Liga sa nám práve začala a Barcelona dnes vstupuje do nového ročníka. Bude nesmierne dôležité zachytiť hneď úvod sezóny a vykročiť správnou nohou. Popri samotných výkonoch na ihrisku je však nevyhnutné poukázať na úskalia, ktoré budú počas celej sezóny viac než zjavné. Nemôžeme totiž brať do úvahy madridskú propagandistickú mašinériu a jej dlhoročný modus operandi, ktorého cieľom je za každú cenu maximalizovať všetko madridské a naopak minimalizovať a zhadzovať čokoľvek barcelonské.
Moja viac než tridsaťročná skúsenosť s týmto prostredím velí napísať veci presne tak, ako sa majú, pretože historická skúsenosť nikdy neklame. Sledujeme totiž nástup druhej mourinhovskej éry v Reale Madrid, José Mourinho prichádza s podstatne slabším životopisom než pred rokmi, no práve o to jedovatejší a agresívnejší bude, aby tento výkonnostný hendikep vyrovnal a zakryl fakt, že Real má momentálne obrovské problémy v hernej identite.
Cirkus na tlačovkách: Zakryť vlastnú prázdnotu a oživiť Negreiru
Real Madrid má za sebou obdobie, kedy musel narýchlo vymyslieť, ako zakryť vlastnú neschopnosť a hernú prázdnotu. Neustále vyplakávanie na adresu rozhodcov, spochybňovanie celého systému a vyťahovanie kauzy Negreira vždy, keď prehrali, bol len začiatok. Sám ich prezident sa na verejnosti opustil, len aby vytvoril dymovú clonu pred vlastnými fanúšikmi.
A presne do tejto atmosféry priviedli Mourinha. Neprišiel ako moderný tréner, ktorý by ich naučil hrať pekný, dominantný futbal, veď celú svoju kariéru predvádza s veľkými klubmi len biedny, ustrašený futbal založený na hlbokom bloku, odkopávaní a brejkoch. Mourinho je tu z jediného dôvodu: je to motorový útočník na tlačových konferenciách, jeho úlohou je od prvého dňa útočiť na rozhodcov, vytvárať na nich neúnosný tlak, rozoštvávať verejnosť a robiť z každej tlačovky cirkus, len aby odvrátil pozornosť od toho, že ich vlastný tím na trávniku nepredvádza absolútne nič.
Dôkazom týchto slov je aj jeho nedávny rozhovor pre reláciu El Chiringuito. Keď mu Josep Pedrerol položil otázku na tému Negreira, či počas svojej prvej trénerskej epochy v Španielsku vnímal nejaké zvláštne veci, Mourinho s teatrálnym gestom vyhlásil, že „bolo cítiť, že tam niečo čudné je“. Jediné, čo však Mourinho vtedy mohol naozaj cítiť, bolo to, že jeho hráči nepríčuchli k lopte, aký bol zápas dlhý. Aký je to obrovský kontrast s jeho pôsobením v Benfica Lisabon. Keď sa ho tam novinári spýtali na kauzu Negreira, chladne odpovedal, že ho to vôbec nezaujíma a sústredí sa len na prítomnosť. V Madride však veľmi dobre vie, čo od neho vedenie vyžaduje: tancovať tak, ako pískajú klubové médiá.
Moudrid vs Barcelona
Sama história Mourinhovej prvej éry pritom ukazuje, kam až bol ochotný zajsť. Stačí si na YouTube pozrieť finále Copa del Rey z roku 2011, kedy Barcelona sebavedomo kráčala za svojím ďalším treble. Madrid vtedy zvolil taktickú cestu „por lo civil o por lo criminal“ – brutálnou, špinavou hrou v štýle „Getafe level de luxe“ proste len zničil futbal. Hru cynicky rozbijali, neustále provokovali a rozhodca zatváral oči nad klasickými likvidačnými faulmi, nášľapmi bez lopty či dohrávaním osobných súbojov ďaleko za hranou fair-play. Nakoniec ten pohár po predĺžení nejako ubojovali a úprimne, nikdy v živote som nevidel tak bujaré a prehnané oslavy Madridu, aké predviedli vtedy. Neoslavovali to tak divoko ani vtedy, keď neskôr vyhrali trikrát Ligu majstrov po sebe – len preto, že sa im vtedy podarilo špinavosťou na chvíľu zastaviť dokonalú Barcelonu.
