Nevyhnutné zlyhania ako predzvesť veľkej éry FC Barcelona

V histórii FC Barcelona je množstvo veľkých mužstiev, či trénerských osobností, no spomedzi všetkých vyčnievajú epochálne tímy J. Cruyffa, F. Rijkaarda a J. Guardiolu. Každý jeden vo svojej dobe jedinečný, revolučný, progresívny a predovšetkým neochvejne verný svojej vlastnej futbalovej podstate: víťaziť futbalom, ktorý pobaví.

Dalo by sa povedať, že krstným otcom troch najväčších tímov barcelonskej histórie je Rinus Michels. Práve on „preoral“ políčka katalánskej hry, taktiky a stratégie, čo bola možno ešte tá ľahšia časť jeho priekopníckej práce v španielskom futbale. Tento priamy chlapík predovšetkým odkrýval v „komplikovanej južanskej krvi“ mimoriadne potrebný cit hernej disciplíny.

Fascinujúce na týchto trénerských (i hráčskych) osobnostiach je fakt, že jeden bez druhého by nedokázali až také veľké veci, Rinus mal Cruyffa a tento jeho futbalový syn odovzdal celé svoje (a Rinusove) futbalové imanie Rijkaardovi, resp. Guardiolovi. Dnes sú ich mužstvá referenciou svetového klubového futbalu.

Uplynulá éra Pepa Guardiolu (ako ťažko sa to píše) bola impozantnou v každom ohľade, každý culé, ktorý zažil posledné obdobie temna (1999-2004), alebo sezóny pred Cruyffom, vie, že to, čo sa udialo za posledné 4 roky, malo takmer rozprávkový scenár.

Náročné okolnosti pre vybudovanie
Dream teamu Johana Cruyffa

Pre mňa je práca J. Cruyffa dozaista najobdivuhodnejšou zo všetkých. Nielen pre skvostnú sériu 4 ligových víťazstiev v rade, Barca bola i pred jeho príchodom „Més que un club“, európsky gigant, Johan jej však ukázal cestu kontinuálnych úspechov, víťazstiev a úchvatné je, že na synchronizáciu hravej barcelonskej nonšalantnosti s víťaznou filozofiou mu postačovali 2 roky! Barcelonu prebral v nervóznom, chaotickom období, keď organizačné štruktúry, či vedenie klubu nefungovali na úrovni veľkoklubu, aj napriek tomu sa mu v neuveriteľne krátkom čase (a aj v ňom bol „poloúspešný – vyhral PVP a Šp. pohár) podarilo vybudovať supermužstvo. Za tie prvé dva roky si samozrejme prežil i turbolentné obdobia, keď sa neustále konfrontoval s vedením klubu, s permanentnou obhajobou svojej futbalovej filozofie a jej využitím v katalánskom hernom systéme. Fakt, že Barca bola do jeho príchodu spiacou princeznou mu paradoxne pomohol, veď ho prakticky nebolo s kým porovnávať, a tak mužstvo viedol uvoľnene, sebavedome, s jasnou víziou a vierou vo svoje prednosti, ktorými postupne nainfikoval každú modrogranátovú dušu. Do podobného obdobia bezvládia, aj keď v podstatne organizovanejšom stave, vstúpil do klubu i ďalší Holanďan, Franklin Rijkaard.

Resuscitácia FC Barcelona po období
temna Franklinom Rijkaardom

Päť sezón neúspechov, žiaden titul v novom tisícročí, mimoriadne komplikované obdobie na prevzatie vedenia tímu. Frank bol fantastickým futbalistom, to o ňom vedel každý futbalový fanúšik, no v úlohe trénera nič nedosiahol (trénoval repre Holandska), i tak sa na odporúčanie J. Cruyffa novozvolenému prezidentovi klubu J. Laportovi stal trénerom Barcelony. Prezidentské voľby, typicky spojené snahou o mediálne „komerčné“ prestupy, mu taktiež komplikovali situáciu, keďže ich výber nebol motivovaný skutočnými potrebami mužstva.

