Johan Cruijff je zrejme najvplyvnejšia osobnosť vo futbale
Krátky predhovor: táto in – depth analýza trénera menom Johan Cruijff sa mnohým bude čítať ťažko. Jednak že in – depth (hĺbková) analýza je naozaj hĺbková a preto má množstvo strán. Pre tých čo im stačí z futbalu vidieť gól do vinkla a Lea ako nejlepieho na svete (prisahám že i ja to chcem!) – radšej ani nezačnite. Pre tých, ktorí vedia a veria, že futbal je – ako všetko okolo nás – založený na vede a znalostich, tí začnite. Nebudete sklamaní. (pozn. spracovateľa a prekladateľa na úvod)
Jeho cesta k hviezde Holandska
Už ako hráč bol Cruijff vynikajúci aktér a už vtedy bol „zodpovedný“ za inovatívny spôsob hry. Bol totiž srdcom „total voetbal“ veľkého mužstva Ajaxu 70-tych rokov a úžasného Holandského národného mužstva na MS 1974.
Pre mnohých bol Cruijff prvým a posledným dedičom velikána menom Alfredo Di Stefano. Totálny futbalista, v pravom slova zmysle. Cruijff hral s neuveriteľnými zzmenami rytmu, fyzicky i duševne. Asi žiadny hráč nedokázal svojimi akciami tak ovplyvniť hru ako Cruijff; a len málokto dokázal konštantne ovplyvňovať hru.
Pre viacerých platí Cruijff za skutočnú hlavu, ktorá bola za stratégiou a taktikou veľkého mužstva Michelsa tých rokov. Bez Cruijffa mal Michels len málo úspechov – a i tie boli úplne inak zaradené ako tie s Cruijffom.
No zrejme je väčšou pravdou, že obaja sa navzájom potrebovali. Cruijff bol v mladosti považovaný za kandidáta na vyhadzov. Bol priveľmi jemný – jeho rohy v 15-tich rokoch ani nedošli na prvú žrď. No Ajax bol vo výchove mládeže (vtedy) svetová jednička.
Cruijff, ktorý bojoval s ťažkým detstvom (otec zomrel, mal problémy v škole) – no bol tolerovaný. Jimmy Hogan, Jack Reynolds a Vic Buckingham smerovali už dlhé roky mládež Ajaxu k futbalu s hrou na krátke pasy.
Johan Cruijff v mladosti
Rinus Michels, kedysi sám ako hráč Ajaxu, síce vo svojej aktívnej kariére nestelesňoval tieto ideály, no ako tréner ano. 1965 sa stal Michels trénerom a spravil z Cruijffa stabilného hráča; ten sa vypracoval zakrátko na mimoriadne dôležitú postavu mužstva. V sezóne 1966/67 dosiahol Ajax neuveriteľných 122 gólov v 34 zápasoch, z nich 33 dal 19-ročný Cruijff. Mala to byť jeho najlepšia quóta v holandskej lige.
Cruijff hral väčšinou ako ľavý krídelný útočník v systéme 4-2-4 a Ajax sa vypracovával k jednému z najlepších mužstiev v Európe. 1969 bol Ajax vo finále Pohára majstrov, no prehral proti AC Miláno 1:4.
"Rinus Michels jedného dňa rozhodol, že potrebujeme väčšiu výdrž. Futbalisti by mali byť schopní zvládnuť všetko: brániť aj útočiť. Často sa však prehliada, že Michels mal k dispozícii technických hráčov: Keizer, Mühren, Vasovic, Krol, myself, Rep, Swart – takže áno, ak máte k dispozícii toľko technických schopností, môžete začať klásť dôraz na behanie. Odvtedy sa ho každý snažil napodobniť, ale bez toho, aby mali všetky tie technické schopností."
