Mnohým ľuďom, ktorí oddali svoj život športu na profesionálnej úrovni, sa podarilo dosiahnuť mimoriadne úspechy. Avšak len veľmi obmedzenému počtu z nich sa podarilo to, čo zakladateľovi FC Barcelona. Joan Gamper patrí k ľuďom, ktorých príbeh je viac podobný filmu ako realite, či už dosiahnutou slávou, angažovaním sa v spoločenskom živote, športe a politike a aj tragickým koncom.
Keďže patrí ku kľúčovým postavám histórie klubu, jeho príbeh by mal poznať každý culé.
Začiatky
Muž, ktorý vytvoril najslávnejší symbol Katalánska sa narodil 22. novembra 1877 vo Winterthure v Švajčiarsku. Hans-Max, ako bol pokrstený, bol najstarším synom a tretie z piatich detí Augusta Gampera a Rosine Emmy Haessig. Jeho matka zomrela, keď mal Hans 8 rokov. Rodina sa krátko na to presťahovala do Zürichu.
Počas celého života bol milovníkom športu, ako mladík bol nadšeným cyklistom a bežcom. Neskôr sa zamiloval do futbalu a okrem neho hrával aj rugby, tenis a golf. Vo Švajčiarsku bol predovšetkým známy ako futbalista, istý čas bol aj kapitánom tímu FC Bazilej. V roku 1897 odišiel za prácou do Lyonu vo Francúzsku, kde hrával rugby za miestny klub Athletique Union.
V roku 1898 na svojej obchodnej ceste do Afriky navštívil v Barcelone svojho strýka Emili Gaisserta, ktorý tam žil. Mesto mu ihneď učarovalo a zamiloval sa do miestnej katalánskej kultúry. Do Afriky už nikdy necestoval. Ešte predtým než sa začal trápiť so španielčinou, naučil sa plynulo po katalánsky. Neskôr prijal katalánsku verziu svojho mena, Joan.
Usadil sa a začal pracovať ako účtovník pre banku Crédit Lyonnais, Železničnú spoločnosť Sarria a ako športový novinár pre dvoje švajčiarskych novín. Navštevoval miestny evanjelický kostol švajčiarskej komunity a začal v rámci nej hrať futbal v štvrti Sarrià, na ulici Sant Gervasi. Navštevoval miestne gymnázium Manuela Solého a pomáhal s publikovaním novín, Los Deportes.
Zakladateľ klubu
Dňa 22. októbra 1899 uverejnil v novinách Los Deportes inzerát, v ktorom vyjadril svoju túžbu založiť futbalový klub. Pozitívne reakcie nenechali na seba dlho čakať. Na gymnáziu Manuela Solého sa 29. novembra 1899, uskutočnilo stretnutie, ktorého sa okrem Joana Gampera zúčastnilo ďalších 11 nadšencov futbalu: Walter Wild, Lluís d'Ossó, Bartomeu Terradas, Otto Kunzle, Otto Maier, Enric Ducal, Pere Cabot, Carles Pujol, Josep Llobet, John Parsons a William Parsons. Na tomto stretnutí bol založený klub Football Club Barcelona.
Skvelý hráč
Hoci bol Gamper ústrednou postavou v pozadí klubu, spočiatku bol iba členom predstavenstva a klubovým kapitánom. Stále mal len 22 a chcel sa sústrediť na hranie hry, ktorú miloval. Jeho futbalové schopnosti spôsobili medzi ľuďmi senzáciu. Podľa oficiálnej webovej stránky klubu odohral za klub 51 zápasov a strelil 120 gólov v rokoch 1899 až 1903.
Bol členom tímu, ktorý v roku 1902 vyhral prvú trofej do klubovej vitríny, Copa Macaya. Táto súťaž bola neskôr uznaná, ako prvé Majstrovstvá Katalánska. V tom istom roku hral v prvom finále Copa del Rey.
