Kúzelník vsúva loptu do malých priestorov, do otvorených miest súperových obranných blokov; tieto okrem neho nik nevidí! Jediným pohybom posiela celú falangu defenzívnych hráčov súpera do „čerta“. Na opačnú stranu, mimo dianie. Chytí situáciu za pačesy a otočí ju podľa svojho gusta.
Nik, absolútne nik nezahrá pasy tak ako: Michael Laudrup.
Dánsky „špílmacher“ bol majstrom disciplíny, ktorá platí pre mnohých ako najkrajšia vo futbale: smrtiaci pas, lopta do hĺbky, ktorá v jednom momente z absolútne obyčajnej – nie nebezpečnej situácie spraví obrovskú šancu. Žiadna jednotlivá akcia nemá také ďalekosiahle dosahy ako smrtiaci pas, žiadna akcia neprinesie nikoho bližšie ku gólovej šanci.
Laudrup zmaximalizoval tento efekt. Zahrával smrtiace pasy proti tesne postaveným obranám a proti viacerým obranárom ako ktokoľvek iný, zahrával lopty, ktoré nik ani nevidel a nevedel, že vôbec môžu prísť.
Komplexný dynamický cit
Laudrupova najdôležitejšia schopnosť: bol neuveriteľne jemný a komplexný cit pre štrukturálnu dynamiku. Vynikajúco rozoznal ako je postavením oboch mužstiev pokrytý priestor v jeho zornom poli. Tak vyvinul cit pre to, ktorý priestor je výhodný pre jeho spoluhráčov a nevýhodný pre súperov, resp. kde súper vôbec nedosiahne.
Špektakulárna technika prihrávok
Na báze tejto schopnosti vyvinul Laudrup neuveriteľne jemnú a mnohostrannú techniku prihrávok, aby poslal prihrávku s rozličnými zátačkami, spinmi do malých priestorov – dier(ok), tam kde ich chcel mať, bez toho aby sa k nim súper dostal. Jedna z jeho klasických je „lupfer“ (český „dloubáček“ – pozn. prekladateľa), t. j. kolmý podkopnutý oblúčik, ktorý spadne na zem poza tieň obranných radov súpera medzi ofsajdovú líniu a brankára. Dokázal však zahrávať aj dlhé lopty ponad obranu či už vonkajškom alebo s vnútorným falšom.
I plytké lopty zahrával s rozličnými časťami nohy, raz ako Bergkamp s minimálnou silou do priestoru, raz prudko cez línie súpera alebo priamo do nohy spoluhráča. Často sám využíval aj pri prízemných loptách malý spin, alebo s plytkým oblúkom tesne nad trávou. Tým prekonával nielen rádiusy dosahu súperov, ale sa postaral aj o to, že lopty boli jeho spoluhráčmi ľahko a dobre kontrolovateľné.
Vo všeobecností možno povedať, že Laudrup nemal tak „čistý“ spôsob prihrávok ako si môžeme myslieť vzhľadom na jeho efektivitu (prosím kritiku na historicky kvalitnej úrovni!). Dlhé pasy pri prenášaní hry boli niekedy neelegantné, no pragmatické a aj jeho smrtiace pasy neboli tak neodolateľne prevedené do perfektnosti ako napr. u Bergkampa. Sila jeho techniky prihrávok je viac v mnohostrannosti a objavení momentálne potrebného priestoru pre momentálnu konkrétnu situáciu. Dokázal podať loptu v každom momente temer úplne všade, kde bolo treba. Ak mal navyše jeho spoluhráč v tom momente potrebnú dynamiku a lopta sa pohybovala presne v zmysle dynamiky spoluhráča – vtedy to „sadlo“.
Jemné prechody cez obranné línie
Tretí stĺp jeho smrtiacich pasov bol jeho enormne kvalitný individuálny a skupinovo-taktický cit. Podobne ako u Jorge Valdiviu (považovaný za najlepšieho v poslednej finálnej prihrávke pred gólom – pozn. prekladateľa) bolo možné neustále pozorovať, že lopty pasoval tesne povedľa protihráčov, na ktoré títo nemohli dosiahnuť, keďže ich rovnováha bola práve v tom momente presunutá na opačnú stranu alebo nemali správny smer pohybu. Touto schopnosťou dokázal nahrávať lopty pomedzi viacerých protihráčov.
Bol špeciálnym expertom na prenikanie cez súperove línie. Túto schopnosť využíval aj v situáciách v strede ihriska. V týchto priestoroch držal loptu v priestore, čím sa na neho koncentrovali viacerí protihráči, spoluhráč sa mohol vysunúť do voľného priestoru a Laudrup na neho zahrával lopty cez línie súpera. Tak dokázal aj z hlbšej pozície so stabilitou, úspešne vyňať súperov z hry.
Dynamické driblingy a strely z diaľky – ako protiklad
Jeho nahrávačské činnosti boli ešte efektívnejšie a s vyšším fókusom nebezpečenstva pre bránu súpera, keďže boli umocnené jeho driblingami alebo streľbou z diaľky. Valdivia napr. je v porovnaní omnoho menej brachiálny a tým len jednodimenzionálny.
Zo 16 až 20 metrov triafal horné rohy brány súpera a dosiahol vo svojej kariére množstvo gólov s rôznych vzdialeností. V driblingu neexceloval len technikou a citom pre hru, ale tieto činnosti vykonával vo veľkom tempe. Bodovo bol dokonca menej efektívny, keďže jeho tempo bolo prirýchle až agresívne.
