Jeho excelentné kľučky, výborný prehľad v hre, skvelá telesná dispozícia v súbojoch, strieľanie gólov ako na bežiacom páse, obetavý duch a súlad so spoluhráčmi urobili z neho idol fanúšikov. V každom zápase, v ktorom za FC Barcelona nastúpil obdržal „standing ovation“. Kvôli nemu postavili Camp Nou. V hlasovaní fanúšikov sa stal najlepším hráčom klubovej histórie. Hráč ako tento sa narodí len raz. Laci Kubala.
Kubala sa stal bájnou postavou barcelonskej histórie, hoci za klub vôbec nemusel hrať. Po emigrácii z Maďarska v roku 1949 mal blízko k tomu, aby sa stal súčasťou rovnako bájneho Grande Torino. Mal cestovať s AC Turín na turnaj do Lisabonu. Bez povolenia však nemohol za klub hrať a aj jeho tehotná manželka mu hovorila, aby necestoval, keďže mala zakrátko porodiť. Pri spiatočnej ceste lietadlo havarovalo a všetci zahynuli. Aj táto zhoda okolností osudu prispela k tomu, že Kubala prežil a neskôr neoddeliteľne spojil svoju futbalovú kariéru s FC Barcelona.
Začiatky
Narodil sa 10. júna 1927 v Budapešti do futbalovej rodiny. Jeho otec hral futbal za budapeštiansky klub Ferencváros a zároveň pracoval ako murár. Laci už ako malý chlapec začal hrávať futbal a dosahovať úspechy. V pätnástich rokoch hral za Ferencváros v maďarskej prvej lige a v sedemnástich bol nominovaný do maďarského národného tímu. Už v tomto veku bol považovaný za hráča s veľkou budúcnosťou.
Bol synom otca s poľsko-slovenským a matky s maďarsko-slovenským pôvodom, ktorí obaja pochádzali z Bratislavy. Po druhej svetovej vojne sa so svojou ovdovenou matkou presťahoval do Bratislavy, aby sa vyhol vojenskej službe v Maďarsku. V dvoch sezónach 1946/47 a 1947/48 hral za Slovan Bratislava a v tomto období 7-krát (podľa niektorých zdrojov až 11-krát) reprezentoval Československo.
Legenda hovorí, že mal práve dvadsať, keď vstúpil prvý raz do šatne československého mužstva a kapitán tímu Josef Bican mu povedal: "Mladý, poď sem, posaď sa vedľa mňa a nič sa neboj. . . Ja dám dnes dva góly a ty dáš tiež dva." Bican skutočne dvakrát prekonal poľského brankára a dva góly si v prvom reprezentačnom zápase pripísal aj Kubala.
V Bratislave si Kubala vzal za manželku dcéru svojho klubového trénera Ferdinanda Daučíka.
„Nedobrovoľné“ sťahovanie
V roku 1948 sa rozhodol reagovať na vábenie budapeštianskeho klubu Vasas, s ktorým podpísal zmluvu. Táto zastávka v jeho kariére však bola veľmi krátka. Keď dostal povolávací rozkaz do maďarskej armády, rozhodol sa utiecť. 25. januára 1949 prekročil hranice do Rakúska a neskôr Talianska. V Taliansku začal hrávať za klub v meste Busto Arsizio, nazývaný Pro-Patria, ktorý vtedy hral v Serii A.
V Maďarsku jeho útek spôsobil rozruch. Vasas ho obvinil z nedodržania zmluvy. Maďarská futbalová federácia pod vplyvom komunistického režimu požiadala o jeho zaistenie pre údajné finančné podvody, opustenie krajiny bez povolenia a odmietnutie nastúpenia do armády. Maďari u FIFA žiadali jeho doživotnú diskvalifikáciu. FIFA však rozhodla o jednoročnom medzinárodnom zákaze. Ako bolo uvedené na začiatku, práve tento zákaz Lacimu zachránil život, keď ho lanárili do AC Turín.
Po vydaní zákazu mu Taliani odmietli vyplácať sľúbenú gážu. A tak sa opäť sťahoval. V januári 1950, jeden rok po emigrácii, sa ocitol v mestečku Cinecitta v utečeneckom tábore pod americkou kontrolou. Tu stretol niekoľko skvelých futbalistov, ktorí rovnako ako on emigrovali z komunistického Maďarska. Títo utečenci sformovali futbalový tím, nazvaný Maďarsko, ktorý viedol Ferdinand Daučík a ktorý odohral niekoľko medzinárodných stretnutí.