Je známa skutočnosť, že napr. Ronaldinhov príchod nebol Rijkaardovou voľbou a na začiatku to bolo i značne vidieť, akoby nevedel, čo si s ním počať... samozrejme, uvedomoval si jeho obrovský talent a potenciál, ale akoby s mužstvom, ktoré mal aktuálne k dispozícii, nedokázal jeho vplyv na hru dokonale rozvinúť a využiť. Rijkaard začal sezónu rozostavením 4-2-3-1, s Ronaldinhom v úlohe podhrotového hráča, svoje miesto si zastal, ale Barca ako tím nefungovala. Nevyvážené a miestami katastrofálne výkony, spojené s intenzívnym tlakom nespokojných culés, skúšali veľkú trpezlivosť prezidenta Laportu, ten však celý mediálny preš ustál a Rijkaard sa svojej pravdepodobne poslednej šance, ako si udržať post hlavného trénera, chytil s neočakávanou bravúrou! A spúšťacím mechanizmom stabilnej hernej výkonnosti, znásobenej parádnou sériou výhier v druhej polovici ligy, nebol nik iný, ako jeho krajan - „pitbull“ Edgar Davids. V nadnesenom zmysle slova by sa dalo povedať, že práve jeho polročné hosťovanie „odpálilo“ Barcu späť do TOP spoločnosti európskych klubov, čiže tam, kde má svoje miesto dodnes.

Od začiatku roka 2004 do leta 2006 predvádzalo Rijkaardove mužstvo futbal najvyššej možnej úrovne, na vybudovanie fantastického tímu mu postačovala sotva polovica sezóny! Jedným dychom dodám, že nikdy nevstúpim do polemiky, ktoré z týchto troch mužstiev môže byť najlepšie v histórii FC Barcelona, pre mňa je každé jedinečné a neopakovateľné svojím vlastným príbehom.

Nanešťastie, Rijkaardov báječný tím si dokázal udržať TOP úroveň iba dve sezóny. Bolo nesmierne ťažké sledovať pád tohto mužstva, najmä keď si uvedomíme, akým obrovským potenciálom oplýval. Všetko jednoznačne spôsobené nedostatkom profesionálnosti.

Sebauspokojenie s dosiahnutými úspechmi sa postaralo o postupný výkonnostný „rozklad“ Rijkaardovej Barcy, čo malo za následok, že hráči ako Ronaldinho, Eto'o, či Deco zažili na sklonku Franklinovej éry spŕšku negatívnych reakcií, s odstupom času si však celý barcelonizmus uvedomuje ich nesporné zásluhy na opätovnom nadobudnutí prestíže a vplyvu klubu vo svetovom futbale.

Najúchvatnejším hráčom tej doby bol bezpochyby Ronaldinho, futbalista s ohromujúcim talentom, ktorý sa rodí raz za “x“ rokov, predvádzal svoje umenie celé 3 sezóny v dokonalom rytme s najväčšími svetovými legendami tohto športu. Tým jeho nezameniteľným estetickým pohybom, takmer vždy v tanečnom polkroku, sa zdalo, že lopta je prirodzenou súčasťou jeho tela, tie GPS pasy, prihrávky, či jeho vodcovské vlohy v ofenzívnej kreativite s gólovým potenciálom vo svojom hernom portfóliu, boli autentickou náukou krásy futbalu tej doby. Od roku 2006, po zisku Ligy Majstrov s FC Barcelona a nevydarenom šampionáte s Brazíliou v Nemecku, sa už nikdy nedostal na svoju predchádzajúcu výkonnostnú úroveň, čo bol tvrdý úder nielen pre veľkú rodinu culés, ale i všetkých milovníkov tejto hry. A tak sa tento 26-ročný Brazílčan, s predpokladom, že svoje najlepšie roky má pred sebou, „dobrovoľne“ vybral do „predčasného futbalového dôchodku“. A pritom sa to v jeho prípade zdalo priam nemožné, keďže futbalom sa neskutočne bavil.

Nemilá skúsenosť s takýmto futbalovým uspokojením vyvolala obavy v klube, aby sa niečo podobné neprihodilo i v tej dobe mladej vychádzajúcej hviezde - Lionelovi Messimu, ktorý po svojom skvostnom výkone proti Juventusu v súboji o trofej Joana Gampera 2005 jednoznačne naznačil svoje svetové parametre. Nevyhnutným odchodom Ronaldinha z Barcelony a príchodom Guardiolu na lavičku Barcy jeho supertalent explodoval, stal sa lídrom ofenzívy. S Pepteamom dosiahol v prvej sezóne všetky možné kolektívne úspechy a po jeho prvej Zlatej Lopte som sa mierne obával, či vo svojich 22 rokoch nezaregistrujeme jemný výkonnostný pokles, spôsobený dosiahnutými métami. Nič také však Leo nemal v úmysle. S Ronniem boli veľkí priatelia, futbalovo sa navzájom inšpirovali (hlavne Messi pod Brazílčanovou taktovkou neskutočne napredoval), ale Leo nikdy nepoľavil vo svojich profesionálnych ambíciách napredovať, zároveň disponuje vzácnou schopnosťou neuspokojiť sa s dosiahnutým. Negatívny prípad Ronaldinha bol pravdepodobne dostatočným varovaním a my sme si mohli plnými dúškami vychutnávať Messiho doterajších 6 nezabudnuteľných sezón... A možno by sme mohli „poďakovať“ argentínskej reprezentácii, ktorá nedokázala doposiaľ vyťažiť maximum zo svojej najväčšej hviezdy, Leo tak i naďalej futbalovo „hladuje“, tvrdo na sebe pracuje, prakticky v každej sezóne sa prezentuje enormným individuálnym progresom, ktorý je podmienený obrovskou túžbou po najprestížnejšej futbalovej trofeji zo svojou rodnou krajinou. Jasné, prajem mu, aby sa mu jeho sen splnil už v Brazílii 2014! Suerte!

