Barça TV nedávno uviedla program „Hrdinovia z Wembley“, v ktorom prináša spomienky aktérov na pamätné londýnske finále Pohára európskych majstrov (PEM) 1992. Ako si hrdinovia z Wembley spomínajú na zápasové a pozápasové dianie? Pozrime sa bližšie na vyjadrenia piatich hráčov, Julia Salinasa, Alberta Ferrera, Ronalda Koemana, Eusebia Sacristána a Christa Stojčkova.
1. Julio Salinas
Bývalý útočník FC Barcelona, Julio Salinas, v spomienkach na Wembley hovorí, že si vôbec nevedel predstaviť, že bude hrať vo finále v roku 1992. „Neodohral som veľa zápasov,“ vysvetlil a v svojom vyjadrení zdôraznil dôležitosť zápasu s Kaiserslauternom.
Príbeh baskického strelca je istotne najzaujímavejší zo všetkých. Salinas bol spočiatku veľmi ďaleko od toho, aby pravidelne hrával v tíme Johana Cruyffa. Pred Wembley odohral 17 ligových zápasov, 6 zápasov v PEM a len v dvoch z nich hral od začiatku (proti Hanse Rostock a Sparte Praha, ktoré oba skončili prehrou).
Prekvapenie nastalo, keď v piatok večer pred finále prišiel Johan Cruyff za ním, aby mu povedal, že bude vo finálovom zápase hrať: „Spomínam si, že som nehrával a že len zriedkavo som nastúpil na zápas. Tréner si ma v piatok zavolal a povedal, že chce so mnou rozprávať: ,Chcem Ti povedať, že budeš hrať vo finále.’“ Odpovedal som: „Čo?“ A on povedal: „Hovorím Ti to teraz, keďže vieš, že si nebol v zostave na tento víkend. Viac než čokoľvek iné, Ti chcem povedať, dnes večer nechoď von na dlho. Myslel som si, že sa zbláznil.“ Julio Salinas odohral prvých 65 minút pamätného finále.
Vo finále bolo niekoľko čistých gólových príležitostí, jednu mal aj Julio Salinas, ktorý mohol otvoriť skóre po svojej individuálnej akcii. Pagliuca však vytiahol neuveriteľný zákrok. „Nechcem už viac vidieť Pagliucu. Povedal som mu napoly žartom na ďalší deň: ,Zničil si mi kariéru.’ Odpovedal mi: ,Síce som niečo zachránil, ale ty máš pohár!’“ Dnes po 19 rokoch Salinas povedal, že „ak by nebolo Pagliucu moja kopačka by bola v múzeu.“
Salinas si spomína na dvojzápas s Kaiserslauternom, v ktorom boli kľúčové posledné minúty. „Toto víťazstvo nám dodalo tímového ducha, ktorý nám v tom čase chýbal. Všetci boli kritickí. Barça, národný tím ... Nebolo to ako dnes, keď všetci ťahajú za jeden povraz. Myslím si, že tím sa po Bakerovom góle proti Kaiserslauternu, skutočne stmelil, akoby nás povzbudil: ,Choďte si po trofej.’“
Výsledok finále je všeobecne známy. Rozhodujúci gól padol po Koemanovom priamom kope v predĺžení a tím v tom čase dosiahol v La Lige štyri tituly za sebou a o dva roky sa dostal do ďalšieho finále Ligy majstrov. Tam však zažil bolestivú porážku 0-4 z AC Miláno. „V tom čase, keď sme vyhrali titul sme boli vonku v Aténach, kde sa hralo finále a mysleli sme si: ,Ešte jeden, ešte jeden.’ Teraz keď sa obzriete späť a uvažujete o tom, mohli sme vtedy dosiahnuť aj viac. Tím mohol byť spolu dlhšie a vyhrať viac než sa mu podarilo,“ priznal Salinas.
2. Albert Ferrer
Hoci mal Albert Ferrer pochybnosti v súvislosti s výsledkom finále, bol súčasťou jedenástky, ktorá vybehla na trávnik 20. mája 1992. Albert Ferrer dostal úlohu, ako „osobný strážca Maniciniho po celom ihrisku.“
V roku 1992 vyhral Ferrer PEM, La Ligu a zlatú olympijskú medailu, ale napriek tomu to bola pre neho veľmi náročná sezóna: „Myslím si, že to bola sezóna, keď som hral len pár minút,“ keďže bol zranený. „Spomínam si, že 10 dní pred finále som sa vrátil späť a odohral zápas proti Cádizu.“ A hoci odišiel do Londýna s tímom v plnom zdraví, krátko na to mal žalúdočný záchvat, ktorý mu robil starosti do poslednej chvíle.
