Nacionalizmus, separatizmus a futbalová rivalita! Nie je veľa krajín na svete, ktoré majú ústavu odkazujúcu sa na niekoľko národov a zároveň ľudí žijúcich v jednom suverénnom štátnom celku. Kým mnohí nacionalisti chcú, aby ich národy boli považované za jedinečné, v Európe iba Španielsko má podľa toho precízne zostavenú základnú štátotvornú listinu.
Keď bola v roku 1978 navrhovaná ústava pofrankovského režimu v Španielsku, jednou z najhorúcejších diskusií bol zjavný španielsky regionalizmus. Spomienky o necelú generáciu späť pripomínali neľútostnú občiansku vojnu, do ktorej bola zapojená celá krajina. Výzvou pre novú vládu bolo na jednej strane dať krajine národnú jednotu a zároveň na strane druhej vytvoriť priestor pre regionálne autonómie.
Španielsko nie je jedinou krajinou s takouto regionálnou rôznorodosťou. Taliani sa radšej stotožňujú s ich regiónom než celým národom a aj Francúzsko, ako jeden z najstarších štátov v Európe má separatistické krídla. No Španielsko nie je rozdeľované iba rozdielnymi dialektmi ako napr. v Taliansku, ale je to jedna krajina s viacerými samostatnými jazykmi. Ústava poskytla autonómiu španielskym regiónom s národným systémom a v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa podarilo dosiahnuť požadovaný výsledok. Prieskumy v katalánsku, Galícii a Baskicku ukázali, že v týchto autonómnych oblastiach vzrastá počet ľudí, ktorí sa vnímajú už skôr ako Španieli.
Katalánsko, a to aj napriek jeho ústrednej úlohe v občianskej vojne, sa stalo najintegrovanejšou časťou tradičných separatistických regiónov. Deti sa tu bežne môžu učiť katalánčinu, vlajka tohto regiónu je na všetkých významnejších inštitúciách a futbalový klub FC Barcelona môže hrať futbal bez strachu zo zastrašovania. Už Letné olympijské hry v roku 1992 odohrávajúce sa v tomto meste, že Barcelona a Katalánsko sú integrovanou súčasťou globálneho Španielska.
Už v roku 1995 Michael Billig vo svojej teórii ‘banálneho nacionalizmu’ sa zdá našiel takmer dokonalé vyjadrenie regiónu, keď sa povolia opraty centralizmu, región už nebude tak silno bojovať za svoju slobodu. Španielsko dosiahlo veľmi veľa tým, že Katalánsku poskytlo trochu viac priestoru ako v minulosti. Status Katalánska je jednoducho postavený na voľnosti autonómie, v rámci ktorej sa môžu ľudia cítiť slobodne.
Nebolo to však takto vždy. Uveďme si príklad z futbalu. V roku 1943, Real Madrid porazil FC Barcelona v pohárovom zápase na štadióne Santiago Bernabéu v pomere 11-1. Barcelona strelila gól ako prvá a polčas sa skončil remízou 1-1, ale cez prestávku navštívil kabínu Barcelony generál Franko vyjadrujúc hrozby hráčom Barcelony. Druhý polčas sa skončil debaklom.
Futbal v Španielsku bol vždy politickou záležitosťou. Athletic Bilbao dodnes angažuje iba hráčov z Baskicka a každé El Clásico prináša mnoho napätia. Asi by ste ťažko v priebehu takéhoto zápasu vysvetľovali fanúšikom na Camp Nou, že ich rivalita je banálna. Pre nich je to otázka cti.
Áno, toto je rivalita, ktorá, napriek množstvu kontroverzií v uplynulých rokoch, má svoje obmedzenia v prejavoch slušnosti. Temné dni štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia určili dianie vo futbale na dlhé roky, keď čelný predstaviteľ krajiny protežoval jeden klub, ktorý potom dosahoval veľké národné i medzinárodné úspechy. Barcelona sa po uvoľnení politických pút rozmáha a momentálne ukazuje, že je najlepším svetovým klubom a základom pre vybudovanie úspešnej španielskej futbalovej reprezentácie.
Nie Frankov režim, ale éra nasledujúca po ňom je najúspešnejším príbehom španielskeho futbalu. Teraz sa rozvíja prijateľná spolupatričnosť ku krajine, ale zároveň ostáva regionálna pýcha a nacionalizmus. V krajine, kde sa prekrýva futbal a politika sa to odráža najmä v dvoch výnimočných súperiacich tímoch. Avšak rivalita Barcelony a Realu Madrid sa už viac z etnického či národného alebo ideologického princípu presúva do športovej roviny, keď proti sebe stoja dva najlepšie kluby na svete hľadajúc cestu predovšetkým k športovému víťazstvu.
Visca el Barca! Visca Catalunya!
