Hrdosť, ale i mierne rozčarovanie zo Superpohára

V prvom rade chcem povedať, že druhopolčasový heroický výkon našich „chicos“ bol famóznou reakciou na herné fiasko z prvej polovice zápasu Superpohára proti Realu Madrid, ale o tom už padlo pár skvelých viet z tlače, odbornej verejnosti, ale i z našej redaktorskej dielne Proroka. V nasledujúcich riadkoch sa však chcem povenovať kritickejšiemu pohľadu na niektoré skutočnosti z úvodu sezóny.

Nevyvážené výkony stopérskej dvojice, nielen v zápasoch proti Realu, ale i Pamplone a ich okaté individuálne pochybenia sú jednou stranou mince. Najskôr som mal len pocit, že na obrannej hre sa čosi zmenilo, no po Superpohári som si uvedomil, že Tito preferuje iný štýl defenzívnej činnosti. Obrana často praktikuje tzv. „zónovú obranu“, na rozdiel od tej výrazne presujúcej z éry Guardiolu. A dovolím si tvrdiť, že najmä stopérska dvojica (inak, je naozaj potrebné tak často striedať zloženie stopérov..?) s tým ešte nie je stopercentne zžitá, ale i Dani, Jordi,či „stredajší“ Adriano pôsobili často dezorientovane. Tieto skutočnosti mi začali postupne dochádzať, keď mi akosi nešiel do hlavy Carlesov najhorší výkon za posledné sezóny v ligovom zápase proti Osasune. Na túto defenzívnu neistotu a ťažkopádnu organizáciu obrany tak doplácame i v prechodovej súčinnosti so záložnou formáciou, s rozčarovaním som sledoval tie časté straty lôpt na miestach a pozíciách, kde to bolo predtým priam nemožné. Trochu nadnesene si dovolím tvrdiť, že toľko nebezpečných strát lôpt, koľko sme videli v posledných dvoch zápasoch, sme nespravili takmer za polovicu minulej sezóny.

Taktiež sa dalo zaregistrovať v posledných zápasoch, najmä v ich úvodoch, zlé pozičné rozostavenie jednotlivých hráčov, čo môže čiastočne súvisieť s novým praktikami v spôsobe bránenia. Ale nemôžem sa celkom ubrániť dojmu, že niekedy sa pozične hľadáme enormne dlhý čas, práve tento aspekt taktickosti – to mimoriadne vyvinuté kompozičné rozostavenie na ihrisku - je najdôležitejší pre celkovú kompaktnosť barcelonskej organizácie hry vo všetkých jej líniách a tak sa často stáva, že súpera tým pádom robíme ešte nebezpečnejším a komplikujeme si vyvážený ofenzívny prechod.

Sklamaný som i z výkonov Alexisa Sáncheza, mám na mysli predovšetkým jeho teatrálnosť v šestnástke súpera, snažiť sa vyťažiť z každého minimálneho kontaktu so súperovým hráčom výhodu pre svoje mužstvo, a to aj za cenu pokrivenia povesti klubu, sa mi zdá trestuhodné. Vedenie klubu, ale i tréner mužstva by mali zaujať rozhodné stanovisko a hráča interne potrestať, alebo prípadne zareagovať momentálnym stiahnutím z ihriska, či posadením na lavičku v najbližšom zápase. FC Barcelona vzhľadom k svojim hodnotám nemôže tolerovať takéto spôsoby neférového správania sa na futbalovom trávniku.

Samozrejme, že vnímam i pozitívne prvky v barcelonskom hernom prejave ako svižnejší prechod do protiútoku, aktívnejšiu streľbu spoza šestnástky, pestré varianty štandardných situácii, ale i reštartovaný Pedro (parádna aktivita na oboch stranách útoku, vynikajúca práca vo voľnom priestore, radosť vidieť ho opäť vo forme..) a svieži Xavi sú optimistickým prísľubom..

Prirodzene, sú to len moje laické postrehy a veľmi dobre si uvedomujem, že Tito určite vie, čo robí a ja mu v tom neochvejne verím, ale musel som sa „vyznať“ i z tej horkastej chuti, ktorá mi zostala na jazyku po prvých zápasoch sezóny. Myslím že všetky nedostatky v hernom prejave si Tito dokonale uvedomuje, pracuje na ich zlepšení a už v najbližšom zápase proti Valencii, ktorý považujem za kľúčový v ďalšom ligovom smerovaní, budeme vidieť suverénnu Barcičku, ako z úvodného ligového zápasu zo San Sebastiánom. Stále vo mne pretrváva ten hrdý pocit byť culé, po tom fantastickom výkone s desiatimi hráčmi nám chlapci ukázali, že aj keď nás súper dokáže poraziť, to pravé, hravé, futbalovo barcelonské srdce zlomiť nedokáže a práve tento fakt je pre mňa tým najdôležitejším odkazom, ktorý je predpokladom úspešnej sezóny.. a vôbec tým nemyslím iba kvantitu dosiahnutých trofejí..

zdroj: forcabarca.sk