Rinus Michels využíval v nasledujúcich rokoch iný systém. 4-3-3 ktorý „odkukal“ od Feyenoordu Rotterdam, ktorý bol 1969 majstrom a 1970 vyhral majstrovský pohár. Nie bez dôvodu bol aj Cruijff plný chvály na Happela, ktorého označoval za jedného z dvoch najlepších trénerov.
„Happel bol ten druhý majster holandského futbalu; a ďalší bol Rinus Michels. Happel bol na jeho úrovni (…) Happel bol tým, ktorý mal aj ako coach jedinečné kvality. Ernst Happel bol veľký taktik, podľa ktorého bolo všetko zrodené pre futbal.“
Navyše Michels zintenzívnil tréning. Niekedy sa trénovalo až 4x denne, podľa fám v neskorších rokoch boli používané aj amphetamíny na vylepšenie fyzických schopností. Hráči neboli oslovovaní menami, ale podľa ich čísel, ktorými sa definovala ich pozícia. Lesné behy boli tiež na dennom poriadku. Tieto však Cruijff nepotreboval.
Pekná anekdota rozpráva, ako Michels a Cruijff s tým zaobchádzali. Cruijff príležitostne odmietal dlhé behy, zatiaľ čo Michels ho nakomandoval nasledujúci deň k sólo lesnému behu. Na minútu presne sa musel Cruijff objaviť nasledujpci deň na prechádzku s Michelsom po lese. Dôvod: nebola to Cruijffova fyzická kondícia, ktorá musela byť zlepšená, išlo o jeho postavenie v možstve ako vzoru.
Žiadne mužstvo v tej dobe nemalo tak kvalitných jednotlivých hráčov – pred Bosmanovým rozsudkom a po Di Stefanovom Reale – no Michels a Cruijff stvorili nový inovatívny systém.
Hra flexibilného priestoru
Názov je z výbornej knihy Dietricha Schulze-Marmelingsa „Kráľ a jeho hra“. Používa sa na opísanie spôsobu hry vtedajšieho mužstva Ajaxu.
„Po celý čas sme debatovali o priestore. Cruijff často hovoril o tom, kam by ľudia mali behať, či by mali zostať stáť, kam by sa pohnúť nemali. Všetko to bolo o vytváraní priestoru a zbiehavaní do priestoru. Je to niečo ako architektúra na ihrisku. Vždy sme hovorili o rýchlosti lopty, o priestore a čase. Kde je najviac priestoru? Kde je hráč, ktorý má najviac času? Práve tam musíme zahrať loptu. Každý hráč musel pochopiť celú tú geometriu celého ihriska a systém ako celok.“
Takto sa vyjadril Cruijffov spoluhráč Barry Hulshoff o spôsobe ich hry. Preklady z holandštiny to nazývajú „rýchlosť“ na miesto „priestor“. V dnešnom slovníku taktiky by bol najsprávnejší názov „dynamika“. Ajax chcel vytvoriť na ihrisku dynamiku – symbiózu z priestoru a rýchlosti. Všade, flexibilne a v sumáre organizovane.
Strategické základy pre to: pressing, cirkulácia lopty a pozičná hra. Tak to vtedy popisovali Cruijff a Michels. Pressing znamenal v zásade neprestávajúcu „poľovačku“ na loptu, cirkuláciou mysleli vedomé využívanie lopty v ofenzíve i defenzíve a pozičnou hrou označovali (v tom čase) obsadenie pozícií, z ktorých je možné flexibilne vychádzať do rôznych pohybov a potom meniť miesta jednotlivých hráčov mužstva.
Európsky futbalista roka
Trikrát za sebou vyhral Ajax majstrovský pohár. Lige dominovali taktiež. 1971/72 vyhrali 30 zápasov z 34 pri pomere gólov 104:20. 1972/73 to bolo 30 víťazstiev pri skóre 102:18. Konštantnosť na najvyššej úrovni v celoeurópskom porovnaní sa nik nedokázal ani priblížiť, najbližsšie bol v Holandsku Feyenoord. Pri kraľovaní Ajaxu dosiahli aspoň 1x na pohár a 1x boli vicemajstrom s piatimi bodmi straty na Ajax. Jedine 1972 to bol debakel s dvanástimi bodmi straty.