Samotní hráči neskôr otvorene priznali, ako táto deštruktívna taktika fungovala v praxi. Ángel Di María v rozhovore bez obalu spomínal: „Jediný spôsob, ako zastaviť tú Barcelonu, bolo dávať im nakladačku, faulovať ich a behať viac než oni. Na ihrisku som mal dokonca strach, že mi dajú červenú kartu. Pri jednom zo zápasov som radšej sám fauloval Messiho, pretože sme išli do brejku a povedal som si, že ak ho nezostrelím ja, dá nám gól.“ Podobne to vo svojej spovedi opísal aj Marcelo, keď priznal, že pokyny z lavičky boli jasné a brutálne: „Snažili sme sa ich vy koľajiť. Mourinho nám do hláv vtĺkal, že musíme do súbojov chodiť na hranici únosnosti, dohrávať ich a nenechať ich dýchať, pretože ak dostanú priestor, rozstrieľajú nás. Futbal šiel úplne bokom, išlo len o to ich zastaviť za každú cenu.“ Dokonca aj Iker Casillas neskôr priznal, že v tom období museli na pokyn lavičky dorovnávať futbalovú dominanciu Barcelony brutálnou hrou často až za hranicou pravidiel a ľudskej slušnosti.
Historický vzorec: 15 neodpískaných penált a mlčanie Tebasa
Všetci tí, čo tvrdia, že poukazovanie na arbitrov je len výhovorka, by si mali osviežiť pamäť. Pravidlo v Španielsku je jednoduché: akonáhle začne Barcelona dominovať, systém spraví všetko pre to, aby ju zastavil. Dokonalým príkladom byla sezóna 2011/2012. Barcelona mala na dosah štvrtý titul v rade pod Guardiolom a hrozilo, že prekoná historické rekordy. Vymyslel sa mýtus o takzvanom „Villarate“, zatiaľ čo realita bola taká, že Barcelone bolo v tej sezóne „ukradnutých“ presne 15 vyložených penált. K tomu si pripočítajte zárezy v neprospech Barcy a neustále tlačenie Mourinhovho Realu vpred, ktorý nakoniec nazbieral 100 bodov bez toho, aby predvádzal nejaký zázračný futbal. Rovnaký scenár sa opakoval aj v sezóne 2016/17 za Luisa Enriqueho či nedávno pri Xavim.
Až smiešne pôsobí ticho okolo finančného Fair Play a prezidenta ligy Javiera Tebasa. Ak Real utratí za dve sezóny takmer 800 miliónov eur na posily a kryje to podozrivými predajmi náhradníkov či hráčov z akadémie za 40-miliónové sumy do zahraničia, žiadny španielsky novinár sa neodváži položiť Tebasovi jedinú nepríjemnú otázku. Keby takúto finančnú akrobaciu predviedla Barcelona, Tebas by bol v telke každý deň a rozprával by o bankrote a porušovaní pravidiel, pri Reale však zatvára obe oči.
Štvanica na Hansiho Flicka a útoky od gaučových kritikov
Hlavný mediálny útok sa však plnou silou sústredí na Hansiho Flicka, pripravte sa na to, že zákulisná a mediálna mašinéria naňho vytiahne tie najzákernejšie zbrane. Madridské médiá už teraz čakajú na najmenšie zaváhanie, aby doňho začali bezohľadne búšiť. Prvé, čo mu omlátia o hlavu pri najmenšom výpadku, bude jazyková bariéra, začnú vyťahovať, že po dvoch roch v klube stále nehovorí po španielsky ani slovo, z čoho spravia škandál nevídaných rozmerov. Budú tvrdiť, že nie je schopný komunikovať s prostredím, že nerozumie španielskej kultúre, že je izolovaný od kabíny a že nevie poskytnúť poriadny rozhovor. Z absencie španielčiny spravia dôkaz jeho údajného nezáujmu a odťažitého prístupu k celému klubu.
