Rozhovory

Andrés Iniesta: Bol som obeťou niečoho, čo ma desilo 1. časť

Pridal CuleZingy
- 9. september 2016, 07:17

Barcelonský kapitán otvorene o čase pred Majstrovstvami sveta 2010, keď sa prestal cítiť ako futbalista a musel vyhľadať profesionálnu pomoc.

Andrés Iniesta hovorí, že počul ticho a vedel, že všetko, čo musel v tej chvíli urobiť, bolo počkať na Isaaca Newtona. Lopta vyletela do vzduchu, gravitácia by ju vrátila späť na zem a, keď sa tak stalo, dal by gól. Práve bežala 116. Minúta v Jonannesburgu a on dal gól, následne bežal k rohovej zástavke a dávajúc si dole svoj dres odhalil správu pod ním, napísanú modrou fixkou: „Dani Jarque, navždy s nami.“ Desaťtisíc míľ odtiaľ Španielsko vybuchlo radosťou a Jessica plakala. Videla to aj cez slzy: Dani, jej Dani.

Finále MS 2010 bol prvý zápas, ktorý Jessica videla odkedy jej manžel vo veku 26 rokov pred 11 mesiacmi zomrel . Zápas pozerala v televízore s jej mamou a 10 mesačnou dcérou Martinou, keď lopta vyletela do vzduchu. Čo nasledovalo, bolo viac než gól, ako hovorí Iniesta – pre všetkých. Teraz, 6 rokov na to, počas slnečného dňa v Sant Joan Despí, vysvetľuje, ako ho tento moment dostal z „temného miesta“.

Iniesta tam vtedy nemusel byť a bez toho gólu nevie, kde by bol teraz. Možno nie tu, v tréningovom centre FC Barcelona a nie jedným z najrešpektovanejších futbalistov na svete. Nad ránom, v deň finálového zápasu, keď ešte všetci spali, potichu otvoril dvere a, bez toho, aby opustil hotel, sa vybral na beh. Šprintoval po chodbách dovtedy, dokým neuveril, že to dokáže. Celý šampionát mu fyzioterapeuti sľubovali, že bude v poriadku aj keby si mysleli, že nebude. Teraz bol – zraniteľný, ale pripravený.

Bolo to však väčšie ako Iniestove svaly, bola to jeho myseľ. Istota čakania na Newtona zastrela neistou a trápenie minulých mesiacov. V roku 2009 vyhral Ligu majstrov a nasledujúce leto Majstrovstvá sveta. Mal to byť najlepší rok jeho života, namiesto toho to bol ten najťažší rok. Medzi týmito 2 titulmi veľmi trpel. „Nebola to práve depresia, ani choroba, skôr nepokoj,“ hovorí v jeho knihe, Umelec, ktorá vyšla tento týždeň. „Bolo to ako keby nič nebolo správne.“

Iniesta hral finále Ligy majstrov zranený, dokonca ho varovali, aby ani nestrieľal. Počas predsezóny, keď bol ešte stále zranený, Carles Puyol prišiel s nasledujúcou správou: jeho kamarát Dani Jarque, kapitán Espanyolu, zomrel. Následky boli hlboké, jeho duša aj telo trpeli spoločne. Testy neukázali po fyzickej stránke nič špecifické, ale Iniesta nedokázal dokončiť tréningy. Pep Guardiola mu povedal, aby sa poprechádzal kedykoľvek by to potreboval, čo robil často. Guardiola povedal, že počkajú a čakanie pokračovalo. Keď Iniesta hral, nebol sám sebou a apríl so sebou priniesol ďalšie zranenie. Majstrovstvá sveta, svetlo na konci tunela, mohlo zhasnúť.

Ineista hovorí, že sa cítil, ako vo „voľnom páde“. Neschopný pokračovať sa obrátil na klubových doktorov, hľadajúc profesionálnu psychologickú pomoc. Takéto konanie môže zaceliť rany, hlavne v športe: „Ak potrebujete pomoc, musíte ju hľadať. Niekedy je to dôležité. Tí ľudia sú špecialisti, preto tam sú. Musíte ich použiť.“

To Iniesta aj spravil, potichu, súkromne. Potreboval pomoc, hovorí o tom, ako bol „na hrane“, „zraniteľný“, „obeťou niečoho, čo ma desilo“. Spoluhráči o tom nevedeli. A už vôbec nevyhlásil nič verejne. Je v tom kus katarzie alebo možno uzatvorenie tejto kapitoly jeho života, keď tak učinil teraz. Predtým hovoril o Newtonovi, ale nie o tom, čo leží pod tým, ako významný ten moment bol. Čo by sa z neho stalo bez tejto chvíle? Čo ak by Španielsko nevyhralo Majstrovstvá sveta? To nie je prázdna otázka.

Aj napriek nevôli definovať to, čim trpel ako „depresia“, je v jeho knihe pasáž, kde Iniesta píše, že vie „pochopiť“ ako sa ľudia dokážu dopustiť „locura“ (bláznovstva), ako dokážu urobiť niečo šialené, akt bláznovstva. Na čo tým naráža? V tomto kontexte je to silné slovo, desivé a znepokojujúce: duševné zdravie vie byť delikátne, zúfalstvo oslabujúce a následky hrozivé.

„Keď na tom nie ste dobre, zažívate momenty, ktoré majú na vás vplyv, ktorých sa bojíte,“ hovorí Iniesta. Jeho slová – te imponen respeto (budia rešpekt) – majú jednoduchý preklad, ale budia strach, dávajú ti pocítiť, že tá situácia je väčšia ako si ty, že to ide mimo teba a nemáš to úplne pod kontrolou. „Sú to ťažké a nepríjemné momenty, ale ísť odtiaľ do určitých extrémov...nuž, každý prípad má svoje zvláštnosti.“

„Sú tam chvíle, keď je tvoja myseľ veľmi zraniteľná. Máš veľa pochybností. Každá osobnosť je iná, každý prípad. To, čo sa tu snažím vysvetliť, je, že sa dokážeš dostať z pohody do nepohody veľmi rýchlo. Ja som však nikdy nedosiahol bod, kedy by som si povedal: Vzdávam sa. Pochopil som, že som prežíval ťažké chvíle, ale našiel som spásu v mojich priateľoch a, predovšetkým, vo futbale. Nikdy som necítil, že by som chcel skončiť s hraním. Vedel som, že jedného dňa z tohto tieňa vystúpim, možno ten ďalší by to boli tri, potom päť...Je to proces a to je spôsob, ako to prekonáš.“

„Ľudia považujú futbalistov za iné bytosti, ako keby sme boli nedotknuteľní, ako keby sa nám nikdy nič nemohlo stať, ale my sme ľudia. Samozrejme, máme svoje privilégia, ale v podstate sme na tom rovnako.“

Rovnako? Alebo možno ešte horšie? Robí to verejné vystupovanie, tlak, konkurencia a potreba podať výkon, verejný profil, ešte ťažším? Len pár povolaní odhalí ľudí tak mladých. Odpoveď je pohotová: „Nie sme mučeníci. Veľa ľudí by si to s nami vymenilo. Každá práca má svoje úskalia. Vždy, keď môj otec, stavbár, vyšiel na lešenie, mohol spadnúť. Ale podstúpil to riziko, musel. Alebo kamiónista, alebo akákoľvek iná práca...futbalista si je toho vedomý, vyrastá s tým, že je pod tlakom, kritikou, potrebou byť silný. Som presvedčený, že je veľa ľudí, ktorí by to nezvládli.“

zdroj: theguardian.com

foto: theguardian.com