V poslednej dobe to vyzerá, že sa Víctor Valdés konečne naučil chytať. Áno aj takéto komentáre píšu ľudia do diskusií, zatiaľ čo čítate tento článok. Víctor je momentálne ako benzín v spaľovacom motore, nenahraditeľný. To však nič nemení na tom, že asi o 7 mesiacov bude v barcelonskom drese minulosťou. Zrejme aj kvôli rečiam, ktoré dlhé roky počúval a čítal.
Valdés sa v tohto skvelého brankára nezmenil iba mávnutím čarovného prútiku, ani neabsolvoval v lete operáciu a terapiu na tajnej brankárskej klinike, ktorá ho posunula na vyšší level. Aj napriek tomu, že si dlhý čas užíval iba stonanie, povzdychy, urážky a výsmech, bol to stále ten istý Víctor, ktorého poznáme už viac ako 10 rokov. No pochvala a uznanie prišli až teraz. Ako sa vraví, človek zistí o čo prišiel/prichádza, až keď je to preč.
Pamätníci si azda spomínajú na ten katastrofálny reťazec brankárov, ktorými sa vedenie snažilo od polovice 90-tych rokov nahradiť legendárneho Zubizarretu. Aj keď by toto rozprávanie malo byť pre príbeh Valdésa dôležité, nebudeme sa v ňom prehnane prplať, pretože Víctorove výkony a nezlomný charakter v priebehu desaťročia boli tým, čo z neho spravili nespornú jednotku v bráne Blaugranas.
Posledným zlyhaním v bráne, bol počas van Gaalovej sezóny 2002/2003 Roberto Bonano. Holandský tréner tak doprial počas sezóny porciu minút i Valdésovi. Do ďalšej sezóny Barça priviedla obrovskú hviezdu a jedného z hrdinov tureckého ťaženia do semifinále Mundialu v Ázii, Reçbera Rustuho. Médiá a fanúšikovia boli naozaj nadšení, bola to obrovská úľava, že Barça konečne do tímu priviedla tak spoľahlivého brankára.
Rustu vtedy zmietol zo stola ponuky AC Milán, Liverpoolu, Juventusu, Valencie, Man. United i Arsenalu, len aby mohol hrať na Camp Nou. Lenže to čo sa tak šťastne začalo, malo celkom smutný koniec. Reçber sa v príprave na sezónu 2003/2004 zranil a s učením španielčiny to taktiež nepreháňal. Rijkaard tak neváhal postaviť do brány Valdésa .... a Víctor ju doteraz neopustil.
Napriek tomu, že sa Víctor ako jediný po dlhej dobe dokázal presadiť z akadémie, nechal brankársku osobnosť ako Rustuho sedieť na lavičke a cez polčas kopať gumové lopty divákom, ako v zápase proti Matador Púchov, napriek všetkým úspechom, nikdy nedostal úctu a rešpekt, ktoré si zaslúži.
Nikoho nezaujíma, že je azda najlepším a najúspešnejším brankárom barcelonskej histórie, že dokázal predbehnúť aj Zubizarretu, či dokonca samotného Ramalletsa. Získal 5 Trofeo Zamora, 21 klubových trofejí a po celé desaťročie bol v bráne stálicou a istotou. Lenže podľa veľkej skupiny ľudí mu tie trofeje vlastne nikdy nepatrili. Trofeo Zamora vyhral len preto, že mal dobrý tím, skvelú obranu, že Barça držala loptu a Valdés tak prakticky nemal robotu. Ľudia sú dokonca schopní povedať, že v bráne mohol stáť smetiak a odchytal by to rovnako. Jednoducho, pre na slovo vzatých odborníkov a kritikov, bol post brankára v Barcelone tým najjednoduchším povolaním na svete, resp. ono možno ešte asi aj je..... aké pomýlené, naozaj pomýlené.
Na Casillasa, či ktoréhokoľvek iného brankára hanlivé či posmešné slová takmer nikdy neodzneli, možno naozaj výnimočne. Pri najvyšších úspechoch mužstiev boli brankári ako Casillas, Buffon, Čech i Valdés po zásluhe radení medzi absolútnu elitu. Na rozdiel od kolegov však Víctorovi tento status vzali po prvej chybičke. Následne prišli dobre známe reči o jeho nedostatočnej kvalite, slabinách, že je taký, či onaký. Pri takýchto rečiach aj od vlastných fanúšikov sa človek zároveň smeje a plače, pričom uvažuje, čo by podobní odborníci vraveli, keby žili v dobe Carlesa Busquetsa. Človek si rýchlo zvykne na to dobré, no je smutné že počas toho zlého prichádza vo väčšine momentov miesto podpory, trpezlivosti a pochopenia len frflanie, urážky a posmech. A často paradoxne najviac od vlastných fanúšikov. Nasledujú pokrytecké reči o dôvere, pričom taký Alexis Sánchez by o tom určite vedel porozprávať.
Byť brankárom je naozaj tvrdý biznis. Brankári žijú v extrémoch – buď sú hrdinovia, alebo obetní baránkovia. Buď ich spomínajú pre božie zákroky, alebo školácke minely. Je to azda jediná pozícia na ihrisku, kde je vyžadovaná absolútna dokonalosť, ktorá je však nemožná. Je to voči nim nefér. Všetko čo robia, pomáha tímu – každý pokrytý center, každá dobre rozohraná malá domov, či odkop, každý zákrok voči strele, či všetky lapené pokusy súpera.