Vo všeobecnosti mu tempo však pomáhalo. Keďže mal dobrú strelu z diaľky bol pod drobnohľadom obrancov a títo sa nemohli len pasívne stiahnuť k svojej bránke; tým vznikala obranný dynamika súpera smerom vpred, ktorú zas Laudrup využíval na pasy za obranu. Ak sa dostal k poslednej línii súpera dokázal driblingom cez ňu prejsť alebo si vytvoriť priestor pre pas. Tým musel byť bránený viacerými obrancami čo mu znova otváralo viaceré opcie prihrávok svojim spoluhráčom.
Okrem toho sa jeho nábehmi menili uhly pre prihrávky. Dokázal ich kontrolovať a využiť pre seba, aby si otvoril v správny moment správny uhol. Ďalšou silnou stránkou bola synchronizácia jeho pohybov s dynamikou okolitých hráčov (spolu- aj protihráčov).
La Croqueta
Najdôležitejším využitím jeho driblingov neboli však dynamické prielomy obrany alebo „plávanie“ priestorom. Najdôležitejší faktor bola jeho pressingová rezistencia. Dokázal držať loptu v najnemožnejších situáciách v akýchkoľvek priestoroch.
Croqueta bola tu najdôležitejším nástrojom. To je názov (v Európe temer neznámy – pozn. prekladateľa) pre rýchle, veľkoplošné prenesenie lopty z jednej nohy na druhú (písal som o tom v rozbore Lionela Messiho – pozn. prekladateľa). Je to temer nezbadateľný, ale neuveriteľne užitočný trik, možno vo futbale úplne najužitočnejší. Prevedenie vyzerá jednoducho, je spontánne, rýchle a stabilné. Používajú ho mnohí futbalisti, dokonca aj v amatérskom futbale. Lenže: nepoužívajú ho všetci so štrukturálnym fókusom. Rýchly presun lopty dovoľuje prekvapujúco sa vyhnúť súperovmu dosahu a pritom kontrolovať loptu. K tomu sa dá spraviť výpad na stranu, resp. dopredu – dozadu a výhoda voči súperovi je veľká.
Úžasné video porovnáva: Michael Laudrup vs. Andrés Iniesta – pri La Croqueta
Týmto pohybom a jeho celkovo výbornej orientácii ako i telesnej a loptovej technike sa Laudrup dokázal temer vždy vyhnúť súperovmu tlaku a presadiť sa v priestore. Ak súper na neho vybiehal, La Croqueta mu pomohla nielen ho obísť, ale dostať sa až za neho a otvoriť si dosť veľký priestor. Tým si „otvoril“ i čas pre správny moment na perfektný pas. Nebol prinútený zahrať prvý možný pas, ktorý sa núkal, ale mohol trpezlivo vyčkať, vystupňovať kvalitu situácie, znervózniť súpera a potrestať nepozornosť i ďalšieho. Lebo: čo máš z vynikajúcej dynamiky. ak sa musíš rozlúčiť s loptou pred tým, pokým sa ti ponúkne niekto s dynamikou?
Slabiny v prehľade
Rezistencia voči pressingu bola zrejme jeho najväčšou slabinou (bodaj by viacerí mali len také slabiny...). Ak dokázal získať prehľad nad situáciou vo svojom zornom poli dokázal byť až brutálne dobrý a kvalitný. No to nebolo vždy. Mal problémy s prehľadom mimo zorného poľa, vľavo od neho a za sebou neboli optimálne. Pri stratách lopty bolo temer vždy vidieť, že sa jedná o nohu súpera zozadu alebo z ľavej strany.
Tým bol prinútený ísť permanentne dopredu a smerom vpravo, aby zabránil už spomenutým napadaním zozadu a zľava. Ak to porovnáme s hráčmi: Di Stefano, Cruyff alebo Maradona, títo mali k dispozícii väčšie zorné spektrum..
Polo-ľavý pozičný profil
Z dôvodu jeho zrakových daností bol vopred určený jeho pozičný profil. Bol jednoznačne kvalitnejší, keď sa pohyboval z ľavej strany. Aj z centrálnych pozícií mal tendenciu na smer polo-ľavo. Jeho najsilnejšia oblasť bola ľavý polo-priestor.
Napriek tomu dokázal hrať na najrôznejších pozíciách. Pod Johanom Cruyffom hral v Barcelone často ako „falošná deviatka“, v Juventuse ako druhá špica útoku a dokonca neskôr ako ofenzívne ladená „šestka“ a „osmička“. Za normálnych okolností bol typická „desiatka“ alebo ľavý záložník s dvomi – tromi spoluhráčmi hrajúcimi vyššie ako on.
Čarodejník
Jeho pasy sú detailne pripravené na minimálne zmeny v dynamike, neuveriteľne reakčné na zmeny scény, kde zrazu uprostred scény nastane zmena, ktorú nik nezbadá. Jeho pasy sú detailné, vykonanie estetické, ich využitie úžasné. Toto je možné sledovať len v pohybových obrazoch, slovne je to nedostižné a ich neuveriteľná hodnota sa nedá inak vyjadriť.
Laudrupova hra bola „umenie v pohybe“. Laudrup redukuje komplexnosť situácie útočného ťahu, komplexnosť hry zvanej futbal na jeden jediný bod, jeden jediný moment, jednu jedinú, no rozhodujúcu akciu. Nič sa nedeje, no zrazu je tu čosi veľké. A to všetko dokázal s harmonickou ľahkosťou, ktorá tak veľmi pripomínala čarodejníctvo ako nič iné vo futbale. Mnoho hráčov bolo a je označovaných za čarodejníkov. Pre mňa (autor článku – pozn. prekladateľa) existuje len jeden, ktorému tento titul patrí: Michael Laudrup je veľmajster čarodejník.
Nasleduje: mágia
zdroj: www.spielverlagerung.de / artikel od MR
úprava, výber, preklad: Peter
