovancov : Raicha a Escolu. Tieto posily niekoľko násobne zvýšili silu tímu.

Josep Sunyol (1935-1936) zapísal sa do histórie klubu ako „prezident martyr”.Toto mu ostalo potom čo ho nečakane zavraždili vojaci generála Franca počas občianskej vojny v roku 1936. Sunyol bol údajne človek s obrovským charakterom a bol preto vysoko váženým a uznávaným v spoločnosti.

Komisia klubu FC Barcelona(1936-1939) po Sunyolovej smrti sa vytvorila komisia, ktorá neumožnila jednotlivcom viesť klub počas trvania občianskej vojny.

Joan Soler (1939-1940) stal sa prvým prezidentom po skončení vojny. Pomáhali mu ľudia, ktorí už predtým pôsobili v štruktúrach klubu. Vice-prezidentom mu bol Jaume Guardiola a technickým sekretárom Joan Bargunyó. Režim tej doby dosadil 3 vlastných ľudí do vedenia aby tak kontroloval situáciu v klube. Polícia dokonca otvorila dokument o FC Barcelona pre podozrenie špionáže.

Enrique Piñeyro (Marquès de la Mesa de Asta) (1940-1942 / / 1942-1943) bol blízky priateľ diktátora Franca a do funkcie ho dosadila sila vtedajšieho diktátorského režimu. Napriek tomu si však Piñeyro klub natoľko obľúbil, že bojoval za jeho záujmy až po svoju rezignáciu. Dočasne ho zastupoval Marquis de la Mesa de Asta.

Josep Vidal-Ribas (1942) mal veľmi krátke funkčné obdobie, celkom presne 33 dní. Odstúpil potom čo Piñeyro bol prinútený vrátiť sa k vedeniu klubu.

Josep Antoni de Albert (1943) prevzal kormidlo po Marquis de la Mesa de Astovi, ktorý definitívne skončil 20. augusta 1943. Situácia v tých časoch bola katastrofálna. Albert mal problém zohnať 8 ľudí do vedenia klubu. Neskôr sa stal členom Futbalovej asociácie a preto musel opustiť stoličku v Barcelone.

Josep Vendrell (1943-1946) – vojenský plukovník Francovho vojska. Bol dosadený režimom. Napriek tomu sa jeho obdobie považuje za pozitívne keď klub mal 22 000 členov a kapacita štadióna Les Corts bola rozšírená.

Agustí Montal i Galobart (1946-1952)bol účtovníkom v tíme vedenom prezidentom Vendrellom. Montal chcel zmenu ktorú meskôr aj presadil. Úspešný bol najmä rok 1952, keď klub bol vedení Slovákom Ferdinandom Daučikom a posilnili ho ikony ako Ramallets, Kubala, Basora, César a Manchón.

Enric Martí Carreto (1952-1953) bol prezidentom počas škandálu “Di Stefano”. Klub mal dohodu s Riverom, klubom ktorý vlastnil hráčove práva. Real Madrid sa však dohodol s Millonarios Bogotá, tímom v ktorom bol hráč na hosťovaní. Samotný hráč už bol v Barcelone keď režim tej doby a Real Madrid vyvinul taký obrovský tlak na federáciu, že tá odkladala jeho prestup do Barcelony až po dobu, keď sa Real dohodol a podpísal zmluvu s hráčom. Di Stefano sa potom stal ikonou a legendou Realu Madrid.

Francesc Miró-Sans (1953-1961) nastúpil do funkcie 23. decembra 1953 keď vo voľbách porazil Amata Casajuanu o 311 hlasov. Počas jeho vedenia klub vyhral veľa titulov abol považovaný za špičku v Španielsku a v Európe.

Enric Llaudet (1961-1968) založil svoju kandidatúru na desiatich bodoch. Niektoré boli málo inovatívne, iné však veľmi zaujímavé. Rozhodol sa zvolať referendum o budúcnosti Les Corts a snažil sa vybudovať ubytovňu pre mladých hráčov klubu.

Narcís de Carreras (1968-1969) – počas jeho úvodnej reči po nástupe do funkcie odznela teraz už legendárna fráza : “Més Que Un Club”čiže viac než len klub. Povolaním bol právnikom s veľmi liberálnymi a demokratickými postojmi, ktoré aplikoval aj počas vedenia klubu.

Agustí Montal i Costa (1969-1977) bol synom ex-prezidenta Agustí Montal i Galobarta. Napriek tomu, že Franco ešte stále žil Montal otvorene preferoval katalánčinu. Tá znela v mikrofóne na štadióne, text na klubových kartách a klubové noviny boli tiež v katalánčine. Navrátili sa pôvodné symboly a pôvodný názov klubu.

Raimon Carrasco i Azemar (1977-1978) syn politika Manuel Carrasco i Formigueru, ktorý bol zastrelený vojakmi Franca. Zastával najprv funkciu sekretára pred tým ako sa dostal do prezidentskej stoličky.

Josep Lluís Núñez (1978-2000) nastúpil do funkcie 6. mája 1978 po veľmi tesných voľbách. Ako máloktorý prezident, Núñez nebol členom vedenia predtým ako sa stal prezidentom. Bol úspešným podnikateľom v súkromnom sektore a bol úspešný sloganom „Pre triumfálnu Barcelonu“. Pod jeho vedením klub angažoval Johan Cruyffa, ktorý následne vytvoril “Dreamteam”.Barcelona v roku 1992 vyhrala Ligu Majstrov po prvý krát keď vo Wembley porazila Sampdoriu Janov 1 – 0 po predlžení. Pod jeho vedením klub trénoval Sir. Bobby Robson a neskôr aj Louis van Gaal. Sir. Robson dotiahol do klubu fenoména, ktorý sa volal Luis Nazario da Lima alias Ronaldo. „Il Fenomeno“ sa vo svojej prvej a jedinej sezóne v Barcelona trafil 47 krát v 49 dueloch!!!