,Chapi’ Ferrer vysvetľuje: „Mal som skutočne pochybnosti, ako čas plynul – tvrdo som pracoval, aby som sa po 6 mesačnom zranení dostal do poriadku a teraz mi robí starosti taká hlúpa vec ako žalúdok, ktorý ma mohlo vyradiť z finále.“ Avšak, „keď som po prvýkrát vykročil na trávnik vo Wembley, všetka moja bolesť sa pominula.“
Ferrer, ktorú vtedy nemal ešte ani 22, bol nervózny v súvislosti so svojím poslaním vo finále proti Sampdorii: „Mojou prácou bolo strážiť najlepšieho hráča, Manciniho. Bol som jeho osobným strážcom po celom ihrisku . Bolo to nesmierne zodpovedné a veľmi stresujúce až do samého konca. Hovoril som si ,nebudeš hrať, ale ani on’. Bolo to náročné, prakticky som nemal žiaden kontakt s loptou celých 120 minút, keďže som bol zameraný iba na jediného hráča.“
Predtým ako hráči nastúpili na finále, Joahan Cruyff vyslovil svoju známu frázu: „Vybehnite tam a užite si to,“ a Ferrer si spomína, že „mali tímovú prednášku a to bol okamih, keď tréner chce povedať hráčom niečo, čo ich nabudí. Hoci sme sa veľmi obávali, ale snažili sme sa aj si to užiť.“
Podľa Alberta Ferrera bola štadión vo Wembley ideálnym miestom na prvý zisk najprestížnejšej klubovej pohárovej trofeje: „Wembley má výnimočnú atmosféru – bolo mimoriadne vzrušujúce kráčať hore schodmi, aby sme si prevzali trofej.“ Predzápasová atmosféra sa ho tiež dotkla: „Vyjsť z útrob štadióna a počuť hymnu Barcelony v podaní Freddyho Mercuryho a Montserrat Caballé bolo veľmi emotívne. Problém nastal asi dve hodiny pred zápasom, keďže sme boli všetci v napätí. Spomínam si, že Julio Salinas sa vybaľoval a zbaľoval, ako blázon, lebo nevedel čo má robiť. Všetci sme boli odhodlaní už vybehnúť a začať.“
3. Ronald Koeman, hrdina
Devätnásť rokov potom, čo strelil víťazný gól Barcelony pri jej prvom zisku Pohára európskych majstrov, Ronald Koeman pre Barça TV a na stránkach www.fcbarcelona.cat hovoril o návrate do Londýna.
Bol 20. máj 1992 vo Wembley. V 111. minúte zápasu, hlboko počas predĺženia, získal Eusebio mimo pokutového územia priamy kop. Hviezda Sampdorie Gianluca Vialli si sadol na lavičku, nemohol sa na to pozerať, ako Koeman strelil jediný a víťazný gól zápasu. Pre fanúšikov Barcelony bude Ronald Koeman vždy hrdinom z Wembley.
„Počas uplynulých 19 rokov som videl mnoho priamych kopov. Mnoho ľudí si spomína na mňa práve pre tento priamy kop. Bol to jeden z najlepších okamihov mojej kariéry,“ povedal Holanďan. Spomína si tiež na publicitu spojenú s finále. „Mnoho ľudí ma zastavovalo na ulici a hovorilo, že musíme vyhrať, nechceli zažiť podobný večer ako v Seville. Zažívali sme vtedy veľa tlaku.“
Fanúšikovia Barcelony sa stále trasú od vzrušenia, keď si pomyslia na Koemanovu delovú ranu a dodnes sú mu vďační. „Bolo to šťastie streliť takýto rozhodujúci gól a viem, že si ma budú pamätať mnoho rokov ako muža, ktorý rozhodol finále v roku 1992. Osobne je to veľmi krásne, hoci to neupiera nič z úsilia ďalších hráčov.“
Bývalý obranca súhlasí, že Wembley „vyvoláva mnoho krásnych spomienok. . . je to magické miesto, keďže prekypuje futbalovou atmosférou.“ Koeman sa tam už nikdy nevrátil, či ako hráč alebo tréner, ale mohol by tam byť opäť 28. mája 2011. „Ak môžem, samozrejme prídem.“ povedal.
