Od nepamäti patrila FC Barcelona k najväčším svetovým klubom, ale k „posväteniu“ tohto tvrdenia jej vždy „čosi“ chýbalo. Za 36 rokov existencie Pohára európskych majstrov sa Barca prebojovala do finále tejto súťaže iba dva razy, obe prehrala (60/61 s Benficou a 85/86 Steaue). A to sa víťazstvom v PEM mohli popýšiť už i kluby ako Nottingham Forrest, Crvena zvezda Belehrad, PSV Eindhoven, Aston Villa, Feyenord Rotterdam či už spomínaná Steaua Bukurešť, ktoré nepatria do prvej línie európskych „top“ klubov.
Barcelonská futbalová pýcha túžila skompletizovať svoju zbierku trofejí a Dream team svojou atraktívnou hrou, ale i ambíciou víťaziť vzbudzoval obrovské nádeje na úspech. Mýtická sezóna 1991/92 bola poslednou pred letnou olympiádou v Barcelone. Katalánsko vnímalo rok 1992 ako znamenie úspechu – potenciálny zisk PEM vo Wembley by ešte viac „rozparádil“ obyvateľov prekrásnej metropoly k oslavám svetového športu, ktorými bola táto „kráľovná európskych miest“ poctená (dodnes si spomínam na jednu z olympijských disciplín - tie „zážitkové“ zábery skokov do vody s prekrásnou panorámou mesta v pozadí..).
"Barca de luxe"
Blaugranas po majstrovskej sezóne posilnili obranné rady o M. Nadala a zálohu vystužili holandským internacionálom Richardom Witschgem. Základom Cruyffovho Dream teamu však bola predovšetkým magická päťka hráčov, nedotknuteľná súčasť základnej jedenástky – Zubizarreta, Koeman, Bakero, Laudrup a Stoičkov (ten bol u culés tak obľúbený, že keď ho Cruyff občas vystriedal, publikum na Camp Nou trénera vypískalo..) a jeho preferovaný herný štýl 3-4-3, či „defenzívne“ ladenejšie 3-1-3-3, pričom Michael Laudrup mal ako tvorca hry neobmedzenú voľnosť na trávniku.V lige sa Barca tradične držala na popredných priečkach, boj o titul sa od úvodných kôl stal záležitosťou 3 klubov, okrem modročervených to bolo Atlético de Madrid a najmä jeho miestny rival Real. Pohár európskych majstrov sa po prvý raz nehral tradičným vyraďovacím dvojzápasom až do finále, mužstvá postupujúce po prvých dvoch kolách, vytvorili dve 4-členné skupiny z ktorých do finále postupovali len ich víťazi (nultý ročník Ligy Majstrov).
V prvom kole Barca bez väčších problémov vyradila Hansu Rostock, po domácom víťazstve 3:0 (Laudrup 2, Goicoechea) si mohla „dovoliť“ i prehru 0:1 na trávniku súpera. Viac problémov jej narobil 1.FC Kaiserslautern, ktorý doma síce porazila 2:0 (Beguiristain 2), ale v odvete, v búrlivom nemeckom prostredí, prehrávala ešte v 90.minúte 0:3, čo znamenalo, že všetka energia, umenie i „šťastíčko“ Dream teamu sa muselo naakumulovať do poslednej minúty. A tak sa pár sekúnd pred konečným hvizdom, po nádhernom centri Ronalda Koemana, doslova prerazil dvojicou bezradných obrancov súpera maličký José Maria Bakero a „zaklincujúc“ postupovú hlavičku spustil ohromnú erupciu radosti Kataláncov (podobne ako o 17 rokov neskôr Andrésov gól proti Chelsea).
Skupinovú fázu FC Barcelona vyhrala pred Spartou Praha (3:2 –Amor, Laudrup, Bakero a 0:1 vonku), Benficou Lisabon (2:1 - Stoičkov, Bakero a 0:0 vonku) a Dinamom Kyjev ( 3:0 – Stoičkov 2, Salinas a 2:0 vonku – Salinas, Stoičkov). Rovnako dôležitý bol však spôsob, akým sa dostala do finále, nádherným herným štýlom si doslova očarovala Európu a mnohí kritickí odborníci museli uznať, že Cruyffov revolučný prínos futbalu je nespochybniteľný. Chýbala už len „čerešnička na torte“, ušatá trofej v rukách kapitána Blaugranas.
Finále sa síce hralo vo svižnom tempe, ale nebolo žiadnou „súťažou krásy“, skôr takticko-strategickou partičkou Johanna Cruyffa ( pred zápasom povedal svojím zverencom nezabudnuteľnú vetu – „Choďte a užite si to!“) a trénera Sampdorie Vojadina Boškova. Herne síce Barca vyznievala o čosi lepšie, ako jej súper, ale o nespravodlivej bezgólovej remíze po riadnom hracom čase nemohlo byť ani reči, pretože šancí na skórovanie bolo na oboch stranách približne rovnako. V predĺžení Barca ukázala väčšiu chuť po víťazstve, jej tretie najprestížnejšie finále vo futbalovej katedrále Wembley už dokázala pretaviť na vytúžené víťazstvo, keď Ronald Koeman z priameho kopu fantasticky trafil a historicky prvý Pohár európskych majstrov tak putoval do Barcelony, kde sa s ním a svojimi hrdinskými „miláčikmi“ zvítalo takmer celé Katalánsko.
V španielskej lige Barca podávala nevyrovnané výkony, čo mohlo byť spôsobené i absolútnym vyťažením v PEM. Pred posledným kolom zaostávala za večným rivalom z Madridu 1 bod, Real cestoval na zápas do Tenerife (to malo už zabezpečenú prvoligovú príslušnosť, takže proti „pusinkám“ im už o nič nešlo), Blaugranas doma hostili Athletic de Bilbao, všetko nasvedčovalo tomu, že na zisk titulu potrebujú zázrak. Ale ten sa i udial. Real vyhrával na štadióne Tenerife 2:0 a zdalo sa byť o všetkom rozhodnuté, ale bojovní domáci sa vzopreli favoritovi a zápas senzačne vyhrali 3:2! Barcelona po povinnom domácom víťazstve nad Bilbaom 2:0 opätovne zažívala pravé futbalové delírium, stala sa španielskym futbalovým majstrom, bez toho, že by v priebehu 37 kôl bola aktuálnym lídrom súťaže! Ziskom „double“ famózne dokonaná sezóna.
Do tej doby najúžasnejšia sezóna FC Barcelony oficiálne „inaugurovala“ katalánskeho giganta v „de luxe“ spoločnosti najlepších klubov Európy. Jedine Juventus Turín, Ajax Amsterdam, Bayern Mníchov a FC Barcelona sa môžu pochváliť ziskom všetkých troch najvýznamnejších európskych trofejí – PEM (LM), Pohárom víťazov pohárov a Pohárom UEFA (Európska liga) a je úplne zrejmé, že pokiaľ sa „neobnoví“ PVP, už nikto k tejto „smotánke“ nepribudne.
zdroj:forcabarca.sk
