Píše sa december 1977 a skupina dvadsiatich piatich novinárov sa rozhoduje o tom, koho bude voliť v ankete Zlatá lopta. Hneď pred Johanom Cruyffom sa na tretej priečke ocitne Michel Platini, šikovný útočník z Nancy, ktorý má za sebou fantastickú sezónu plnú presných zásahov, aby ovládol niekoľko nadchádzajúcich ročníkov. Druhý je robustne stavaný stredný útočník Kevin Keegan, ktorý získal všetky možné trofeje s Liverpoolom a rozhodol sa prestúpiť do nemeckého Hamburgu.
Celý futbalový svet, každopádne, zaujal niekto iný. Víťazom sa stáva Allan Simonsen, ktorý na prvý pohľad nevyzerá ako elitný profesionál, avšak tento útočník z Borussie Mönchengladbach je neuveriteľne rýchly a má fantastickú koncovku. Jeho mančaft sa v tom čase nachádzal na výslní, tri razy po sebe ovládol najvyššiu nemeckú ligovú súťaž a v roku 1977 sa prebojoval aj do finále Európskeho pohára. Hviezde Borussie sa konečne dočkalo uznania, ktoré si zaslúžil.
O dva roky a dvadsaťosem bundesligových gólov neskôr, nachádzajúc sa v hľadáčiku nejedného európskeho veľkoklubu, urobil Simonsen presne to, čo by na jeho mieste urobila každá futbalová superstar. Rozhodol sa odísť do Barcelony. Počas svojej prvej sezóny bol u blaugranas najlepším strelcom, v tej druhej pomohol tímu k výhre v pohári a v ročníku treťom práve jeho pamätná hlavička zaistila ekipe výhru na scéne Pohára víťazov pohárov. Útly Dán sa tak stal prvým hráčom, ktorý zaznamenal presný zásah vo finále Európskeho pohára, Pohára UEFA aj Pohára víťazov pohárov.
Do týchto chvíľ to bol príbeh športovej megahviezdy. Všetko sa ale začalo akosi meniť, ani nie mesiac po tom, čo zažiaril v spomínanom finále, sa Simonsen rozhodol ako dvadsaťdeväťročný opustiť Barcelonu, aby posilnil Charlton Athletic. Posilnil tak družstvo z druhej anglickej divízie, kde na neho čakali tímy ako Grimsby Town či Carisle United. V danej chvíli to pripadalo vskutku bizarne. Celý prestup bol dieťaťom mimoriadne ambiciózneho majiteľa spomínaného klubu Marka Hulyera, ktorý v hráčovi videl najlepší možný spôsob, ako znásobiť svoje aktíva a znova naštartovať rast tohto tímu.
V lete 1982 mal klub nemalé problémy. Ešte sedem rokov dozadu bol nútený zredukovať počet miest na štadióne Charltonu zo šesťdesiatšesťtisíc na dvadsaťtisíc fanúšikov, keďže nové pravidlá Anglickej futbalovej federácie nepovoľovali miesta na státie. Rovnako tak musel investovať do danej výstavby temer pol milióna libier, k čomu výrazným spôsobom prispeli fanúšikovia. V roku 1981 sa ocitol celok v dvestotisícovom dlhu, a tak bol vtedajší majiteľ Michael Gliksen nútený predať svoj podiel Markovi Hulyerovi. Tento miestny obchodník bol detským fanúšikom Charltonu, čo sa však nestretlo s porozumením v samotnej ekipe.
Na Hulyerovo prevzatie klubu reagoval okamžite rezignáciou manažér Alan Mullery a na pohode nepridávala ani reakcia priaznivcov, ktorí prestávali chodiť na zápasy prvého tímu. Nový majiteľ pochopil, že musí mužstvo opäť vrátiť medzi elitu, na čo potreboval poriadnu posilu. Jeho prvotným plánom bolo získať Simonsenovho starého dobrého známeho Keegana, ktorý teraz účinkoval v Southamptone, ale to sa napokon ako uskutočniteľné neukázalo. Potom však zacítil príležitosť loviť vo vodách Barcelony, ktorá kúpila Diega Maradonu, a tak musela predať jedného zahraničného hráča z dôvodu pravidla o maximálne dvoch povolených cudzincoch. Keďže sa na Camp Nou nechceli zbaviť ani Bernda Schustera, kľúčového stredopoliara, Simonsen zrazu nemal pôsobisko.
Svetové médiá špekulovali o odchode do Turína, Tottenhamu aj Madridu, ale potom prišla ponuka z južného Londýna. Hulyer prišiel na stôl so sumou tristodvadsaťtisíc libier, pričom mu už bolo jedno, že to boli dobré dve tretiny celého rozpočtu Charltonu, a Simonsenovi navyše navrhol plat osemdesiatdvatitíc ročne, čo bolo zhruba sedemkrát viac ako u jeho budúcich spoluhráčov.
Po rokovaniach, ktoré trvali dlhé týždne a zahŕňali napríklad aj dilemu, či Charlton naozaj disponuje dostatočným množstvom peňazí, klub zo spodnej polovice druhej najvyššej anglickej ligy získal európskeho futbalistu roka naozaj. Hulyer povedal, že ak už fanúšikovia nepodporia mančaft teraz, nepodporia ho nikdy.
Na trávniku robil Simonsen presne to, čo sa od neho očakávalo, strieľal jeden gól za druhým. Jeho pôsobenie v anglickej metropole ale trvalo veľmi krátko, po piatich mesiacoch, šestnástich dueloch pochopil, že je súčasťou potápajúcej lode, ktorú opustil. "Urobil som chybu, klamal by som, keby som povedal, že odchod z Barcelony bol správnym rozhodnutím," priznal niekoľko rokov nato.
Nasledovali súdne pojednávania, problémy Charltonu sa nabaľovali a klub sa dokonca v septembri 1985 ocitol bez štadióna. Povedať, že príchod víťaza Zlatej lopty prispel ku čiernej epoche histórie tohto klubu by bolo smiešne. Na druhej strane ale je fakt, že Allan Simonsen ostáva aj svojím vlastným pričinením jej najväčším symbolom.
Zdroj: thesetpieces.com
Foto: thesetpieces.com
galibier
zaujalo ma a zaroven pobavilo....Kevin Keegan robustne stavany stredny utocnik... :-) Kevin nebol nikdy stredny utocnik a nikdy nebol robustne stavany..skor naopak...
mexes
strednym utocnikom naozaj bol a bola to taka robustna mys :)