Oveľa nebezpečnejší však bude útok na jeho futbalovú filozofiu. A tu sa k madridským novinárom okamžite pridajú aj naši domáci, obývačkoví kritici z radov fanúšikov FC Barcelona. Pri prvom remízovom zápase alebo inkasovanom góle z brejku vypukne masívna hystéria okolo jeho vysoko vysunutej obrannej línie. Títo gaučoví experti budú Flicka nálepkovať ako naivného, tvrdohlavého trénera, ktorý vedie tím do samovraždy a zosmiešňovať ho rečami o „línii piatich titulov“.
Pritom títo obývačkoví analytici totálne ignorujú, ako vyzerá dnešný špičkový európsky futbal. Absolútne zabúdajú na príklad Paríža Saint-Germain v Lige majstrov, ktorý predvádzal rovnaký moderný trend. PSG hralo s agresívnou, vysoko vytiahnutou obranou dokonca aj v momentoch, keď bezpečne vyhrávalo, a ich stopéri Marquinhos s Pachom operovali pomaly na stredovej čiare, aby okamžite po strate lopty dusili súpera. Vysoká línia nie je naivita, je to nástroj dominancie, vyvíjania tlaku a kontroly zápasu.
Ako protiklad budú títo kritici neustále vyťahovať španielsku reprezentáciu a tvrdiť, že takto sa má vyhrávať. Lenže pozrime sa na tú reprezentáciu kriticky a s chladnou hlavou. Napriek tomu, že národný tím hral pohľadný futbal, v kľúčových fázach to bol v mnohých momentoch len určitý typ hybridného harambolu. Národný tím sa uchýlil k tomuto pragmatizmu najmä preto, že tréner musel lepiť výpadky zraneného Nica Williamsa a fakt, že Pedri nebol v najlepšej fyzickej forme. Bol to futbal zameraný predovšetkým na to, aby sa neurobila chyba, neinkasoval gól a zápasy sa prečkali v dlhých, mŕtvych pasážach nudnej kontroly, kde sa na trávniku nič nedialo. Lenže to, čo funguje na krátkom turnaji so siedmimi zápasmi, kde sa kalkuluje s každou minútou, je absolútne neudržateľné na ploche viac než 50 zápasov v sezóne. Žiadny divák nechce pozerať 50 zápasov ustrašeného kalkulu a taktickej nudy. Veľkoklub ako Barcelona musí hrať atraktívne, ponúknuť divákovi obsah, diktovať tempo a baviť ľudí, nie sa schovávať za hybridný harambol len zo strachu z chyby.
Lamine Yamal v hľadáčiku bulváru a výzva pre fanúšikov
Druhým špinavým terčom bude Lamine Yamal. Keďže ho obrancovia na trávniku jednoducho nevládzu zastaviť, pôjdu po ňom cez mimofutbalový život. Pripravte sa na neustále vytváranie umelých kauzičiek. Budú rozoberať jeho účesy, pretrasať každý jeho rozchod či nový vzťah v bulvári, spochybňovať jeho životosprávu a lepiť mu nálepku „fiestera“ či namyslenej hviezdičky. Budú robiť všetko pre to, aby chlapca psychicky otrávili, dostali pod tlak a vyvolali dojem, že po podpise novej zmluvy stratil pokoru. A smutné na tom je, že na túto špinavú hru po čase naskočia aj mnohí samotní fanúšikovia Culés. Takéto zasiate podprahovky od madridských médií totiž vždy, skôr či neskôr, vyklíčia ako burina v hlavách barcelonských fans.
Tento ročník bude skúškou nervov. Hrozba pre nás neprirodzene neprichádza z trávnika, ale z tlačových konferencií, z médií a od rozhodcov. Preto vás chcem poprosiť: nenaskakujte na tieto lacné triky. Nenechajte si zhnusiť futbal manipuláciami, nenechajte sa ovplyvniť rečami obývačkových analytikov o „naivnej obrane“ a stojte pevne za Flickom, Yamalom a systémom, ktorý z Barcelony robí jediný klub odmietajúci hrať ustrašenú náhodu.
ZDROJ: EL SEITANISMO
Diskusia