Posledné dva roky už nebol trénerom Michels, odišiel do FC Barcelona. Nový tréner Stefan Kovács povolil opraty, čo nakoniec viedlo k rozpadu. Interné problémy medzi Cruijffom a otatnými viedli k odchodu Cruijffa.
El Salvador
Cruijff mal byť v FC Barcelona pritipól k hviezdam Realu Madrid. Títo chceli nákupmi opäť preniknúť na špicu v Španielsku i v Európe. Kúpili Güntera Netzera a chceli dve veľké východoeurópske hviezdy: Kaszimierza Deynu a Nicolae Dobrina, ktorí však nesmeli opustiť svoje krajiny. Barcelona ulovila v južnej Amerike Sotila, no chýbal jej „špílmacher“. Cruijff, ktorý medzičasom hral aj falošnú „deviatku“ bol ideálnym riešením.
Problém: Real sa do toho zamiešal. Nepríjemné spomienky na transfér Alfredo Di Stefana, ktorý mal ísť pôvodne do FC Barcelona, sa opäť prebudili. Real dohodol za chrbtom Cruijffa všetko z Ajaxom. No Cruijff chcel do Barcelony.
Španielsky zväz RFEF bol pri Di Stefanovi proti, no napriek sankciám vydržal. Po šiestich zmeškaných zápasoch debutoval Cruijff v strede sezóny v FC Barcelona, ktorá bola vtedy v kríze. Nasledovalo 24 ligových zápasov v jednom slede bez porážky a dva veľké úspechy Cruijffa, ktorý sa stal definitívne hrdinom Kataláncov.
"Katalánsko diktátorskym režimom trpelo. Robím si, čo chcem a neakceptujem, aby mi to ktokoľvek zakazoval. Veci si viem zakázať sám, ale nikto iný mi to zakazovať nebude."
Vo februári 1974 sa narodil Cruijffov syn Jordi; Jordi je meno patróna Kataláncov, ktoré nechceli španielske úrady povoliť. Cruijff ich postavil pred hotovú vec svojimi holandskými dokumentami a zo strachu pred problémami úrady „zľahli“. Len o dva týždne neskôr prišlo legendárne 0:5 na Estadio Bernabeu, ktoré pre mnohých predstavovalo dokonca dôležitý krok k osamostatneniu Katalánska.
Aby sme toto pochopili, musíme poznať vôľu Kataláncov na sebaurčenie a vzťah k futbalu, na druhej strane vedieť aká represívna a rasistická bola politika Franca. Katalánci boli označovaní posmešne ako „Pollaki“, ich jazyk bol denuncovaný a vytlačený z verejnosti. Katalánsky sa len šepkalo za zatvorenými dverami – a na štadióne.
Cruijff v Elftal-e
Futbal bol tým pádom výnimkou a slúžil ako bod zhromažďovania sa. FC Barcelona stála ako zástupca Katalánska na verejnosti; čo zas slúžilo režimu ako možnosť represií voči klubu. To však Kataláncov ešte viac pripútavalo ku klubu. Tým vznikla vlastná dynamika, čo zas objasňuje prečo bolo tak freneticky oslavované 0:5.
Najneskôr po tomto februári 1974 sa stal Cruijff najobľúbenejším NE – Kataláncom; bol El Salvador, záchranca. Svoju korunováciu chcel Cruijff zažiť na MS 1974, no pri prehre s Nemeckom bol Cruijff udržaný na uzde bezpodmienečnej osobnej obrany Bertiho Vogtsa.