Pep mal na vybudovanie svojho famózneho mužstva relatívne najmenej prekážok, vedenie a organizácia klubu fungovala vynikajúco, po Rijkaardovi zdedil káder so značným potenciálom, navyše dôverne poznal z predchádzajúceho pôsobiska klenoty mládežníckej akadémie. Obohatený o skúsenosť z hráčskych čias, keď ani on nedokázal zabrániť pádu Cruyffovho Dream teamu, ale taktiež poučený z poslednej Rijkaardovej sezóny, ktorý stratil v kabíne prirodzený rešpekt a súčasne nad mužstvom i potrebnú kontrolu. Guardiola sa prejavil ako vynikajúci motivátor, taktické opraty zálohy spontánne vložil do rúk Xavimu (ten intenzívne zvažoval za Rijkaarda odchod do AC) s Iniestom, obaja pod jeho vedením futbalovo i takticky neskutočne rástli, Messimu postupne daroval absolútnu voľnosť v jeho pohybe na ihrisku a obranu kompaktnejšie prepojil so zálohou mužstva, striktne vyžadujúc od každého hráča na ihrisku aktívny pressing pri strate lopty. Veľkým prínosom pre mužstvo bolo jeho neústupčivé vyžadovanie absolútnej koncentrácie hráčov v každej hernej situácii a za akéhokoľvek priebehu zápasu. A práve tieto základné prvky sebadisciplíny sa mu podarilo v mužstve udržať počas jeho prvých troch najúspešnejších sezón, boli jeho kľúčom k úspechu. V uplynulej sezóne bola cítiť nevyváženosť tohto aspektu, úloha tzv. “strážneho psa“ na udržanie toho pravého „futbalového hladu“, koncentrácie, či nasadenia v tréningových procesoch, musela byť pre Guardiolu, obzvlášť po takých početných úspechoch, nesmierne vyčerpávajúce, možno i to bolo jazýčkom na váhach pri rozhodovaní sa o svojej budúcnosti.

Kde je skrytý úspech FC Barcelona, ktorá za posledných 22 rokov získala 4 triumfy v Lige Majstrov, 2 x MS klubov, 2 x Pohár víťazov pohárov, 4 x európsky Superpohár, 11 ligových titulov, 5 x La Copa del Rey a 9x Supercopa de Espaňa? Áno, La Masía a jednotný herný štýl od najnižších mládežníckych kategórií je impozantná a v dnešnej dobe obdivuhodná cesta hodná nasledovania, ale to je len polovičná pravda úspechu. Mužstvo Johana Cruyffa bolo nabité skvelými hráčmi, ktorí nemali DNA la cantery - Zubizarreta, Koeman, Nadal, Bakero, Salinas, Laudrup, Stoičkov, Romario...

Rijkaard mal vo svojom kádri legionárov ako Márquez, Gio, Edmilson, Deco, Giuly, Eto'o, Ronaldinho...

A Pep taktiež využíval služby Daniho Alvesa, Abidala, Mascherana, T. Henryho, Yayu Tourého, Villu, po jednej sezóne pod jeho taktovkou odohrali ďalší skvelí „cudzinci“ – Alexis, Ibra, Eto'o. Samozrejme treba povedať, že hlavnými ťahúňmi Guardiolovho mužstva boli odchovanci.

Myslím, že tou druhou polovicou úspechu FC Barcelona je to vytrvalé presvedčenie, tá nezlomná viera vo svoj vlastný herný štýl, tá ohromná trpezlivosť v jeho dozrievaní a tomu podmienený výber trénerských osobností s predpokladom na koncepčnú, kontinuálnu prácu, ktorí zachovajú a rozvíjajú tieto základné hodnoty klubu. Barca počas posledných 22 rokov zostala verná svojmu hernému štýlu za každých okolností, aj v obdobiach, keď zlyhali hráči, tréneri, či prezidenti klubu, vždy sa bolo a bude kam vrátiť, pretože práve tie chyby a zlyhania boli hnacou silou k nájdeniu tej správnej cesty.

zdroj: forcabarca.sk