Mnohí z nás si v poslednej dobe kladieme otázku ohľadom hĺbkovej rotácie hráčov v ligových zápasoch, kde sa vytratila odvaha realizačného tímu zo začiatku sezóny? Prečo napríklad taký Marc Bartra nedostáva aspoň nejaké tie „prázdne minúty“ pred koncom výborne rozbehnutých zápasov, resp. prečo nenastúpi v základe proti papierovo slabšiemu súperovi v lige, keďže svoje miesto stopéra si už viackrát zastal vynikajúco?
Rok 2013 je náročnejší z pohľadu absencie prvého trénera Tita Vilanovu, väčšia zodpovednosť na pleciach Jordiho Rouru vygenerovala základnú prioritu pri vedení mužstva a tou je v prvom rade nič nepokaziť riskantnejším ťahom, čo je absolútne prirodzené a pochopiteľné. Samozrejme, nevieme na akej úrovni a v akej frekventovanosti prebieha ich vzájomná konzultačná komunikácia s Titom, predpokladám, že priamo počas zápasu má najväčšiu kompetenciu práve Jordi Roura ( priame zhodnotenie formy pri tréningovom procese, aktuálne problémy hráčov, atmosféra v kabíne..), no pravdepodobne je motivovaný niektorými „nasimulovanými scenármi“ absentujúceho hlavného trénera. Nech je to ako len chce, realita je taká, že perspektívne ročníky „91“ zasahujú do priameho zápasového diania Blaugranas menej ako sporadicky..
Všetci traja patria medzi ročníky 1991, no každý má v sebe osobitý príbeh. Marc Bartra síce debutoval v prvom mužstve už v sezóne 2009/10 (do hry zasiahol však iba v jedinom stretnutí proti Atléticu Madrid), ale v porovnaní s Tellom a Montoyom nastúpil v najmenšom počte zápasov prvého mužstva (16 zápasov, 1 gól). Cristian Tello po prvý raz okúsil modro-granátový dres A tímu v sezóne 2011/12 a doteraz zaznamenal v 39 zápasoch 11 gólov, Martín Montoya debutoval v sezóne 2010/11, na svojej „pažbe“ vyrezaných 28 „zárezov“ v seniorskom mužstve a na konte jeden vsietený gól. Málo? Veľa? Primerane? To nech posúdi každý sám. Na objektívne posúdenie ich situácie v A mužstve sa však treba konfrontovať s určitými dôležitými faktormi.
Treba si uvedomiť, že „nepriateľom“ Martína Montoyu nie je nik iný ako momentálne opäť starý-dobrý Dani Alves, ale i Adriano. Piqué, Puyol, Mascherano, a taktiež univerzál Adriano, ale tak trochu i Song sú „nepriateľmi“ Marca Bartru, no a Cristian Tello zápasí o svoje minúty s borcami typu Pedro, Villa, Iniesta, Alexis.. Tieto „ťažké váhy“ sú základnými alternatívami súčasného realizačného tímu na vystavanie základnej zostavy, alebo ich operatívne vyťaženie v zápase v úlohe striedajúceho hráča. V súvislosti s Marcom Bartrom je však zarážajúci fakt, že klub pred sezónou primárne nezainvestoval do kúpy či už perspektívneho, alebo špičkového stopéra, aj keď alternatíva so Songom v sebe obsahuje možnosť využitia jeho služieb na stopérskej pozícii (podľa mňa sa to však nedá vyhodnotiť ako to najšťastnejšie riešenie..). Ak by obrana mužstva fungovala dokonale, niet sa čomu čudovať, ale herných výpadkov, aj v stopérskej súhre, sa v prebiehajúcej sezóne vyskytlo viac, než dosť, obrana inkasovala v priemere na zápas hádam najväčšie množstvo gólov za posledných 5 rokov.. Navyše, napr. taký Javier Mascherano sa na tomto poste nevyhol kolísavým výkonom, aj tak zostáva preferovanou voľbou trénera pred ortodoxným stopérom Marcom Bartrom, ktorý by sa minimálne v ligových zápasoch, ktoré už pri takom komfortnom náskoku neprinášajú takú preexponovanú emóciu enormného tlaku na výsledok, mohol herne vyvíjať pod taktovkou „gran capiho“ Carlesa, alebo už skúseného Gerarda. Musí byť extrémne ťažké udržiavať sa v maximálne možnej forme a nedostať ani len inšpiratívne minúty v závere „vyhratého“ zápasu, verím, že to celé nedopadne Marcovou hosťovačkou v budúcej sezóne a Barca zainvestuje desiatky miliónov € do iného perspektívneho stopéra bez jasnej preukázateľnosti, že Bartrov výkonnostný progres nevyhovuje prísnym kritériám trénerského tandemu.