"Vedel som, že v zápase až tak dominovať nebudem, pretože Nemci hrali neuveriteľné osobky. Náš libero Arie Haan sa musel viac vysunúť, na ihrisku tak v strede poľa vytvoril voľného hráča. Ale pochopenie medzi mnou a Haanom nefungovalo. Vo finále som bol psychicky unavený. Majstrovstvá trvali o jeden zápas navyše. Nemal som v sebe ani trochu energie nazvyš."
Cruijff mal v rámci MS povedať výrok „Góly nemajú nič spoločné s futbaloml“, čo mu neskôr bolo dosť vyčítané. Po 1974 mal Cruijff ako hráč len čiastočné úspechy. Nasledujúce roky v Barcelone boli ťažké, keďže Cruijffovi chýbali spoluhráči, napriek dobrej kúpe Holanďana Johana Neeskensa.
MS 1978 pre neho vypadli z kalendára, lebo dostával hrozby a okrem toho sa bránil vycestovať do štátu s vojenskou diktatúrou. S novým trénerom Weisweilerom si obojstranne nerozumeli.
"Tréner Barcelony, Hennes Weisweiler, vždy robil presne opak toho, čo som mu povedal.."
Najneskôr teraz sa dal spoznať rebel Cruijff. Od začiatku spájal Cruijff enormný fókus na spravodlivosť so svojím vlastným názorom na samo–spravodlivosť, aroganciu a laterálne myslenie. Ani vo futbale to nebolo inak. Na MS 1974 mal svojho vlastného sponzora a svoj vlastný dres, v klube bol šéfom a 1970 zmenil po zranení svoje číslo „9“ na číslo „14“ čo v tej dobe bolo pre hráčov základu absolútne nezvyčajné.
Cruijff sa už nezúčastnil žiadnych MS. 1978 ukončil svoju kariéru na 1 rok, predtým čo z finančných dôvodov odišiel hrať do americkej NASL: Po roku vo Washingtone sa pripojil na krátky čas k Levante, neskôr na priateľskom turnaji k AC Miláno.
Krátke intermezzo skončilo 1981, na čo odišiel k Ajaxu. Stal sa „technickým poradcom“ trénera Lea Beenhakkera, no zakrátko podpísal zmluvu a hral od decembra 1981 dva roky za Ajax. Obidva roky bol Ajax majstrom, jedenkrát získal double a Cruijff dosiahol dodnes legendárny gól z penalty.
1983 už nedostal zmluvu a z pomsty išiel na jednu sezónu k Feyenoordu. Následok: ďalší double, ďalší titul najlepšieho hráča roka v Holandsku; a to 20 rokov po debute ako profesionál.
"To, že ma Ajax odpísal, ma neuveriteľne ranilo. Nikto ma nemôže odpísať. Ja rozhodnem, kedy skončím. Preto som chcel pomstu. Spočiatku som sa chcel Feyenoordu upísať čisto len zo zatrpknutosti, ale Ajax som čoskoro dostal z hlavy. Na ten rok spomínam s množstvom radosti. Vyhral som double a vyznelo to ako pekná rozlúčka."
Cruijff sa lúči so zdvihnutou hlavou z Feyenoordu; čo mu neumožnili v Ajaxe
Moja obľúbená anekdota o Cruijffovi je z tejto sezóny – historka, dá sa nájsť i tu na 4dfoot, ukazuje Cruijjfa v orechovej škrupine. Inteligentný, no pritom svojský. Vedúca osobnosť, ku ktorej sa hľadí s obdivom, no na ktorej arogancii sa dá zraniť. Rečník, ktorý dokonca i istú vec zneistí.
Môže byť niekto taký trénerom? Časom sa ukázalo, že táto anekdota zachycuje to najlepšie no i najhoršie z Cruijffovej trénerskej existencie.
Cruijffov tretí štart za Ajax
Každý tréner hovorí o pohybe, o behaní a to mnoho. Ja hovorím – nebehajte toľko. Futbal je hra, ktorú hrávate vo vašej hlave. Musíme byť v ten pravý čas na správnom mieste, nie priskoro, nie neskoro.
