Fanúšikovia boli uchvátení jeho akrobaciou a ohromujúcimi výskokmi. Celé zástupy chodievali na futbal iba kvôli nemu. On spôsobil prvý futbalovým boom v Barcelone. Keď sme písali, v článku Hráč, kvôli ktorému vybudovali Camp Nou, že kvôli Lacimu Kubalovi postavili Nou Camp, tak kvôli nemu sa klub sťahoval na novučičký štadión Les Corts v roku 1922. Dokonca vďaka jeho výnimočnej technike a skvelému futbalovému umeniu, bol okolo a pre neho vytvorený celý futbalový tím.
Na koho zástupy volali „čarodejník“ či „muž homár“? José Samitier, El Mag a Home Llagosta, hráč, ktorého akrobatické kúsky fascinovali fanúšikov. Prezývka „muž homár" bola odvedená od populárneho komiksu tých čias.
Zrodenie legendy
Dňa 2. februára 1902 sa narodil španielsky futbalový hráč a legenda FC Barcelona, celým menom Josep Samitier Vilalta. Dodnes je považovaný za symbolickú postavu v histórii klubu a najlepšieho európskeho útočníka svojej doby.
Pred príchodom do FC Barcelona v roku 1919, tesne pred dovŕšením 18 rokov, hral krátko ešte ako dorastenec za klub FC Internacional. Keď podpísal zmluvu s FC Barcelona, ako bonus dostal svetielkujúce hodinky a trojdielny oblek. K jeho spoluhráčom patril aj blízky priateľ z detských čias, Sagibarba. Počas dovolenky v Katalánskom rekreačnom stredisku Cadaqués, kde si boli Samitier a Sagibarba oddýchnuť, si zahrali futbal medzi iným aj so Salvadorom Dalím, ktorý bol jeho priateľom.
V roku 1925 bol Samitier najlepšie plateným hráčom v Španielsku. Bol členom legendárneho tímu FC Barcelona, ktorý viedol Jack Greenwell a okrem Sagibarbu v ňom hrali Paulino Alcántara, Ricardo Zamora, Félix Sesúmaga a neskôr aj Franz Platko.
So Samitierom vyhrala Barcelona dvanásťkrát Majstrovstvá Katalánska, päťkrát Kráľovský pohár vtedy považovaný za Majstrovstvá Španielska a raz španielsku La Ligu, na úplnom začiatku jej existencie v roku 1929.
Hoci začínal ako stredopoliar, ľudia si ho pamätajú ako znamenitého stredového útočníka. Čísla hovoria za všetko, za modro-granátových strelil 326 gólov, čo ho robí druhým najlepším strelcom barcelonskej histórie, hneď po Paulinovi Alcántarovi.
Reprezentácia
V roku 1920 bol členom prvého Španielskeho národného tímu spolu s hráčmi ako Ricardo Zamora, Félix Sesúmaga, Pichichi a José María Belauste, ktorí reprezentovali krajinu na Olympijských hrách 1920. Tím vedený Franciscom Bruom získal striebornú medailu. Samitier následne 21-krát reprezentoval Španielsko a strelil zaň 2 góly.
Samitier tiež reprezentoval Katalánsko, keď hral za tím Catalan XI. Spolu s Paulinom Alcántarom, Sagibarbom a Ricardom Zamorom pomohol Catalan XI vyhrať niekoľko turnajov napr. v priebehu 20. rokov trikrát Copa Princep de Asturies. V roku 1924 skóroval dvakrát vo finále proti Castile XI, ktoré skončilo remízou 4-4 a v opakovanom zápase pomohol jedným gólom k víťazstvu 3-2.
Dňa 19. januára 1936 odohral na štadióne Les Corts posledné stretnutie za Catalan XI proti československému tímu SK Židenice (dnes 1. FC Brno), v ktorom pri remízovom výsledku 1-1 strelil gól. Výťažok z tohto stretnutia bol určený Samitierovi a jeho rodine.
Hráč a tréner
V roku 1936, vo veku iba 34 rokov, začal Samitier svoju trénersku kariéru, ktorá sa nejaký čas prelínala aj s hráčskou. V tomto roku uprostred sezóny nahradil Freda Pentlanda v Atléticu Madrid, ale nebol schopný odvrátiť zostup klubu. Krátko na to začala Španielska občianska vojna, ktorá ukončila jeho trénersku dráhu v Atléticu. Bol zatknutý anarchistickou milíciou, ale následne bol prepustený a ušiel na vojnovej lodi do Francúzska. Nacionalistická strana zneužila jeho útek na vlastnú propagandu v správe uverejnenej v denníku Marca.