Ani pre Martína Montoyu to pri súčasnej eskalujúcej forme Daniela Alvesa (ktorého vynikajúco supluje Adriano) nie je prechádzka ružovou záhradou, ale celkovo mám pocit, že i samotný Martín cíti najväčšiu dôveru a priazeň zo strany Tita spomedzi tejto trojice hráčov. Verím, že svoj potenciál využije na výrazné napredovanie a vycibrí svoju psychickú odolnosť v úlohe náhradníka do takej miery, že bude veľkou tvárou barcelonskej budúcnosti.
Na Cristiana Tella mám však trochu iný názor. Hráč rozumie hernému systému Blaugranas, ale osobne ma zatiaľ nepresvedčil o svojich kvalitách na prebojovanie sa v blízkej budúcnosti do základnej zostavy barcelonského mužstva, ako to napríklad v minulosti dokázal ( i v súčasnosti mimoriadne platný) Pedro. Skôr ho vnímam ako rýchleho „žolíka“ na špecifické zápasy, na rýchle kontry, v tzv. zápasoch „hore-dolu“, ktorých však Barca pri svojom štýle hry odohrá málo. Vôbec ma nepresvedčil svojou prácou bez lopty, disponuje slabším pressingom po strate lopty a jeho miestami „zbrklý timing“ nábehov, ale i prihrávok mu okolnosti triumfovať taktiež sťažujú. To všetko síce môže byť spôsobené malou hernou praxou a logickým tlakom „veľkého sna“, ale vnímam ho ako večného, ale typologicky jedinečného náhradníka pre špecifické druhy zápasov, či by sa však s takouto úlohou v tíme uspokojil je málo pravdepodobné. Na druhej strane treba argumentovať, že Cristian je vo všeobecnosti v tejto sezóne oveľa efektívnejším hráčom, ako povedzme Alexis, avšak na prípadné presadenie sa v A mužstve by potreboval svoj potenciál rozvíjať i komplexne kreatívnejším riešením herných situácii ako je tomu v súčasnosti, keďže v jeho portfóliu sa výhradne nachádzajú len „technické zbrane“ striktne využívajúce skvelú akceleráciu, rýchlosť v spojitosti s jeho jednotvárnou ( a predvídateľnou) obiehajúcou kľučkou na protihráča. V tomto smere vkladám väčšie nádeje do budúcnosti skvelému Gerardovi Deulofeu.
Ako skvelý motivačný príbeh však môže pôsobiť na chalanov presadenie sa Pedra v prvom mužstve Blaugranas, v bájnej sezóne 2008/09 odohral v 21 rokoch viac menej ako náhradník celkovo 14 zápasov, neustále však bojoval o svoje minúty na ihrisku a postupne sa dokázal do zostavy pretlačiť cez Bojana, Henryho a Ibrahimoviča. Čiže nielen pracovať s nadšením a vierou vo svoje schopnosti, ale i vyrovnane a pokojne čakať na svoju šancu, pretože každý robí chyby a i ten hráč, ktorý je v nateraz právom základe , sa ich v budúcnosti nemusí vyvarovať a to bude práve tá šanca na prienik. To isté platí aj pre ďalšie prísľuby do budúcnosti ako Sergi Roberto, Rafinha, či Deulofeu.
Jemnou odbočkou by som naznačil i veľký brankársky potenciál Fabriceho Ondou, síce iba 17 ročná nádej, ale rád by som ho o nejaké dva roky videl zbierať skúsenosti pri brankárovi ako je Pepe Reina, ktorý dokonale pozná prostredie katalánskeho veľkoklubu a profilovo sa mi pozdáva ako najvhodnejšia náhrada za Víctora. Veď od čias Zubizarretu sa v bráne Barcy nepresadil z nakúpených brankárov azda nik, možno s výnimkou ako-tak rešpektovaného Ruuda Hespa.. A to je predovšetkým spôsobené špecifickosťou brankárskych úloh v FC Barcelona a tie by si odchovanec Pepe Reina, ktorý debutoval v A tíme vo svojich osemnástich rokoch, osvojil v dostatočne rýchlej dobe. Pod dohľadom skúseného brankára jeho kvalít by nám mohla pred očami vyrásť ďalšia brankárska legenda, Fabrice Ondoa nato spĺňa všetky predpoklady.
Tak chicos, dúfam, že si udržíte svoju trpezlivosť a pokoru prienikom veľkou futbalovou skúškou, že na prípadne sklamania, či menšie neúspechy zareagujete zakaždým ešte väčšou porciou každodennej tréningovej práce, aby ste využili každú jednú minútu na ihrisku s tými, ktorých ste mali v izbách na plagátoch, nielen vo svoj rast, ale i pre vytvorenie a udržanie výbornej atmosféry v mužstve. A my, culés, Vám budeme stískať všetky palce na svojich končatinách.
iVamos, chavales!