Citáty ako tento ukazujú Cruijffove enromné porozumenie pre hru, napriek rôznym pripomienkam. Skutočne: Cruijff mal mimoriadny cit pre futbal. Historka z 30. novembra 1980 to jednoznačne preukazuje. Leo Beenhakker je tréner Ajaxu, ktorý prehráva po polčase 1:3. Divák Johan Cruijff ide k trénerskej lavičke, posadí sa vedľa trénera a začne rozdeľovať hráčov. Rijkaard sa ide rozcvičovať, ostatní dostanú inštrukcie. Zápas skončí 5:3. Pre Ajax, samozrejme. Obrázky z tej doby pôsobia ako paródia.
1987 proti Lok Leipzig
O päť rokov neskôr sa stal Cruijff trénerom Ajaxu. 1985/86 bol napriek skóre 120:35 „len“ druhý za Guus Hiddinkovým PSV Eindhoven. V tejto a ďalšej sezóne vyhral Ajax holandský pohár a Pohár víťazov pohárov 1987.
Cruijff implementoval systém, ktorý sa spája v mnohom s Louis van Gaalovým a je spojený s víťazstvom v CL 1995: systém 3-1-2-1-3 s jednou „šestkou“, ktorá sa sťahuje späť do prvej línie. Frank Rijkaard bol pre oboch jeden z kľúčových hráčov, no ako ste mohli vidieť v mojom portréte bol mladý Rijkaard celkom iný aktér ako neskoršia – staršia verzia jeho samého.
U Cruijffa bol Rijkaard skutočný „box-to-box“ hráč. Neustále vystupoval dopredu pomedzi záložníkov a agoval neuveriteľne veľkoplošne. Vo finále Pohára víťazov pohárov 1987 nastala napr. jedna scéna, kde Rijkaard v „šestkovom“ priestore získal loptu a nasadil beh vpred. Situácia končí tak, že najhlbšie stiahnutá „šestka“ zo stredového „diamantu“ – Rijkaard tuneluje protihráča AŽ pri rohovej zastávke a je faulovaný.
Ďalší dôležitý aktér bol samozrejme Marco Van Basten. Ako Rijkaard, postaral sa neskôr o pozdvihnutie v AC Miláno, pod Cruijffom sa stal jedným z najlepších strelcov Európy. Cruijff nechával talentovanú, no občas lenivú mladú hviezdu hrať na rôznych pozíciách, najmä ako „desiatku“.
Dva dôvody Cruijffa: Van Basten neskôr hral ako stredný útočník, pod Cruiffom ako falošná „deviatka“ a podobne ako dnes napr. Lewandowski; časté odstupovanie zo svojej pozície a situatívne odstupovanie až k záložníkom, s krátkymi rozohrávačskými úlohami.
„Hráme s priestorovou obranou. Ty budeš kryť priestor, t. j. súpera, ktorý je pri lopte a ktorý príde do tohto priestoru. (…) Jedna z úloh obrany je, a k nej sa Johan vždy vracia, postarať sa o to, aby jeden z hráčov bol voľný. Ak my neočakávane stratíme loptu, musíme, podľa toho kde sa to stane, buďto ihneď atakovať alebo okamžite zaujať naše pozície.(…) Ak má loptu Menzo, odkopáva ju k nášmu hráčovi, ktorý je od neho najďalej. Tým sa zbavíš aj štyroch hráčov súpera. Kedysi som bol len obranca, teraz som časťou mužstva“. Ronald Spelbos, hráč pod Cruijffom
Pressing vyzeral ako zmes z 4-1-4-1 a 3-1-2-3-1, pričom v mnohých situáciách sa krídelný útočník diagonálne vysúval a tým mohol pressovať súperovho stredného obrancu. Toto je vidno i u Guardiolu v Bayerne, kde z 4-1-4-1 vzniká asymetrické 4-1-3-2 smerom k lopte.