V októbri 1936 začal hrávať za OGC Nice, kde sa opäť stretol Ricardom Zamorom. V tomto období hral aj za národný tím Francúzska, za ktorý strelil 47 gólov v 82 zápasoch. V roku 1939 ukončil svoju aktívnu hráčsku kariéru a krátko na to začal trénovať klub OGC Nice.
Tréner a manažér
V roku 1944 sa vrátil do Barcelony a započal výnimočnú trénersku dráhu v katalánskom klube. S ním na lavičke vyhrala Barcelona v roku 1945 svoj prvý ligový titul od roku 1929. K prvému aj druhému titulu v La Lige prispel nemalou mierou práve Pep Samitier. K prvému ešte ako hráč a druhému už ako tréner. Okrem ligy Barcelona pod jeho vedením vyhrala niekoľko ďalších trofejí, ako Copa del Rey (vtedy nazývaný Copa del Generalísimo), Copa Eva Duarte a Copa Pavelló de l'Esport.
Samitier bol tiež hlavným manažérom klubu a vrchovatou mierou pomohol k angažovaniu Laciho Kubalu pre FC Barcelona. Hovorí sa, že Samitierove konexie a blízky vzťah s Frankom boli kľúčové pri zabezpečení tohto prestupu, keďže o Kubalu sa viac ako intenzívne zaujímal Real Madrid. Údajne ako prejav určitej vďaky si obaja, Kubala aj Samitier, zahrali vo filme propagujúcom Frankov režim, ktorý bol po anglicky nazvaný The Stars search for Peace.
Pep Samitier bol manažérom klubu, s krátkou prestávkou, keď upadol do nemilosti, až do svojej smrti.
„Poškvrnil sa“
Úmyselne sme dosiaľ nespomenuli dve epizódy, ktoré síce nemali dlhé trvanie, ale nevrhajú na Samitiera priaznivé svetlo.
V období po roku 1929, po svetovej hospodárskej kríze, klub hľadal vhodné riešenie svojej finančnej situácie. Jedným z riešení bolo znižovanie platu hviezdam tímu. V roku 1933 sa Samitier nedohodol s klubom na podmienkach vyplácanej gáže, bol označený za príliš starého pre tím a následne aj prepustený. Pravdou však bolo, že nebol príliš starý, ale príliš drahý.
Real Madrid číhal na túto príležitosť a nemeškal ju využiť. Samitier tak prestúpil k odvekému rivalovi, kde sa pripojil k svojím priateľom Ricardovi Zamorovi a Franciscovi Bruovi. Hoci jeho kariéra v Reale mala krátke trvanie, pomohol Madridu k víťazstvu v lige v sezóne 1932/33 a o rok neskôr k zisku Copa de España. Dokonca skóroval v El Clásico proti svojmu bývalému katalánskemu zamestnávateľovi.
Druhé „poškvrnenie“ sa dotýka jeho liknavosti v pozícii manažéra. Hoci ako manažér významne prispel k angažovaniu Laciho Kubalu do Barcelony, hovorí sa, že práve jeho ťarbavosťou pri rokovaniach klub stratil výhodu v avizovanom prestupe Alfréda di Stéfana, ktorý už bol jednou nohou v Barcelone. Niektorí tvrdia, že v tejto kauze dokonca zohral úlohu dvojitého agenta, za Barcu i Real.
Ostal legendou
Je zaujímavé, že napriek jeho úlohe v kauze di Stéfano, jeho zbehnutiu do Realu Madrid a jeho blízkym vzťahom k Frankovi, zostal legendárnou postavou FC Barcelona. Sú hráči, ktorým by to fanúšikovia neodpustili, Pep bol však „omilostený“.
Keď na jar roku 1972 (5. mája) zomrel, jeho smrť sa hlboko dotkla ľudí v celom meste a fanúšikov po celom svete. Zomrela legenda, znamenitý útočník, „čarodejník“ či „muž homár“, ako ho volali, jeden z najlepších útočníkov svojej doby a skvelý tréner. Jeho pohreb sa stal štátnou záležitosťou, čo je nepochybným dôkazom jeho blízkych vzťahov k Frankovmu režimu.
Pep Samitier je všeobecne považovaný za prvú skutočnú barcelonskú hviezdu. Ak by ste mali tú možnosť prejsť sa po Las Ramblas v Barcelone mohli by ste vidieť, že malí chlapci hrajú futbal s replikami jeho dresov a jeho menom na chrbte až dodnes.
V meste na naňho stále spomínajú a na jeho počesť bola 16. septembra 1993 pomenovaná jedna z ulíc neďaleko Nou Camp jeho menom, Carrer de Josep Samitier.
