Nedávno sa na futbalovom blogu The Equalizer objavila dizertačná práca, ktorá rozsiahlo rozoberá politickú identitu dvoch španielskych gigantov, FC Barcelona a Real Madrid CF. Autor tejto práce sa výslovne pýta: Do akej miery môžu byť kluby, Real Madrid CF a FC Barcelona, považované za politické inštitúcie v Španielsku v priebehu dvadsiateho storočia?
Často sa hovorí, že šport a politika by sa nemali miešať. No zároveň je veľmi ťažké udržať šport oddelený od vládnej moci a politiky, keďže bezpochyby šport má sociálno-kutltúrny rozmer. Ako to teda je s gigantmi španielskeho futbalu? Dnes vám prinášame tretiu záverečnú časť odpovedí na tieto otázky. Prvú časť nájdete tu a druhú tu.
Tretia časť: Politické prepojenia Realu Madrid
Kým politické prepojenia FC Barcelona možno ťažko podľa konvenčných pravidiel považovať za prepojenia, ktoré by definovali klub ako politickú inštitúciu, iné je to s Realom Madrid. Prepojenia Realu Madrid na sociálny a štátny aparát a Frankov režim ho s väčšou silou v ortodoxných definíciách označujú za politickú inštitúciu. V krajine sa rozšírene používalo označenie „tím režimu“, keďže Real Madrid bol dlho spojený s náklonnosťou fašistov a vyššej vrstvy španielskej spoločnosti. (Ball: 2002, str. 88)
V roku 1920 sa madridský klub dostal pod patronát španielskeho kráľa Alfonza XIII. (Ball: 2003, p.117), čo je gesto, ktoré stručne, ale jasne vyjadruje spojenie politiky a tohto klubu. Madrid CF vtedy prijal meno Real (kráľovský). Kľúčovou postavou v prepojení klubu a politiky bol Santiago Bernabéu, syn právnika z Valencie, ktorý vyformoval politickú agendu Realu Madrid v priebehu dvadsiateho storočia. (Ball: 20002, str. 63)
Bernabéu bol najprv hráčom klubu v období rokov 1912 až 1927, neskôr sa stal prezidentom Realu Madrid, čo bola pozícia, ktorá mu umožnila nakloniť si priazeň finančných kruhov na získanie peňažnej podpory na nevyhnutne potrebný nový štadión pre klub. (Ball: 2002, str. 74) Bernabéu bol bezpochyby príslušníkom buržoázie a silným podporovateľom Frankovho režimu, ktorý sa neskôr dostal k moci.
Je zaujímavé, že prepojenia na Frankov režim neboli vždy také silné, keďže s určitosťou môžeme povedať, že počas španielskej občianskej vojny bol prezidentom Realu Madrid Colonel Antonio Ortega, presvedčený komunista, člen exekutívy Socialistickej strany, dôstojník ľavičiarskej milície a verejný oponent generála Franka. (Bolloten: 1991, str. 486-487) Nevšednou kapitolou histórie klubu, ktorá bola exkluzívne odhalená je kritika tohto obdobia, v ktorom klub resp. jeho predstavenstvo sympatizovalo so sovietskymi proletárskymi myšlienkami, ktoré sa prenášali aj do športu. (Goldblatt: 2007, str. 302) V tomto období urobil klub množstvo politických gest, ktoré boli v rozpore sa pravicovou politickou orientáciou, ktorú počas celej histórie klub zastával a bol podhubím pre organizácie podporujúce madridskú socialistickú komunitu.