Cruijff však využíval v takýchto situáciách ako aktéra Van Bastena, ktorý tienil súperovi v „šestkovom“ priestore a z tohto sa aj vysúval ako útočník. Tým bola výška pressingu vysoká, ale vlastne to nebol žiadny útočný pressing, no nútil súpera na dlhé lopty do preplneného stredu ihriska.
Kompaktnosť a obranný pressing boli v hráčoch, na tú dobu, už celkom dobre zakotvené, tak ako i ofsajdová pasca, i keď táto ešte nekonštantne a nie celkom čisto. Už vtedy bola Cruijffova pozičná hra jasne definovaná.
„Ak má Mühren na ľavej strane loptu a Rijkaard sa vysúva do stredu, posuniem sa i ja z pravej strany do stredu. Ak by som zostal v mojej zóne, potom by za Rijkaardom vznikla nebezpečná diera. Ak mám loptu, posúva sa do stredu Mühren.“ Jan Wouters, pravý centrálny záložník
Víťazný gól padol samozrejme po krídelnom prelome obrany na pravej strane, keď Van´t Schip prevzal lobom zahranú dlhú loptu, vyhral šprintérsky súboj a odcentroval. Krídla vôbec sa držali svojich strán, zatiaľ čo v strede bol neustály „virbel“. Najmä neustále zámeny Rijkaarda s Verlatom za pomoci vertikálneho Van Bastena sa o to postarali. A riadne...
Samozrejme mal Cruijffov Ajax i slabiny. Súperi prečítali časom cirkulácie lopty, ktorých výsledkom mali byť príjemcovia na krídlach, niekdy až zdvojení, podobne to bolo s rotáciami v strede ihriska a strede útoku..
Brankár Menzo bol tiež jeden z kľúčových hráčov. Patril medzi prvých skutočne anticipačných brankárov vôbec; podieľal sa na hre a po jeho vyhadzovaných loptách na krídla vznikali priame kontry.
1988 proti Marseille
Nielen brankársky tréner Hoek coachoval explicitne, tiež Cruijff bol ten typ. Kombinačná hra a pasy fungovali takto nie celkom strategicky, čo sa výborne zmenilo vystriedaním Bergkampa (ako krídlo) a jasnou zmenou na 4-3-3. Stalo sa to aj v iných zápasoch, v nasledujúcej sezóne proti Marseille to bolo podobné, no vylepšilo sa to nábehmi „tretieho“ hráča do kombinácií a pasmi do behu a ešte zosilnenou vertikálnou cirkuláciou lopty.
Množstvo slhých nábehov v strede poľa a flexibilné pozičné zmeny dali mužstvu „Cruijff-Touch“. Po odchode Rijkaarda a samozrejme Cruijffa neboli tak silný v prelomení obrán. Stredný útočník Bosman (alebo aj Meijer) nehrali ako falošná „deviatka“ i keď na vtedajšie pomery sa strední útočníci museli veľmi pohybovať.
Nakoniec sa ukázala strata kondície a niektoré hádky (Rijkaard). Mužstvo už nedokázalo pretaviť Cruijffove pokyny, Rijkaard odišiel.
„Špičkové mužstvo potrebuje jedného hráča, ku ktorému ostatní hráči vzhliadajú. Ale Rijkaard začal hrať so sklonenou hlavou, Boh vie prečo, a potom zvesili hlavy aj ostatní. To som chcel u Franka zmeniť.“
K tomu sa Cruijff rozišiel názorovo s predsedníctvom, ktoré voči klubu zastupovalo záujmy hráčov.
