Každý veľký tím má svojich výnimočných hráčov a terajšia Barca nie je výnimkou. Od začiatku do konca obsahuje súčasná súpiska Blaugranas ľahko a rýchlo rozpoznateľné mená a svet ich zbožňuje sledovať ako na ihrisku, tak aj mimo neho. Či už robia reklamu pre medzinárodné spoločnosti, alebo sa dajú vyfotografovať s inými krásami sveta, mnohí hráči dnešnej Barcy sú považovaní za značku samy o sebe. Niečo, čo robí radosť klubu aj fanúšikom, slúžiac tak, ako má pre zlepšenie firemného profilu a zároveň pôsobiac ako vítané vyrušenie počas nekonečného napätia tímu počas sezóny.
Ale čo hráči, ktorým sa nedostáva takej pozornosti? Hráči rovnako talentovaní a spoľahliví na ihrisku, ktorí nemajú vo svete status hviezdy a ich profily medzi verejnosťou nemôžu súperiť s ich komerčne zaujímavejšími spoluhráčmi. Našťastie sú ľudia, ktorí majú slabosť práve pre týchto hráčov, hráčov, ktorý odvádzajú tú čiernu robotu v pozadí, vďaka ktorej sú ich spoluhráči na výslní. Áno, Leo je obor medzi futbalovou elitou a Xavi môže byť novým prototypom chladného a pokojného generála zálohy, ale zakaždým, keď vidíme takýchto hráčov zbierať individuálne ocenenia ako na bežiacom páse, naskytá sa otázka – čo Seydou Keita, Víctor Valdés alebo Pedro? Hráči, ktorých schopnosti a prínos pre mužstvo sú často prehliadané v prospech oveľa obľúbenejších maestrov, ktorí plnia titulky novín, nehovoriac o nominácii na Ballon d’Or.
Aj keď sú oproti legendárnym postavám tímu prehliadaní, u fanúšikov majú rovnaké postavenie ako hociktorý iný hráč. Stačí si uvedomiť, ako sa na vyššie spomenutú trojku spoliehal počas doby svojho koučovania Pep Guardiola a ukázal, že im dôveruje a váži si ich prínos do tímu. Možno nepredávajú milióny dresov, alebo nie sú lákadlom fanúšikov prichádzajúcich na Camp Nou týždeň čo týždeň, ale keď príde na kolektívny úspech, kvalita týchto menších hviezd je to, čo drží tím pokope a udržuje loď na hladine, keď sa dostane do rozbúrených vôd, ktoré vedú k úspechu. Práve preto existujú aj fanúšikovia, ktorí nepotrebujú mať dres Mr. Messiho, alebo nad posteľou nalepený obrí plagát Ronaldinha. Nepotrebujú to, pretože bez ohľadu na to, koľko svetových megastar bude za klub hrať, oni budú uctievať kult hrdinov.
Po prečítaní súčasnej súpisky, na ktorej sú hráči, ktorí zrejme budú títo hrdinovia čiernej práce, a ktorí by podľa všetkého mohli byť superstars, obráťme pozornosť na niektoré zo starších kultových osobností. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre rozvírenie dávky nostalgie. Je leto a nič sa nedeje, preto treba niečím vyplniť tieto dni bez futbalu.
Aby to bolo jednoduchšie, rozdelíme si tento klan kultových osobností do dvoch skupín. V prvej skupine budú hráči, ktorých mená sa v historických knihách akosi stratili medzi množstvom ostatných talentov, ktoré spolu s nimi v klube hrali. Druhá skupina bude tvorená hráčmi, ktorí aj keď talentovaní, vzbudzujú spomienky skôr pre svoje svojrázne osobnosti.
Tak môžeme začať so zabudnutými velikánmi:
Potom, čo Barcou prešlo za mnoho rokov mnoho hráčov, je ťažké vybrať z množstva mien užší zoznam tých, ktorých schopnosti boli v rovnakej miere obdivované a prehliadané. Takže namiesto toho, aby sme spomenuli každého hráča, ktorý si zaslúži aké také posmrtné uznanie, spomenieme hráčov, ktorí prídu fanúšikom na myseľ rýchlo a ľahko. Mená ako Javier Saviola, Frank de Boer, či Steve Archibald, na ktoré culés ešte teraz s láskou spomínajú, aj keď zďaleka nemajú miesto medzi klubovými legendami.
Ani jeden z troch spomínaných nezažil počas svojho pôsobenia na Camp Nou nijakú kontroverziu, čiže niečo, čo môže ovplyvniť spomienky ľudí. Frank de Boer bol veľmi tvrdý, keď prišlo k bráneniu, no zároveň bol aj veľmi šikovný a talentovaný, a preto mu nerobilo problém splynúť s barcelonskou hrou, aj keď Saviola a Archibald na tom neboli horšie, pričom by sa zrejme obaja nestratili ani v súčasnom kádri, keby jeden nemal 54 rokov a druhý neprešiel cez angažmá v Reale Madrid do lisabonskej Benficy. Medzi iné pozoruhodné a obdivované talenty patrili Albert Ferrer, Guilermo Amor a nedávno i Yaya Touré, hráč u ktorého mnohí pochybujú o Pepovom rozhodnutí. S hrejivým pocitom culés spomínajú takisto na Ivána de la Peňu, Edmílsona, či Juliana Bellettiho, hrdinu finále Ligy Majstrov 2006 v Paríži, pre ktorého bol víťazný gól akousi náplasťou za ne-nomináciu do mužstva Brazílie pre MS 2006 v Nemecku.