Ukážkovým príkladom je finále Ligy Majstrov v Paríži 2006. Každý si ako hrdinov pamätá Eto’a, Larssona a najväčšieho hrdinu Bellettiho. No skutočným hrdina tohto finále stál po celý čas medzi tyčami. Áno bol ním práve Víctor. Valdés vo finále chytal ako malý boh, dokonca sám Thierry Henry sa po zápase vyjadril, že Valdés v ten večer povzniesol strelenie gólu na úroveň nemožného a že ho za to nenávidel. Aj takto sa končia príbehy, kedy sa hrdinstvo smerom k záložníkom a útočníkom zvyšuje, pričom Valdésov nespochybniteľný prínos a celkový podiel na trofeji ostal zabudnutý po prvom zle pokrytom centri.
„Byť brankárom v Barçe je naozaj náročné, ťaží vás to a už od mladého veku som cítil ťarchu veľkej zodpovednosti, ktorá sa ukrýva medzi týmito tyčami ... kúsok po kúsku to človeka vyčerpáva.“ Toto bola podstata vysvetlenia Valdésovej nie celkom vydarenej uplynulej sezóny, na ktorú mala vplyv celková hra a pohoda mužstva. Valdés mohol byť supermanom, alebo obetným baránkom .... ako to bolo všetci vieme. Muž, ktorý nikdy nemiloval chytanie, zmenil svoj postoj až po príchode Guardiolu. Pretože Pep ho presvedčil a ukázal mu, aký kriticky dôležitý je pre mužstvo.
Víctor však už má dosť krátkozrakosti, jedovatých posmeškov a urážok potom, čo pochybí v jednom zákroku po desiatkach, či stovkách úspešných. Predstavte si koľko prihrávok a pasov Valdés za rok rozdá oproti iným brankárom. V tomto smere ho môžeme porovnávať s mnohými záložníkmi, a to nielen tými priemernejšími. Jeden omyl prebíja nespočet zachránených situácií, ktoré sú okamžite zabudnuté. Dokonca aj Xavi, Iniesta a Messi chybujú, no vzhľadom k ich postaveniu je im takmer ihneď odpustené. A to je drastický rozdiel podstaty a bytia.
El Clásico z apríla 2004 na Santiago Bernábeu. Ďalší skvelý Valdésov výkon, ktorý dopomohol ku výhre nad odvekým rivalom na jeho svätostánku, no ľudia si pamätajú len Ronaldinhovu lobovanú asistenciu a Xaviho akrobatický gól. Valdésov výkon ako obvykle upadol do zabudnutia. Dva kľúčové momenty, dve technické chyby boli pre mladučkého brankára takmer typické, no nič nemenili na tom, aké množstvo situácií zachránil a šancí zneškodnil. A to ešte treba pripomenúť Puyolov brilantný zákrok na bránkovej čiare. No bez Valdésa by v ten večer bola Barça mŕtva a ležala v popole. Chyby sa stávajú a dajú sa odčiniť, no inštinkt a reflexy, ktoré Valdés predviedol, tie sa naučiť nedajú.
Je to paradoxné, no vzhľadom k obrovskému percentu držania lopty je post brankára v Barcelone ešte náročnejší. Postávať neaktívne v bráne niekedy aj 90 minút no byť neustále sústredený, to je to čo Valdésa spolu s jeho mentálnou silou zdobí. Jeho najlepší zákrok je veľmi často hneď ten prvý. S veľkým momentom v zápase prichádza veľký muž ... a tým mužom bol celé desaťročie Valdés.
Každý brankár vo svojich začiatkoch chyboval. Všetci velikáni spravili hrozné chyby a to bez výnimky. Casillas, Buffon, Čech, môžete si sem doplniť akékoľvek meno, každý začínal prakticky od nuly, všetci si prešli tými neodpustiteľnými faux pas. Dokonca aj počas kariéry tie chyby občas spravili a aj urobia, pretože nikto nie je dokonalý, ani ten najlepší. No napriek tomu stáli kluby na ich strane a oni sa po každej chybe dokázali otriasť, znovu vstať a vrátiť sa späť na špičkovú úroveň, pričom rázne umlčali kritikov. Žiadne ospravedlnenia, nikto ich nedržal za ruku a nepovedal „prepáč, mýlil som sa.“ Bolo by to neznesiteľné. No Valdés to mal aj v tomto sme sťažené.
De Gea bol po prvej sezóne v Anglicku veľmi kritizovaný, fanúšikovia po odchode Edwina van der Saara od neho taktiež veľa očakávali, no David bol a je stále mladý a preto sa chyby dali očakávať. Mnohí boli frustrovaní a kritizovali Fergusona za jeho kúpu, no pozrite sa kde je teraz. Courtois a Marc-André ter Stegen, aj oni chybovali a chyby sa opäť pritrafia, pretože to patrí k brankárskemu remeslu. Mladý Nemec je dlhodobo spájaný s Barcelonou a jeho kvalita, sebavedomie a mentalita z neho robia ideálneho kandidáta na post brankára Barcelony, no potreboval by trpezlivosť a pochopenie, ktoré si Valdés nikdy príliš neužil.
Valdés je jedným z najtalentovanejších, najoddanejších, najzručnejších a najodvážnejších brankárov svojej generácie. Zranenie ho pribrzdilo v jeho maratóne za Trofeo Zamora, ktorú ak Víctor získa, stane sa nesmrteľným. Preto si ho v jeho záverečnej barcelonskej kapitole treba užiť a podporovať.
Ale ktovie. Nebyť krátkozrakých rečí a uštipačných jazykov novinárov, pozorovateľov a fanúšikov, možno sme si mohli tohoto velikána užívať dlhšie...
zdroj: tb.com, 5R5