Začiatky prvých úspechov v Katalánsku
Pre Josepa Lluisa Nuneza, prezidenta FC Barcelona, bol Cruijff bohom. Ako hráč pred desiatimi rokmi, t. j. 1978, mu pomohol k postu prezidenta. Nunezova opozícia sľúbila za prispenia fanúšikov súhlas s trénerom Cruijffom. Nunez si „uchňapol“ Cruijffa aby sa udržal na svojom mieste.
„Môj tím musí hrať útočný futbal.Nevidím v tom riziko. Naopak. Verím že mužstvo, ktoré hrá najsmelší futbal, vyhrá nakoniec najviac trofejí. Ak strelí súper štyri góly, musíme my streliť päť.“
Cruijffova zmluva bola zlatým klincom. Počas jeho rokov nespravil z Barcelony len najúspešnejšie mužstvo a prevzal od Realu jeho vtedajšie mocenské prvenstvo, ale mal navyše dodatočný vplyv. Napriek všetkej kritike – mimo iného od trénera národného mužstva Javiera Clementeho, ktorý neskôr nazval hru tiqui – taca – presadil Cruijff kompletne v klube svoje myšlienky.
Pod Cruijffom sa z sedliackeho domku „La Masia“, korý patril klubu, stala kompletná futbalová akadémia. Práca z mládežou bola reformovaná. V knihe Dietricha Schulze-Marmelinga (odporúčame) „Kráľ a jeho hra“ sa nachádza aj tento citát :
Behy na dlhé trate budú zrušené, podobne ako tréning v posilovni. Až do 16. roku života neuvidia žiaci Barçy žiadnu posilovňu, neabsolvujú žiadny dlhý beh, žiadny cirkulačný tréning. (…) V Cruyffovej La Masii sa bude trénovať temer výlučne s loptou. Sila, výdrž, rýchlosť – to všetko si vylepšia budúci hráči hrou. Bez toho, aby to sami zaregistrovali, lebo ich kompletné myslenie bude sústredené na loptu. Tréningové zápasy sa budú konať na malých ihriskách, lebo tesný priestor a stiesnenosť podporujú techniku a rýchlosť konania. Presne podľa Cruyffovho myslenia chcel školiť mozog namiesto svalov. Ide o bohatstvo nápadov, pohybu, prehľadu, radosť z rozhodnutí a rýchlo realizované závery. Zapletená a niekdy až dezorientačná hra na krátke prihrávky, ktorá vznikne za takýchto podmienok a bude znakom futbalu Barçy, sa dodnes v španielsku prezýva „el cruyffismo“.
Cruijff bol spolu s koordinátorom mládeže Albertom Benaigesom (1991 – 2010) a legendárnym fitness trénerom Francisco Seirul·lo Vargasom vedúcim v tejto inovácii, ktorá predbehla dnešné moderné znalosti z tréningovej a športovej vedy. Cvičenia ako „El Caos“, ktoré sa nachádzajú aj v knihe Marco Henselingsa sa orientujú na podobné základné princípy. To bol pre La Masiu štandard.
Nápadne veľla študentov v La Masia je veľmi malých. Idea za tým je jednoduchá. Títo hráči sú podceňovaní a budú v budúcnosti s neskôr natrénovanou „fyzičkou“ lepší futbalisti. A ako telesne slabší sa naučia, ako majú byť agilní a reagovať s predvídavosťou, dôverovať viac svojej inteligencii a technike ako svojej fyzickej kondícii. Takpovediac „implicitné učenie v každej situácii“.
“Každá nevýhoda má svoju výhodu”
Z takejto premyslenej školy vyšli nakoniec hráči ako napr. Iniesta a Xavi.
Cruijff zmenil nielen prácu z mládežou, ale i ďalšie šrtuktúry. V apele na „ducha“ Katalánska fókusoval dôležitosť Barcelony a vyvinul víťaznú mentalitu, ktorá je vštepovaná už v La Masii.
FC Barcelona platí za najväčšiu zbraň FC Barcelony; paradox, no očividný..