Leto 1950 sa stalo medzníkom pre tento tím a nielen pre nich, aj pre FC Barcelona. Chlapci cestovali do Španielska, aby odohrali sériu zápasov proti Španielsku, Madridu XI a RCD Espanyol. V madridskom zápase proti Španielsku, Kubala strelil krásny gól. Na tomto zápase bol prítomný manažér Barcelony Josep Samitier, ktorý sa po zhliadnutí Kubalovej hry rozhodol, že ho získa pre Barcelonu.
Keď sa Josep rozprával s Lacim o zmluve s Barcelonou, Kubala mu hovoril o svojom medzinárodnom zákaze, ale on mu s pokojom jemu vlastným odvetil: "Nerob si starosti, to vyriešime." Josep sa snažil vytrhnúť Kubalu z pazúrov Realu Madrid, ktorý mal o neho tiež eminentný záujem. Podľa legendy zariadil, aby Laci mal k dispozícii stále plnú fľašu alkoholu, keď sa ešte nevedelo či ponuku príjme alebo nie, keďže sa o ňom vedelo, že si rád vypije.
Po zápasoch v Madride, cestoval maďarský tím do Barcelony, aby odohral zápas s Espanyolom a onedlho na to Kubala podpísal zmluvu s FC Barcelona. Písal sa 15. jún 1950. Súčasťou zmluvy s Kubalom bolo angažovanie Ferdinanda Daučíka, Kubalovho svokra, ako trénera FC Barcelona.
Po podpise zmluvy sa Kubala stal dovtedy najlepšie plateným hráčom Barcelony. Napriek vysokému platu sedel celých 9 mesiacov na lavičke náhradníkov, keďže FIFA nechcela zrušiť jeho zákaz.
11 sezón v Barcelone
Prvý zápas za Barcelonu odohral ešte pred skončením zákazu. Boli to dva priateľské stretnutia proti Frankfurter S.V., ktoré Barcelona vyhrala 4-1 a 10-4. Kubala strelil šesť gólov a pripravil päť ďalších. "Fanúšikovia sa tomuto predstaveniu v nemom úžase prizerali,“ písali miestne noviny. Hral za Barcelonu aj v španielskom pohári (vtedy Copa del Generalísimo) a pomohol klubu k zisku trofeje v roku 1951.
V prvej ligovej sezóne (1951/52), skóroval 26-krát v 19 zápasoch, vrátane siedmich, ktoré strelil Sportingu Gijón (9-0), piatich proti Celte Vigo a dvoch hetrikov proti Sevilli a Racingu Santander. Skóroval aj vo finále španielskeho pohára a pomohol klubu k víťazstvu 4-2 nad Valenciou. Táto sezóna je stále jednou z najúspešnejších v histórii klubu. Tréner Daučík spolu s hráčmi ako Kubala, Basora, César, Moreno, Manchón, Aldecoa, Velasco, Segarra a Ramallets, vyhrali všetko čo sa dalo, päť rôznych trofejí. La Ligu, Copa del Generalisimo, Latinský pohár, Copa Eva Duarte a trofej Martina Rossiho.
Potom, ako sa nakazil tuberkulózou väčšinu sezóny 1952/53 vymeškal. Choroba dokonca ohrozovala jeho ďalšiu kariéru. Zázračne sa však uzdravil a vrátil sa, aby na konci sezóny pomohol k zisku titulu v lige a Copa del Generalísimo. Strelil aj gól vo finále pohára proti Athleticu Bilbao (2-1).
V roku 1958 presvedčil dvoch spoluutečencov z Maďarska, Sándora Kocsisa a Zoltána Czibora, aby hrali za Barcelonu. Spolu s mladým Luisom Suárezom a Evaristom vytvorili jadro tímu, ktorý vyhral „double“ (La Ligu a Copa del Generalísimo) v roku 1959 a „double“ (La Ligu a Pohár veľtržných miest) v roku 1960.
Neskôr Kubala stratil dôveru trénera Helenia Herreru a vypadol zo zostavy. V dôsledku toho nebol nominovaný na semifinále Pohára európskych majstrov proti Realu Madrid v roku 1960, ktoré Barcelona v súčte zápasov prehrala 6-2. Tento výsledok viedol k vykopnutiu Herreru a Kubala sa vrátil do zostavy. V roku 1961 sa Barcelona stala prvým tímom, ktorý porazil Real Madrid v Pohári európskych majstrov, v semifinále s výsledkom v súčte zápasov 4-3. Kubala významne prispel k tomuto historickému okamihu. Vo finále však Barcelona nestačila na Benficu, s ktorou prehrala 2-3.
Trénerska dráha
Kubala krátko na to ukončil hráčsku kariéru a stal sa trénerom mládežníckeho tímu FC Barcelona. V sezóne 1962/63 viedol aj prvý tím ako hlavný tréner, ale po prehre s Crvenou Zvezdou Belehrad v Pohári veľtržných miest bol odvolaný.
