Tento (mini)seriál predstaví barcelonských hráčov histórie. Už ste mali možnosť čítať o Lászlóvi Kubalovi. Di Stefana by bolo nesprávne obísť najmä preto že nehral za FC Barcelona. Prečo a ako k tomu došlo...
Transfér Alfredo di Stefana do Realu Madrid bol ohromne skurilný a nie jednoduchý
Ak nepoznáte túto historku dovoľte Nick Millerovi ( a mne – pozn. prekladateľa) vyplniť „diery v znalostiach“.
Finále Pohára Európskych majstrov 1960 mnohí považujú za „ROK NULA“ vo futbale, najmä klubovom. Real Madrid porazil Eintracht Frankfurt v Hampden Parku 7 – 3 v slávnej a brilantnej futbalovej bitke, ktorá bola výstavnou skriňou futbalu – pre mnohých ňou je i dodnes. Bol to nielen vynikajúci výkon, ale i inšpirácia pre jednu celú generáciu.
"Boli neuveriteľní", povedal Sir Alex Ferguson, len krátko potom čo Nemci „vyutierali“ trávnik s Rangers v semifinále. „Boli prvým skutočne medzinárodným klubovým mužstvom a boli fantastickí“. Ten istý Fergusson, ktorý o niekoľko desaťročí povedal niečo podobné o FC Barcelona po jej víťazstve vo finále Champions League s jeho vlastným ManU. No nielen Ferenc Puskas s jeho štyrmi gólmi, najmä však „Inštitúcia Realu Madrid“ v osobe Alfreda di Stefano patrili k do neba vynášaným hráčom zápasu.
Alfredo di Stefano odohral len málo pod 400 zápasov za 11 rokov a dosiahol 307 gólov.
No keby neexistovala „CHÜCPE“ jedného šéfskauta, nič z tohto by sa nebolo stalo!
V 1952 hral di Stefano za kolumbijský Millonarios, potom čo skončil u svojho prvého klubu River Plate. Millonarios boli na turné v Španielsku a hrali proti Realu a hostitelia boli nadšení z viacerých hráčov súpera.
Bývalého hrdinu FC Barcelona a skauta klubu Pepe Samitera zaujal niekto iný
Počas nasledujúceho roka Barca previedla množstvo únavných jednaní, aby sa pokúsila dostať Di Stefana do Španielska, keďže jeho mimoriadna zmluvná situácia bola všetko len nie jednoduchá. Lebo pokiaľ di Stefano bol v každom ohľade hráčom Millonarios, River Plate malo naň ešte viacero práv. Kolumbijci mali „kontrolu“ do roku 1954, pričom od 1955 patril Argentíncom – tým bol dôležitý a potrebný súhlas oboch klubov, aby ho bolo možné podpísať na dlhšiu dobu.
Po mesiacoch komplexných a logisticky zložitých rokovaní vedených Katalánskym právnikom Ramonom Trias Fargasom, verila Barca, že dohoda je na svete a aj ju oznámila svetu.
Samozrejme, ako pri každej situácii, v ktorej sú komplikované „majetkové“ práva, môže prísť k hocičomu. Zatiaľ čo Barca myslela, že hráč je jej, Millonarios považovali za podstatný súhlas kolumbijského klubu, ktorý ešte nebol daný. Pri pokuse presadiť prestup vložila Barca dôveru v Samitera a jeho kolumbijského priateľa menom Juan Busquets. Človek by si pomyslel – múdry šachový ťah.
Nie však terno, keď si človek vezme, že Busquets bol riaditeľ CF Santa Fe, hlavného rivala Milllonarios v Bogote. Busquets položil na rokovací stôl protest u španielskej federácie. Nasledovali ďalšie rokovania za účasti Trias Fargasa a prezidenta Barcy Enric Marti Carreta, ktorý sa bránil zaplatiť žiadanú cenu, z čoho boli následne frustrovaní Millonarios.