Prezident klubu
Záležitosti okolo klubu sa však nie vždy vyvíjali dobrým smerom. Klub ešte neexistoval ani 10 rokov a jeho financie boli vo veľmi zlom stave a čo viac štyri roky po sebe nevyhral žiadnu trofej. Klub bol iba udržiavaný pri živote a vážne hrozilo, že čoskoro zanikne. V roku 1908 sa teda Gamper, vo veku 31 rokov, rozhodol zasadnúť na prezidentskú stoličku. Bolo to prvé z jeho piatich prezidentských období, ktoré spolu trvali 15 rokov.
Jeden z jeho hlavných úspechov tohto obdobia bolo získanie vlastného štadióna. Do roku 1909 tím hral na rôznych ihriskách, ale žiadne z nich nebolo vo vlastníctve klubu. Gamper získal od miestnych podnikateľov financie, ktoré umožnili klubu 14. marca 1909 sa presťahovať na Carrer Indústria, štadión s kapacitou 6 000 miest. V roku 1912 objavil 15-ročného Paulina Alcántara, ktorý sa mal stať historicky najlepším strelcom klubu. Toto bola prvá zlatá éra klubu. Kto bol v pozadí jej zrodu? Nik iný ako Joan Gamper.
V roku 1917 angažoval prvého profesionálneho trénera klubu Jacka Greenwella a získal niekoľko hráčov, ktorý sa stali najväčšími osobnosťami klubu. Medzi nimi napríklad aj skvelého Josepa Samitiera. V tomto období sa podarilo vyhrať niekoľko trofejí. V roku 1922 podnikol kampaň, ktorej cieľom bol získať viac členov klubu. Jej úspech umožnil opäť sa presťahovať, teraz na Les Corts, ktorý bol sídlom klubu ďalších 35 rokov.
Politika ovplyvňuje šport
Nanešťastie politika zatiahla mračná nad športom a ukončila radosť z neho. V roku 1925 na štadióne Les Cortes fanúšikovia Barcelony „vybučali“ španielsku národnú hymnu a tlieskali pri piesni “God Save The Queen”, zahranú Britským kráľovským námorným orchestrom. Určite nebudete prekvapení, ak sa dozviete, že toto bol problém pre fašistické Španielsko, ktoré viedol diktátor Primo de Rivera.
Štadión bol na šesť mesiacov zatvorený a Gamper bol obvinený z podpory katalánskej nezávislosti a prinútený odísť do exilu. Neskôr bol zákaz zmiernený na tri mesiace. Podmienkou jeho návratu bolo, že sa prestane angažovať v klube. Toto bol začiatok jeho postupného úpadku. Následkom toho, že už nemohol pomáhať klubu i toho, že jeho obchody v roku 1929 skrachovali, kvôli svetovej hospodárskej kríze, upadol do depresie. Rok nato spáchal samovraždu.
Joan Gamper Trophy
V roku 1966 vtedajší prezident klubu Enric Llaudet dal podnet na vytvorenie turnaja na počesť Gampera, nazvaný Joan Gamper Trophy. Je to predsezónny turnaj, na ktorom sa ako hostia zúčastňujú rôzne medzinárodné tímy a tradične je pre klub prípravou na novú sezónu.
Klub trénuje v mestskom športovom centre Joana Gampera na predmestí Barcelony. V meste po ňom pomenovali ulicu, Carrer de Joan Gamper v obvode Les Corts. Uctením jeho pamiatky je aj to, že sa stal klubovým členom (socio) č. 1.
Bez neho by nebolo možné, aby bol klub FC Barcelona tým čím je. Keď budete počuť či čítať jeho meno nezabudnite, že on je otec klubu, na ktorý sme teraz takí hrdí. On je ten, kto sa nebál brániť klub napriek ťažkostiam, ktoré mu to spôsobilo.
Nezabudnite na muža, ktorý to všetko začal!