V nadchádzajúcom finále Ligy majstrov Ronald Koeman považuje za favorita Barcu. „Futbal zvíťazí. Barca a Manchester, spolu s Madridom sú najsilnejšie tímy. Ale vzhľadom na spôsob hry je Barca nad oboma ďalšími. . . United je rád, že sa hrá v Londýne, ale Barca sa tu bude, vzhľadom na svoje kvality, cítiť ako doma.“
4. Eusebio Sacristán
Eusebio Sacristán, hráč, ktorý bol faulovaný a tak poskytol možnosť Ronaldovi Koemanovi, aby skóroval, si spomína na zápas ako „veľmi vyrovnaný, ktorý mohli vyhrať oba tímy, ale bol to náš okamih!“
V programe Barça TV „Hrdinovia z Wembley“ si Eusebio zaspomínal: „Boli sme tím, ktorí postupne rástol a keď prišiel Johan, všetci sme sa začali spolu hýbať, chápajúc jeho myšlienky ako hrať. Vyhrali sme La Ligu rok predtým, s Christom [Stojčkovom] a Goikoetxeom začal tím nadobúdať podobu. Všetci sme chápali, že by to mal byť náš okamih, čas vyhrať Európsky pohár a tieto pocity nám pomohli to aj uskutočniť.“
Eusebio tiež prezradil, že tím veril, že bude dominovať nad Sampdoriou, hoci sa to nestalo: „Útočili sme a mali pár šancí, ale aj oni. Mysleli sme si, že budeme kontrolovať hru, ale nakoniec to bol veľmi vyrovnaný zápas, ktorý mohli vyhrať oba tímy, ale bol to náš okamih!“
Eusebio si tiež spomína na Cruyffove slávne predzápasové slová: „Vybehnite tam a užite si to.“ “Mohli sme vidieť, že pre trénera bolo všetko prirodzené, hral mnoho finále a využil to v náš prospech. Myslím si, že chcel povedať, že toto je jedinečný okamih našej kariéry – nemôžete byť v napätí a nervózny, radšej si to užite, musíte byť oddýchnutí a prežiť to intenzívne. Chcel, aby sme si užili každú minútu zápasu.“
5. Christo Stojčkov
Christo Stojčkov bol jednou z hviezd tímu v roku 1992 a pre program „Hrdinovia z Wembley“ v Barça TV povedal: „Boli sme zrelým tímom.“
Finále vo Wembley bolo prvým finále pre Stojčkova v drese Barcelony, keďže rok predtým bol zranení a nemohol hrať finále v Rotterdame proti Manchestru United a to pre neho robilo toto finále výnimočným: „Nehral som v prvom finále, bol som tak nahnevaný na seba za to, že som to pokazil v zápase so Zaragozou a chýbal vo finále proti United. Bolo to pre tím obzvlášť náročné, keďže nehral ani Zubi ani Amor a my sme vtedy boli traja dôležití hráči.“
Tím prišiel do Wembley na víťaznej vlne, keďže vyhral španielsku ligu a Copa del Rey. „Boli sme zrelým tímom a využili sme príležitosť, keďže sme vtedy boli na víťaznej vlne. Bolo náročné sa dostať do finále, pretože Kaiserslautern skutočne dobre odolával až do Bakerovho gólu.“ Ani semifinále nebolo jednoduché: „Trpeli sme proti Benfice. Ujali sme sa vedenia, ale oni vyrovnali a my sme nakoniec dali gól na 2-1. Veľmi sme trpeli, lebo sme zúfalo túžili dostať sa do Wembley.“
Podľa Stojčkova v samotnom finále bol zrejmé, kto je lepší: „Úprimne som presvedčený, že Barca bola oveľa lepšia než Sampdoria, ale negatívnym faktorom, ktorý nás zväzoval bolo finále na domácej pôde v Seville proti Steaue. Boli sme dobre pripravení, aby sme vyhrali toto náročné finále.“
Podľa Christa tento tím mal svoju charakteristiku: „Boli sme vtedy len traja cudzinci, ja, Koeman a Laudrup. Bolo jednoduché sa adaptovať v klube i katalánskej kultúre. Všetci sme boli jednej mysle, chceli sme vyhrať finále.“
Stojčkov si tiež spomína na trénovanie priamych kopov s Koemanom: „Deň pred finále, sme hovorili Koemanovi, aby trénoval niektoré priame kopy, krátko som prihrával, Bakero to zastavil a Koeman to poslal celou silou na bránu. Samozrejme, robili sme to bez postaveného múru, ale skúšali sme to všade, kde sme boli i vo finále samotnom.“ Bulhar tiež vysvetlil, že Johan Cruyff chcel od hráčov, aby boli v hoteli čo najkratšie. „Hrali sme golf na 18 jamiek neďaleko hotela. Cruyff od nás chcel, aby sme trávili v hoteli čo najmenej času. Vedel, že sme lepším tímom, ale oni mali tiež nebezpečných hráčov.“
zdroj: fcbarcelona.cat