V prípade Realu Madrid počas občianskej vojny, môžeme povedať, že klub súčasťou rozsiahlej siete Španielskeho socialistického hnutia, ktorého lídri využívali identitu klubu na podporu svojich myšlienok a motivovali obyvateľstvo mesta, aby sympatizovalo so socialistickými ideálmi. (Goldblatt: 2007, str. 302)
Ako už bolo uvedené Bernabéu mal opačnú politickú orientáciu a bol prepojený na Frankov režim počas španielskej občianskej vojny. Po krátkom exile sa dokonca pripojil k armáde budúceho diktátora a bojoval s fašistickými silami v okolí baskického mesta Irún. (Goldblatt: 2007, str. 303) Ako napísal Phil Ball (2002, str. 89): „Bernabéu bol spojený s farbami strany, ktorá zabila množstvo jeho kolegov z Realu Madrid. . . napomáhal k víťazstvu nenásytnej armády a násilného režimu, ktorý vládol v krajine 40 rokov.“ Takže po krátkom období socialistických ideí v klube sa Real stal veľmi rýchlo spojený s Frankom a jeho fašistickým režimom, čo malo veľký vplyv na jeho budúce fungovanie.
V septembri 1943 bol Bernabéu zvolený za prezidenta Realu Madrid a svojho mandátu sa ujal až v nasledujúcom roku 1944. Po svojom zvolení zaslal telegram generálovi Moscardóvi, ministrovi športu a veliteľovi Frankovej osobnej stráže (Payne: 1987, str.347), v ktorom nazýva generála „hrdinským vojakom otčiny“. Podľa Balla (2002, str. 94) táto správa nemohla byť jasnejšia, prezident Realu Madrid túžil po podpore Franka a jeho strany.
Séria získaných titulov v priebehu 50. rokov dvadsiateho storočia (štyri ligové v piatich sezónach ukázala, že západka zapadla a Franko bol odhodlaný klub použiť ako prostriedok ukazujúci vonkajšiemu svetu obraz Španielska, ako národa „štýlových víťazov hodných sa ukazovať na medzinárodnom fóre.“ (Ball: 2001, str. 120) Ihneď po zisku Latinského pohára v roku 1955, boli všetci členovia tímu ocenený Rádom Impéria a o rok neskôr Bernabéu dostal Veľký kríž za zásluhy. (Ball: 2001, str. 120) Všetci, ktorí boli v tomto období spojený s klubom museli byť formálne inštitucionálne prepojený na Frankovu administratívu.
Santiago Bernabéu s trofejami Realu Madrid
No musíme povedať, že myšlienka či Real Madrid bol fašistickým klubom je falošnou predstavou. V politickej situácii tej doby nemožno vnímať veci čierno bielo. Hoci sú tu jasné náznaky, že Franko si prial centralizovať Španielsko a ako základ použil Madrid a futbalový klub, ktorý bol v meste a ktorý predstavoval bielu silu a víťazstvo. (Ball: 2002, str. 100) No obvinenia z finančnej podpory klubu od režimu je ťažké dokázať, pri zachovaní objektivity.
Hoci väčšina kníh ako napr. Barça: A People’s Passion od Jimma Burnsa predkladajú konšpiračné teórie často používané fanúšikmi FC Barcelona a baskického Athletic Club (Bilbao), že Real Madrid bol silno a jednoznačne zvýhodňovaný fašistickým režimom Franka je veľmi náročné to preukázať. Ako napísal Phil Ball (2003, str. 121) Franko neodškriepiteľne profitoval z úspechov Realu Madrid hlavne na medzinárodnom fóre (klub vyhral päťkrát v rade Pohár európskych krajín v rokoch 1956 až 1960), ale presne dokázať, čo klub dostal od Franka je náročné určiť.
Z pohľadu, ktorý tu bol prezentovaný sa môžeme na Real Madrid pozerať, ako na predstaviteľa ideálov Frankovho režimu a propagovanie tzv. „španielskej cesty“, ale rozsah aktívnej úlohy klubu v tomto smere je neistý. Samozrejme môžeme urobiť logický záver, že prepojený s politikou bol prezident klubu Santiago Bernabéu, ktorý si robil vlastnú kampaň (Ball: 2003, p.123) a svoju politickú agendu prispôsobil aktuálnej politickej situácii doby.
zdroj: equaliserfootball.com; totalbarca.com