So svojimi asistentami Tommie Bruinsom, ktorý prebral videoanalýzy a spisové veci a Carlesom Rexachom pracoval aj na prestavbe prvého mužstva. Rutinovaní Španieli a Katalánci, Baskovia (Bakero, Goikotxea, Begiristain) a superhviezdy zo zahraničia sa mali spolu s príchodzími z La Masie, spojiť do neporaziteľného mužstva. Samozrejme že i vďaka pozičnej hre a tréningovej metodike.
„Ak chceš behať, buď ľahký atlét. Ale ak chceš hrať futbal, potrebuješ loptu.“
13 hráčov opustilo mužstvo v 1988/89, 11 prišlo. V La Lige skončila Barca len druhá, no v Pohári víťazov pohárov porazila Barca Sampdoriu Genua. V tomto zápase sa ukázalo, že kvalita ešte nedosiahla tú z budúcich rokov, no štruktúry nového systému boli už etablované.
Znova to bol systém 3-1-2-1-3; Cruiffom favorizovaná formácia tých rokov, o. i. kvôli možnostiam v priestorovom rozostavení. Polo-obrancovia sa vyúvali dopredu v ústrety lopte, „šestka“ v strede sa sťahovala dozadu. Formácia proti lopte variovala medzi 3-1-2-1-3, 3-3-1-3 / 4-2-1-3 a ľahké nasadenia 3-4 v prvej línii. Proti Sampdorii agovali doteraz všetci traja hráči vpredu ako „hazardní hráči“ proti lopte; čakali na kontry. Pri vlastnom držaní lopty je možné rozoznať štruktúry pozičnej hry, no krídelný fókus je ešte relativne veľký. Súper dokáže Barcelonu pritom izolovať, vysoké obsadenie centrálnych priestorov končí nebezpečnými kontrami a mnohými centrami. Medzilíniový priestor je len veľmi málo kombinatívny a málo efektívne využívaný.
Systém je zásluhou Linekera, v skutočnosti stredného útočníka – na pravom krídle ľahko asymetrický. Nakoniec rozhodol center z ľava, kde Roberto sklepol na Salinasa. Sampdorii tento systém slúžil na prepadové útoky, no pressing v strede ihriska rozrušil konštruktivitu Talianov.
1989 proti Sampdorii
Proti lepšiemu talianskemu mužstvu, Sacchiho AC Miláno – o pol roka neskôr – prehrala Cruijffova jedenástka. Hrali v pressingu v systéme 3-2-4-1, aj preto, lebo súper predstavoval väčšie nebezpečenstvo. Vo výstavbe hry je vidno ešte stále „diamant“, hráči v polo-priestoroch sa však už pohybujú medzi líniami o niečo šikovnejšie. Miláno však bránilo veľmi dobre a presuny z krídla na krídlo sú nebezpečné, niekoľkokrát z toho dokázali Milánčania kontrovať. Cruijff reaguje už po 10 minútach, vystriedal za Solera Rouru a mení formáciu.
1990 proti AC Milan vr. zmien
Systém sa zmenil na asymetrické 3-1-2-3-1 / 4-1-2-3; Salinas odstupuje na stranu, Roberto preberá častejšie centrum útoku a Soler hrá na ľavej strane o niečo hlbšie. Begiristain sa presúva doprava s cieľom, lepšie zabezpečiť milánske krídelné útoky. Jednotlivé rozostavenia 5-3-2 sú reakciou na dvojité obsadenie krídel Milána, ktoré však rozhodne zápas vo svoj prospech.
Na ceste k európskej špičke
Pokračovanie v druhej časti...
zdroj pre ForcaBarca.sk: www.spielverlagerung.de / artikel od RM
výber, úprava, prestrihy, preklad: Peter
foto: sport.es
rutina
Klobúk dole Johan! R.I.P. <3
Messi10Neymar
Perfektny članok. Dlhy, ale super.