Stalo sa čo sa stávalo často v Španielsku: biele strašidlá zavetrili... Madrid mal veľmi silných priateľov a navyše efektívnych – Generál Franco vydal zákaz podpisu zahraničného hráča.
V tom čase mala Barca už jedného nového hrdinu – László Kubala (viď náš článok dňa 7. 12. 2015 – pozn. prekladateľa) ktorý z Maďarska prebehol pred komunizmom r. 1950 a v prvej sezóne dosiahol v 28 zápasoch 39 gólov. Výhľad strašil Real Madrid; kombinácia Kubalu s di Stefanom – najmä zo skutočnosti, že celá jedna generácia mohla byť dominantne ovládaná Kataláncami.
Vláda dala na známosť, že di Stefano, Argentínčan, ktorý hral i pár krát za Kolumbiu, bude zbavený zákazu platného pre cudzincov len vtedy, ak sa oňho budú deliť Barca a Real. Plán bol taký, že za Real mal hrať dve sezóny a ďalšie dve za Barcu. Vypracovali ho Marti Carreto a prezident Realu Santiago Beranabeu.
Ako bolo už vopred jasné, idea striedania pri nulovej dôvere voči Francovi nebola zo strany Kataláncov možná, ich jazvy ešte z občianskej vojny boli čerstvé. Katalánsky nacionalizmus bol silný a často aj bezohľadný. Návrh sa im zdal vopred ako oklamanie. Nasledoval týždeň masívnych protestov a Marti Carreto bol prinútený odstúpiť. Predsedníctvo klubu zodpovedné za vyplnenie mocenského vákua a možno i zo strachu o „vlastný krk“ rozhodlo o zošrotovaní dealu a požadovalo kompenzáciu 4,4 milióna pesiet.
Katalánci potrebujú len zriedka výhovorku, aby sa cítili šikanovaní Kastílskymi silami. Ak hovoria o sebe že sú "mes que un club", mienia tým okrem iného, že sa necítia len futbalovým mužstvom, ale i zástupcami veľkej rodiny a potlačovanej národnosti. Od šesťmesačného uzatvorenia ich štadióna v roku 1926, po tom čo „vybučali“ národnú hymnu a po vražde prezidenta Josepa Sunyola fašistickými silami počas občianskej vojny, videli Katalánci aféru di Stefano len ako ďalšiu cestu potlačiť záujmy Kataláncov. A v skutočnosti: jazvy po afére di Stefano sú dodnes predmetom o. i. oficiálnych stránok, kde je popísaná celá záležitosť ako „zvláštny federatívny manéver“.
Pocit nespravodlivosti získal na opodstatnení pri pohľade na Real a jeho prvých 5 Európskych pohárov získaných s di Stefanom, zatiaľ čo Barcelona musela čakať až do 1992, aby dosiahla svoje prvé víťazstvo. Neznamená to však, že by Barca nič nevyhrala; s Kubalom a brilantným Luisom Suarazom, potom i s trénerom Helenio Herrerom získala štyri ligové tituly v 50 – tych rokoch a bola prvým mužstvom, ktoré porazilo Real na Európskej pôde v roku 1961. No zrejme bola jedna celá dynastia „zlikvidovaná“.
Na takýchto veciach bola postavená história – aféra di Stefano. On sám sa stal dvakrát Európskym futbalistom roka a získal všetky veľké poháre, po príchode do Katalánska bol preklínaný pričom Katalánci si dávali otázku: čo by bolo keby ...
zdroj: http://inbedwithmaradona.com/ Nick
môžete ho nájsť i na Twitteri: @ NickMillerF365
úprava, výber, preklad: Peter
Suker
Super clanok. Niekto sa musel na vianoce doma nudit:DDD
Gajdy38
nebolo to nahodou tak ze Barca sa dohodla s River Plate a Real s Millionarios. A Franco povedal ze bude hrat 2 roky za real a 2 roky za Barcu. Ale Barcelona to odmietla a tak hral iba za Real?