Po odchode z FC Barcelona prijal ponuku RCD Espanyol, aby hral za klub a zároveň ho trénoval, počas tohto obdobia spolupracoval so svojím priateľom Alfredom Di Stéfanom. Počas pôsobenia v Espanyoli pod jeho trénerskou taktovkou debutoval aj jeho syn Branko.
Trénoval mnoho tímov, ale na svoje hráčske úspechy sa mu nepodarilo nadviazať. Jeho najväčším trénerskym úspechom je zisk zlatej medaily so Španielskym olympijským výberom na Letných olympijských hrách 1992 v Barcelone.
Kubala vs. di Stéfano
Jeho súboje s Alfredom di Stéfanom z Realu Madrid boli v 50. rokoch absolútnym vrcholom, ako na ihrisku, tak v zákulisí. Obidvaja sa naťahovali o povesť najlepšieho futbalistu sveta. Trofejí a slávy mal viac di Stéfano, ale v niečom bol predsa len lepší Kubala, dokázal streliť sedem gólov v zápase proti Sportingu Gijón, čo sa di Stéfanovi v jednom zápase nikdy nepodarilo.
Hoci boli veľkými rivalmi, medzi oboma hráčmi panovalo silné priateľstvo. Alfredo di Stéfano po jeho smrti povedal: "Kubala bol jeden z najlepších, ktorí tu kedy boli. Jeho hra bola neuveriteľná, úplná a kryštalická, bolo radosťou sa na neho pozerať. Čo si budem pamätať je jeho priateľský duch a oddanosť, ktorú mi preukázal ako svojmu priateľovi."
Reprezentoval tri krajiny
Kubala je svetovou raritou, reprezentoval totiž tri krajiny: Československo, Maďarsko a Španielsko. V našich zemepisných šírkach sa často diskutuje o tom, akej bol vlastne národnosti. Ladislav, Lászlo, Ladislao Kubala sám o sebe povedal: "Ja som sa najviac cítil Španielom, pretože som tam strávil väčšinu života." A pri inej príležitosti vyhlásil: „Som svetobežník.“ Pre fanúšikov Barcelony, nie je Ladislav či Ladislao alebo Lászlo, ale Laci, ako si sám nechal hovoriť.
Kvôli nemu postavili Camp Nou
Kubala a jeho skvostná hra boli hlavnými dôvodmi pre vybudovanie nového futbalového stánku v Barcelone, Camp Nou. Laci bol taký populárny, že sa na neho chcelo ísť pozerať stále viac a viac ľudí. A nielen fanúšikovia Barcelony. Nový štadión bol potrebný a bol aj vybudovaný. Niektorí Barcelončania Camp Nou stále nazývajú „Stánok postavený pre Kubalu“.
V histórii FC Barcelona zostane Kubala navždy hráčom, ktorý pomohol klubu objaviť svoju hodnotu a hrdosť, odlišnú od tej, ktorá definuje Real Madrid. On sa nikdy nedal zatiahnuť do politiky, ktorá v jeho dobe tak veľmi rozdeľovala ľudí. Mal hlboký zmysel pre ľudskosť a nikdy sa nedal nijakým spôsobom zaškatuľkovať.
Laci bol v prvom rade a predovšetkým fantastický hráč. Bol hráčom, ktorého je zriedka kedy vidieť. Bol rýchly s loptou aj bez nej, mal vynikajúcu kontrolu lopty, silu pri kľučkovaní a bol vychýrený svojím herným prehľadom. Presnosť jeho prihrávok bola mimoriadna, niečo čo ho výstižne charakterizovalo. Oboma nohami strieľal s devastujúcou presnosťou, čím sa stal postrachom pre brankárov.
Kubala zomrel 17. mája 2002 v dôsledku dlhotrvajúcej choroby, ktorá ho pripútala na lôžko barcelonskej nemocnice už od začiatku februára toho roku. „Ako by zomrel niekto z rodiny,“ smutne poznamenal Nicolau Casaus, čestný prezident Barcelony. Klubová vlajka bola spustená na pol žrde.
Medzinárodná futbalová federácia Kubalu o dva mesiace neskôr odmenila in memoriam Radom za zásluhy.
Bol jednoducho úžasný. To, že sa mu v Barcelone dostalo väčšieho uznania ako Cruyffovi či Maradonovi, ktorí tiež obliekali dres Blaugrana, hovorí za všetko.
Navždy ostane legendou FC Barcelona a pre niektorých dokonca jeden z najlepších futbalistov všetkých čias.
