Nedávno sa na futbalovom blogu The Equalizer objavila dizertačná práca, ktorá rozsiahlo rozoberá politickú identitu dvoch španielskych gigantov, FC Barcelona a Real Madrid CF. Autor tejto práce sa výslovne pýta: Do akej miery môžu byť kluby, Real Madrid CF a FC Barcelona, považované za politické inštitúcie v Španielsku v priebehu dvadsiateho storočia?
Často sa hovorí, že šport a politika by sa nemali miešať. No zároveň je veľmi ťažké udržať šport oddelený od vládnej moci a politiky, keďže bezpochyby šport má sociálno-kutltúrny rozmer. Ako to teda je s gigantmi španielskeho futbalu? Dnes vám prinášame druhú z troch častí odpovedí na tieto otázky. Prvú čas nájdete tu.
Druhá časť: Najpolitickejšie okamihy v histórii FC Barcelona
Dňa 13. septembra 1923 sa Primo de Rivera zvrhol konštitučnú monarchiu s podporou vojenskej skupiny „coup d’état“ a krátko na to bol legitímne menovaný za vládcu Alfonzom XIII. (Payne: 1999, str. 24) Napriek svojmu autoritatívnemu systému bola jeho vláda spočiatku obľúbená v niektorých vrstvách španielskej spoločnosti, Primo de Rivera sa však zjavne nechal uniesť svojimi ideami ešte ďalej a krátko po nástupe do funkcie sformoval určitú formu fašizmu v krajine. Bol zaznamenaný aj jeho výrok: „Fašizmus je univerzálny fenomén, ktorý by si mal podrobiť všetky národy.“ (Payne: 1999, str. 28)
V krajine bol týmto fašistickým režimom mohutne podporovaný madridský centralizmus (Burns: 1999, str. 86-87), politický katalanizmus bol odsúdený a zakázaný vo všetkých jeho sociálno-politických prejavoch. Diktátor Primo de Rivera obmedzil katalánsku autonómiu (Rial: 1986, str. 94)
Prvé významnejšie prepojenie medzi FC Barcelona a politikou tých čias sa udialo v júni 1925 počas benefičného zápasu na štadióne Les Corts. (Ball: 2003, str. 92-93) Keďže v predchádzajúcich mesiacoch Primo de Rivera postavil mimo zákon regionálnu katalánsku vládu a používanie katalánskeho jazyka, tento zápas bol pre Kataláncov považovaný za politickú akciu. Francesc Cambo a Joaquin Ventosa Calvell, dvaja populárni katalánsky politici, boli v hľadisku. (Burns: 1999, str. 86-87)
Cez prestávku tohto duelu orchester Kráľovského námorníctva začal hrať španielsku národnú hymnu, ale bol prehlušený krikom prítomného davu, zrejmý prejav dešpektu voči vojenskej vláde. Z nariadenia vlády bol pre tento incident na šesť mesiacov zavretý štadión Les Corts. Neskôr bol tento trest zmiernený na tri mesiace a prezident klubu Joan Gamper bol donútený k abdikácii. (Burns: 1999, str. 86-87) Bola to relatívne malá vec, ale zároveň to bol prvý verejný prejav fanúšikov Barcelony, ktorý sa tak stotožnili s katalánskym nacionalizmom.
Táto skutočnosť zostáva spojená s klubom dodnes, diktátorský režim Primo de Rivera umožnil klubu sa hlboko stotožniť s katalánskym nacionalizmom. Aj prológ k oficiálnej histórii klubu začína týmito slovami: „počas týchto náročných čias [FC Barcelona] bola symbolom, ktorý reprezentoval Katalánsko a túžbu Kataláncov po slobode.“ (FC Barcelona: 2011)
V roku 1928 sa nad klubom začali sťahovať mračná diktátorského režimu Primo de Rivera (Payne: 1999, str. 35) a vtomto období sa stal Katalánec Josep Sunyol členom správnej rady FC Barcelona a tiež prezidentom Federácie združujúcej katalánske futbalové kluby. (Burns: 1999, str. 96) Josep Sunyol bol zakladateľ novín La Rambla (Burns: 1999, p.96) a politická postavička, ktorej pozícia v členstve správnej rady umožnila urobiť politickú kariéru (Ball: 2001, str. 99). Sunyol bol kľúčovou postavou v prepojení športu a politiky v katalánskom občianskom živote.
Noviny La Rambla nepretržite prepájali politickú situáciu a úspechy FC Barcelona a podľa Jimma Burnsa (1999, str. 98) žiadali o vytvorenie nového spoločenského poriadku, kde „futbal a politika budú ďaleko od osudových rozporov a sformujú základnú časť skutočnej demokratickej spoločnosti.“
Prísne vzaté tieto okolnosti nevytvorili z klubu FC Barcelona politickú inštitúciu, ale v tomto období jej histórie dostala nálepku organizácie spolupracujúcej s politikou, ktorá má nesmierny vplyv na politické diskusie tých čias.
Najpolitickejší okamih histórie FC Barcelona ešte len mal prísť, spája sa so smrťou Josepa Sunyola (Burns: 1999, str.108). Sunyol bol zastrelený 6. augusta 1936 vo svojom aute s vyvesenou katalánskou zástavou, keď prechádzal cez hornatý región pod kontrolou falangistov (príslušníkov španielskej fašistickej strany). Zastrelenie Sunyola bola udalosť, ktorá podľa Davida Goldblatta posilnila ešte viac prepojenie politického katalanizmu s futbalovým klubom. (2006, str. 302)
Aj oficiálna história klubu tvrdí, že Sunyol bol „prezident martýr“ (FC Barcelona: 2011) a táto postava je doteraz považovaná za prvoradý dôvod spojenia politiky a FC Barcelona. Kým smrť Sunyola ešte úplne nevykreslila FC Barcelona v ortodoxnej definícii ako politickú inštitúciu, na sklonku španielskej občianskej vojny Frankov režim vydal prehlásenie, ktoré odhalilo, že klub je aj tak v centre politického diania. „V čase keď bol prezidentom [Sunyol] FC Barcelona, bol zodpovedným za jasné proti španielske prepojenia, ktoré klub prijal.“ (Burns: 1999, str. 110-111)
Dá sa povedať, že Sunyolova smrť sa stala udalosťou, ktorá určuje sociálno-politický aspekt klubu FC Barcelona až dodnes. Phil Ball (2003: str. 99) napísal: „Sunyolova smrť je doteraz považovaná za skutočne vymedzujúci okamih v histórii klubu, ideologický počiatok kultúrneho separatizmu, nezávislosti a práva na autonómiu. To dokazuje, že Barca je naozaj viac ako klub a vo význame historickej kontinuity poskytuje komfortnú podporu súčasným nositeľom myšlienky.“
Tretia časť sa zaoberá niečím, čo vás možno prekvapí v súvislosti s Realom Madrid.
zdroj: equaliserfootball.com; totalbarca.com