Potom sú tu hráči, ktorí síce boli výborní vo svojej práci, no nikdy na Camp Nou nezanechali poriadnu stopu. Hovoríme o Jarim Litmanenovi, Garym Linekerovi, či Markovi Hughesovi, pričom obaja Briti našli počas napätého a surrealistického obdobia v Katalánsku útechu vo svojom priateľstve. Mnoho fanúšikov by si prialo, aby sa títo traja v Barce presadili vo väčšej miere, hlavne Hughes, ktorý sa osvedčil ako baranidlo a gólový pytliak v Manchesteri United, no aj cez ich plytvanie talentom je stále úsmevné vidieť ich tváre na starých fotkách Barcy, tváre plné pýchy a zmätenosti, ako keď prichádzali na svet.
Teraz k druhej skupine kultových hrdinov – mierne podivných chlapov, vyčnievajúcich z radu, pretože ich osobnosť bola pre nich charakteristickejšia ako výkony na ihrisku. Patrí sem napríklad Brazílčan Sylvinho, Michael Reiziger s pojašenými nohami, či vždy bojovne pomaľovaný Recber Rüstu, brankár, pri ktorom aj José Pinto pôsobí chladnokrvne. S úsmevom fanúšikovia spomínajú na týchto hráčov v spomienke na vedomie, že nejaká chyba je neďaleko, no s hrdosťou, že modro-granátový dres obliekali. Snáď najväčšou kultovou postavou Barcy nie je nikto iný, ako kontroverzný a hrdý Katalánec, Oleguer Presas. Čo k nemu? Radikálne politické názory? Fúzy? Odmietnutie reprezentovať Španielsko odôvodnením, že on je Katalánec? Skutočnosť, že sa zdalo, ako keby ho učili brániť Reizigerove pojašené nohy? Nech to bolo čokoľvek, Oleguer si dodnes drží výsostné miesto. Jasné, že na ihrisku nikdy nepredvádzal žiadne veľké zázraky, ale bol oddaný a vášnivý, a čo je najdôležitejšie, ukazoval veľkú inteligenciu a univerzálne myslenie, čiže aspekty, ktoré v dnešnej modernej hre celkom chýbajú.
Zatiaľ čo od mnohých politických expertov a kultúrnych kritikov nebol tento pravý obranca za svoje vyjadrenia ocenený, sú ľudia, ktorí považovali za osviežujúce, vypočuť si tohto futbalového filozofa. Ktovie, možno ho mal Pep priviesť späť na pozíciu akéhosi asistenta – pedagóga, ktorý by pomáhal hráčom pochopiť hlboké a zmysluplné myšlienky ich trénera. Akýsi Ying pre Yanga Sandra Rosella, ak chcete.
Pokiaľ ide o budúceho kultového hrdinu, taktiež je z čoho vyberať. Na jednej strane prehliadaného Seydoua Keitu, usilovného Pedra a malú veľkú guľu energie – Daniho Alvesa, na ktorých sa taktiež bude s láskou spomínať, keď táto veľká éra skončí. Ak sa zameriame na svojrázne osobnosti a postavy, určite nesmieme zabudnúť na José Manuela Pinto Colorada, Adriana a Sergia, či už pre ich výstrelky mimo ihriska, alebo pre to, čo odovzdávajú mužstvu na hracej ploche.
Alebo má budúci kultový hrdina ešte len prísť? Že by už toto leto? Alebo nasledujúce?
Jedna vec je však istá, ak príde, budeme o tom všetci vedieť, pretože jedna vec, na ktorej sa môžeme u každého kultového hrdinu zhodnúť, je, že nevieme, či ho vlastne obľubujeme alebo nie. Možno že bol naším hrdinom niektorý švédsky útočník, no my si to neuvedomujeme. Či tak alebo tak, budúcnosť Barcelony sľubuje mnoho ďalších velikánov, ktorých možno už nikdy neuvidíme. Preto si ich užívajte pokiaľ sa dá, a ak máte Jeffrénov či Afellayov plagát, uchovajte ho, možno bude mať v budúcnosti veľkú cenu.
Toto boli niektoré kultové osobnosti FC Barcelona. Síce to neboli fantastickí futbalisti, ani žiadne futbalové zázraky, ani nemali na to stráviť v klube celú kariéru, no nosili modro-granátový dres a bolo to niečo špeciálne ako pre nich, tak aj pre nás, fanúšikov.
zdroj: totalbarca.com