Joan Gaspart i Solves (2000-2003) vyhral voľby pri rekordnej účasti členov klubu. Voliť prišlo až 45 888 členov. Gaspart získal 25 181 hlasov. Pred nástupom na prezidentskú stoličku bol Gaspart 22 rokov vice-prezidentom popri Núñezovi. Inicioval o sformulovanie etického kódexu a o vybudovanie športového komplexu Joan Gamper v Sant Joan Despí.

Enric Reyna i Martínez (2003) stal sa prezidentom po Gaspartovom odstúpení. Vlády sa ujal 12. februára 2003. Martínezová éra bola veľmi krátka. K jeho menu sa spájajú 3 tituly ale v iných športových kategóriách.

Dočasná administratívna komisia – po demisii všetkých členov vedenia pod Enricom Reynom sa moci ujala dočasná administratívna komisia, ktorá bola vedená štatutárno-ekonomickou komisiou zloženou z 15 členov. Členmi boli : prezident Joan Trayter, vice prezident Enric Lacalle, pokladník Jordi Pintó, vice pokladník Antoni Cardoner,

Členovia samotnej komisie boli: Pere Perpiña, Lluís Vilajoana, Lluís Mundet, Josep Ignasi Parellada, Amador Bernabéu, Agustí Montoliu, Elisabeth Cardoner, Maria Teresa Andreu a Joan Molas; vice sekretár Francesc Oliveras a sekretár Josep Maria Coronas.

Spravovacia komisia (2006) – mandátu vedenia klubu na čele s Joanom Laportom vypršala platnosť a tak sa vytvorila spravovacia komisia.

Členovia spravovacej komisie boli : prezident Xavier Sala i Martín; vice-prezident Carles Murillo i Fort; sekretár Agustí Bassols i Pascual; vice-sekretár Josep Ensesa i Viñas; pokladník Joan Torras i Gómez; členovia samotnej komisie boli : Albert Esteve i Cruella, Joan Molins i Amat, Pere Riba i Masjuan, a Sebastià Roca i Roquer.

Joan Laporta i Estruch (2003-2010) je bezpochyby jeden z najúspešnejších prezidentov v histórii klubu. Keď nastúpil tak klub bol v troskách. Rozhodol sa angažovať Holanďana Franka Rijkaarda, ktorý urobil priam divy. Ten nastúpil v polovičke sezóny a Barcelona do konca ročníka stratila iba 2 body. Barcelona pod Rijkaardom vyhrala Ligu Majstrov v Paríži proti Arsenalu Londýn.

Laporta sa do úradu dostal po voľbách, ktoré sa konali 15. júna 2003 a bol suverénnym víťazom keď získal 27 138 hlasov voličov (52,7%). Bol ten, ktorý začal propagovať klub v globálnom meradle. Propagoval noviny klubu a spravil niekoľko skvelých marketingových ťahov na propagovanie televíznej stanice klubu, ktorá nesie meno Barca TV. Podarilo sa mu zvýšiť príjmy prichádzajúce do rozpočtu klubu z 170 na 445,5 miliónov eur. Rozšírila sa aj členská základňa klubu z 160 135 na 173 701 členov. Pod jeho vedením sa Barcelona začala prezentovať na verejnosti charitatívnymi akciami. Od sezóny 2006 – 2007 nosia hráči na dres nápis UNICEF. Barcelona za to nemá ani euro ba naopak ešte ona platí a podporuje túto celosvetovo uznávanú organizáciu.

Laporta pomaly vybudoval skvelý tím. Do Barcelony prestúpili take esá ako Ronaldinho, Eto´o, Deco, Abidal, Yaya Toure, Thierry Henry, Gerard Piqué či David Villa. Tím pod jeho vedením vyhral všetko a Laporta posunul štandard svojmu nasledovníkovi veľmi vysoko.

Sandro Rosell i Feliu (2010 - ) nastúpil po Laportovi potom, čo vo voľbách mal jednoznačnú prevahu. Získal 61,35 % celkových hlasov (57 088). Rosell má vynikajúci prehľad o operáciách klubu s vonkajším svetom, keď je zakladateľom tzv. Bonus Sports Marketing company a tiež bola j členom marketingového oddelenia spoločnosti Nike, ktorá je oficiálnym sponzorom klubu.

Rosell bol fanúšikom Barcy už od mladého veku, keď bol ešte zbieračom lopty na štadióne, tak isto ako napr. Josep Guardiola. Členom sa stal 4. októbra 1970. Rosell bol členom vedenia klubu pod érou Laportu, keď sa v roku presadili vo voľbách so sloganom “Primer el Barca”čiže najprv Barca a bol rozhodujúcou osobou pri prestupe Ronaldinha do klubu. Rosell sa stal prezidentom klubu, keď jeho kampaň uspela so sloganom “Tots som el Barca”čiže my všetci sme Barca.

AG Sport - internetový obchod
HLÁŠKA DŇA
Neskloníme hlavy, hlavne kvôli ľuďom, ktorí si mysleli, že liga je stratená. Opak je pravdou. Všetko máme opäť vo vlastných rukách, aj keď nás čaká ešte pár ťažkých stretnutí.
Luis Suárez, hráč FC Barcelona