Neodvratne končiaca sa sezóna 2013/2014 nebude z klubového i fanúšikovského hľadiska Barcelony hodnotená ako úspešná. Pôsobivý štart do nej bol sľubný, no neskôr sa do úplnej nahoty odkryli vleklé neduhy, hromadiace sa v kabíne i samotnom klube roky.
Barcelona je viac ako klub. Jej dávna i nedávna minulosť dáva tomuto tvrdeniu potvrdzujúcu pečiatku reality. O to zarážajúcejší je fakt, že i napriek škvrnám na úspechoch z posledných dvoch sezón sa nikto v klube nepoučil a neodstránil sa črtajúcu situáciu, ktorá tým pádom nabrala na rozmere.
Nech sa tento ligový ročník skončí akokoľvek, z barcelonského pohľadu nemôže byť hodnotený ako vydarený. Mužstvo nemalo počas celého jeho priebehu svoju povestnú tvár. Ľahkosť. Nebolo v takej nepretržitej eufórii výsledkov, na akú si možno už i samotní hráči zvykli. Tá nás ťahala k výšinám po majstrovské ročníky. Tentoraz to bolo všetko akosi strnulejšie, matnejšie, konzervatívnejšie. Samotná hra, prejav hráčov, výsledky. Nebadali sme na mužstve takú tú povestnú iskru, dominanciu. Pár vydarených zápasov, kde si hráči pochutnali na slabšom súperovi a pripomenuli sa v starom zašlom vydaní, bolo len výnimkou potvrdzujúcich pravidlo.
Odborné kruhy to nezhodnotia z tohto hľadiska, ale barcelonská futbalová symfónia stojí a padá na svojom dirigentovi. Trénerovi. V ére Pepa Guardiolu to bolo jasne vidieť, mužstvo malo trénera, ktorý ich pobláznil, viedol. Zobral ho pod ochranné krídla. Naordinoval tímu hru, ktorá mu pasuje tak, aby každý hráč v nej mal svoje miesto. Aby sa cítil naplno využitý na trávniku, aby cítil svoju dôležitosť v kabíne. Pumpoval doňho emócie. Staval sa do popredia pred zbytkom sveta, vpíjal do seba tlak dopadajúci na svojich zverencov. Pochopil, že jeho zverenci futbal nehrajú, ich hrať futbal nebaví - oni sa musia baviť, baviť sa sami sebou. Spoznať samých seba v tom, čo robia.
Za Gerarda Martina toto necítiť. Je akiste dobrým človekom, špičkovým odborníkom vo svojom trénerskom fachu, ale jednoducho nie je a už ani nikdy nebude tou hybnou silou, ktorá dokáže prebudiť hviezdy Barcelony. Je málo výrazný, málo sa hra s emóciami, je trénerom, ktorému pri porovnávke s Guardiolom či Vilanovom čosi chýba. To niečo viac, čo potrebuje mať tréner tohto klubu. Z čisto futbalového hľadiska samotnej hre svojich zverencov pomohol, nebál sa ihneď po svojom nástupe do funkcie pozmeniť herný systém. Mal a stále má výborné myšlienky, no nejde z neho ten povestný pocit, že je to človek, ktorý priťahuje úspechy. Je príliš konzervatívny, a to nie je jeho kritika, ani výčitka voči nemu, ale svojim spôsobom je to tak.
Odraz to malo na hre, jednoducho toľko zakopnutí so slabšími protivníkmi si mužstvo takéhoto rangu nemôže dovoliť. Jedno pri dlhodobej súťaži prísť môže, druhá sa pritrafí, ale toľko zakopnutí a neraz tesných výsledkov v nás prospech rezultátov svedčí o slabšej morálnej sile mužstva. V Granade a v ďalších podobných zápasoch si mužstvo prehajdákalo titul. Ešte stále môže prísť, ale bude v tieni kľúčových zaváhaní Atletica či Realu.
Jednoducho, Barcelona akoby strácala svoju dominanciu. Hernú, psychologickú. Svoju blaženú vzletnosť. Súperi pred nami nemajú ten rešpekt, ktorý mužstvo potrebuje, aký si zasluhuje. Aj v mužstve samotnom je to na pohľad o čosi mŕtvejšie, ako po minulé sezóny. Všetko so všetkým súvisí. Hráči takto nedokážu na trávnik položiť seba, svoju kvalitu. Takto ich to nebaví, necítia ten správny zápal. V klube musia prísť neodvratné zmeny, káder treba po dlhom čase prečistiť, vyrezať z neho to, čo neprežilo vlastnú slávu. Posilniť sa je nutné na viacerých postoch, je nutný prísun väčšej dynamiky, stopérskej istoty, klasického hrotového kladiva. Fanúšikom, stále úpenlivo veriacim v zisk ligového primátu, zatiaľ neostáva nič iné, len stísať prsty svojim hráčom a veriť. Obrniť sa poriadnou dávkou trpezlivosti.
zdroj: forcabarca.sk
foto: internet
