Dovolím si parafrázovať silné slová legendárneho Pepa Guardiolu, ktoré vyslovil krátko po príchode na trénerský post svojím zverencom. Táto krátka veta v sebe obsiahla jedinečnú úctu voči klubu, ktorú by v sebe mal mať každý hráč, predstaviteľ či fanúšik katalánskeho klubu FC Barcelona.
A toto prosté vyznanie sa nieslo celým jeho pôsobením v klube, tieto slová vyslovil pri mnohých príležitostiach, no nikto nezapochyboval o úprimnosti pravého významu, elementárnej úcty, rešpektu voči historickému klubizmu a k jeho hodnotám. Aktom úcty Pepa Guardiolu, ale i jeho nástupcu Tita Vilanovu je bezpochyby poctivá trénerská príprava na každého súpera, kreatívne rozvíjanie metodických postupov pri formovaní herného štýlu a to na všetkých úrovniach v klube. Od svojich zverencov vyžadujú tvrdú každodennú prácu v tréningovom procese, technické, fyzické, taktické napredovanie, ale i trénovanie určitej psychickej odolnosti, udržiavanie si zdravej súťaživosti – podriadenej základnej úcte ku ktorémukoľvek súperovi. Z blízkej minulosti vieme, že nie všetkým hráčom sa tieto princípy podarilo napĺňať, napr. Eto´o, či Ibrahimovič o tom určite vedia svoje...
Veta „Barca nás všetkých robí lepšími“ mi napadla včera po prehre s Realom Sociedad a po zhliadnutí diskusných fór nielen na našej fan stránke. Všetci sme rozmaznaní a rozhíčkaní úspechmi, víťazstvami, ale nikdy nesmieme zabudnúť, že i títo fantastickí hráči sú predsa len smrteľníci, so všetkými svojimi slabosťami a náladami ako každý z nás, všetci dennodenne chybujeme v zamestnaniach, v súkromnom interaktívnom svete z prostého dôvodu – sme ľudia. Ale máme také isté nároky na seba, aké vyžadujeme od druhých?
Byť NAOZAJSTNÝM FANÚŠIKOM KLUBU je pocta a jeho benefitom základná úcta voči jeho predstaviteľom. Áno, medzi prejavy úcty samozrejme patrí i konštruktívna, argumentačne podkutá kritika, ale i tá by mala byť u pravého fanúšika podriadená elementárnej ľudskej slušnosti, pretože i v klube samotnom je „človečina“ nad futbalovou hrou. Odpusťte mi tieto prvky moralizovania, sám v tomto smere cítim priestor na zlepšenie i ja sa občas prichytím pri negatívnom posudzovaní svojich neobľúbených hráčov FCB, či konkurenčných klubov, ale napokon sa vždy snažím nájsť spoločnú reč na zmysluplnú diskusiu s fanúšikom zastávajúcim odlišný názor, ale i zástancom iných klubových farieb. Niekedy, a nielen na fórach forcabarca.sk, mám dojem, že vyslovenie iného názoru je automaticky brané ako „provokácia“ na spustenie „spŕšky“ slovných invektív, urážok všetkého navôkol, mnohokrát i osočovania hráčov, ktorých sme ešte pred dvoma troma zápasmi považovali za polobohov...
Súhlasím, včera sa na baskickom štadióne Anoeta dali spraviť veci lepšie, ako tomu bolo v skutočnosti, ale to je možné azda vždy. Včera sme proste narazili na motivovanejšieho, bojovnejšieho súpera (aj takéto riziká v sebe nesie astronomický náskok na prenasledovateľov), nepoddajní Baskovia nezostali nič dlžní svojej povesti, súper patrí medzi to málo mužstiev v španielskej lige, ktorého domáca hra nám historicky nesedí. Áno, možno to chcelo pri takomto náročnom slede ťažkých zápasov základnú zostavu omladiť o behavejšie typy ako Thiago, v druhom polčase by som možno uvítal rýchleho Tella, alebo Alexisa – ten by sa možno práve v takomto zápase „blbec“ gólovo našiel... Ale to je už teraz jedno. Barca padla so cťou, reakcie tesne po konečnom hvizde, krátko po víťaznom góle San Sebastiánu boli príkladné. Prejav úcty lepšiemu súperovi je základným princípom klubovej identity a v takomto prostredí sa sebareflexia z dosiahnutých výkonov stáva prioritou.
Bolo by skvelé, ak by podobná sebareflexia prebehla i v našom fanúšikovskom prostredí, aby sme si i my, CULÉS, mohli úprimne povedať, že nás Barca jednoducho všetkých robí lepšími.
zdroj: forcabarca.sk
