Je dosiaľ jediným španielskym futbalistom, ktorý získal ocenenie Zlatá lopta, udeľované magazínom France Football od roku 1956. Písal sa rok 1960 a El Arquitecto, ako ho nazývali, získal najprestížnejšie individuálne futbalové ocenenie.
V jeho rodnej galícijskej La Coruñi sa nachádza bronzová plaketa s nápisom „Luis Suárez o arquitecto do fútbol“. Nie je to domov uruguajského útočníka v súčasnosti hrajúceho za FC Liverpool, ale pravdepodobne najlepšieho galícijského futbalového hráča v histórii, jedného z najlepších, ktorí kedy hrali za reprezentáciu Španielska a nezabudnuteľnej legendy FC Barcelona.
Luis Suárez Miramontes, tiež známy ako Luisito, sa narodil 2. mája 1935 v La Coruñi. Suárez zvyčajne hrával na ľavej strane alebo v strede zálohy. Jeho prezývka El Arquitecto vhodne poukazuje na jeho výnimočne citlivé a presné prihrávky. Hoci svoje najlepšie futbalové roky a najväčšie úspechy dosiahol v La Grande Inter, Interi Miláno šesťdesiatych rokov, práve počas svojho pôsobenia v FC Barcelona získal Zlatú loptu a neodmysliteľne patrí k najväčším hráčom, ktorí kedy obliekali modro-granátový dres.
Futbalové začiatky
Keď mal 14 rokov začal hrávať za mládežnícky tím Fabril Sociedad Deportivo, ktorý je predchodcom B-tímu Deportivo La Coruña. Po štyroch rokoch strávených s tímom Fabril sa dostal do zostavy prvého tímu Deportivo La Coruña. Debutoval 6. decembra 1953 pri porážke 1-6 s FC Barcelona. Medzi jeho spoluhráčmi boli tiež Pahiño a Arsenio Iglesias. Za Deportivo odohral iba 17 zápasov a strelil 3 góly, keď sa v lete roku 1954 sťahoval do FC Barcelona. Väčšinu nasledujúcej sezóny 1954/55 však odohral za vtedajší rezervný tím FC Barcelona, CD España Industrial. Začínal teda veľmi pozvoľna.
Pôsobenie v FC Barcelona
Od začiatku sezóny 1955/56 bol Luisito súčasťou základnej jedenástky FC Barcelona. No až do príchodu trénera Helenia Herreru vtedajšia Barcelona nebola schopná prerušiť dominanciu di Stéfanovho Realu Madrid. Počínajúc sezónou 1958/59 sa veci začali meniť. Pod Herrerovým vedením získala Barcelona double, titul v La Lige a Copa del Rey a kľúčovú úlohu v tom zohral práve Luisito. Hoci nebol útočníkom, ale tvorcom hry, mal priemer jeden gól na dva zápasy. Jeho prezývka, El Arquitecto, mu bola daná v tomto období, práve pre jeho výnimočný prehľad na ihrisku. Hovorilo sa, že Suárez presne vedel, kde chcel prihrávať, bol v tom takmer neomylný a zároveň mal neuveriteľne tvrdú strelu.
V nasledujúcej sezóne Barcelona získala ďalšie double, titul v La Lige a Pohár veľtržných miest. Tieto dva tituly boli pre Luisita veľmi špeciálne, keďže významnou mierou prispeli k tomu, že sa dostal do povedomia športových novinárov a na základe ich hlasovania vyhral Zlatú loptu pre rok 1960.
Nepochybne oprávnene mala Barcelona v nasledujúcej sezóne najvyššie ciele nielen v lige, ale aj na najvýznamnejšom európskom fóre, v Pohári európskych majstrov. Európsky hráč roka, Suárez i ďalší hviezdni hráči, ako Laci Kubala, Zoltán Czibor, Sándor Kocsis, Ramallets a Evaristo, si nemohli dať menší cieľ ako zasadnúť na európsky futbalový trón.
Real Madrid vyhral päť predchádzajúcich ročníkov a Barcelona bola odhodlaná ho nielen zastaviť, ale aj nahradiť. Iróniou osudu sa oba tímy stretli už v prvom kole. V tomto dvojzápase strelil Suárez dva góly a prispel k úhrnnému víťazstvu 4-3. Barcelona sa tak stala prvým tímom, ktorý porazil Real Madrid v európskych pohárových súťažiach a zastavil ho v ťažení za šiestou trofejou.
V ďalších kolách Barcelona porazila Spartak Hradec Králové z Československa a nemecký Hamburg, aby sa vo finále postavila portugalskej Benfice. Finále sa hralo vo švajčiarskom Berne. Nikto vtedy netušil, že to je posledný zápas pre Suáreza v drese Barcelony. Každý očakával víťazstvo FC Barcelona a hlavne v katalánskom hlavnom meste nik nepočítal s iným scenárom. Osud sa však pohral nielen s klubom, ktorý tento zápas prehral 2-3 a vytúženú trofej nezískal, ale aj so Suárezom. Minulý rok sa Luisito k tomuto neúspechu vrátil, keď v interview na jeho margo povedal: „Toto je jediná škvrna v mojom pôsobení v Barcelone. . . Bolo to jediné finále zo všetkých, ktoré som prehral, hoci práve tento zápas je tým, ktorý sme mali vyhrať. Zanechal vo mne negatívnu stopu, pretože bol tak veľmi dôležitý. “
Za vinníka neúspechu bol označený tréner Helenio Herrera, ktorý s nevysvetliteľných príčin na finále nenominoval Kubalu. Logicky bol následne z klubu vyhodený a hľadal si nové miesto. Keď sa dohodol s vtedy nevýznamným Interom Miláno, jedným z jeho prvých rozhodnutí bolo si so sebou zobrať Luisa Suáreza.
Prečo sa Suárez rozhodol reagovať na tento podnet od Herreru? Sám Suárez sa k tomu s odstupom času vyjadril takto: „Chcel som dokázať, že budem úspešný aj mimo mojej domovskej krajiny.“ A dodal: „Opustil som veľký klub v Barcelone a pripojil som sa k Interu, ktorý bol vtedy v Európe neznámy. Prinieslo mi to ohromné uspokojenie, keďže sme za tie roky vyhrali tak veľa titulov a priniesli Interu slávu.“
Pôsobenie v Taliansku
Herrera chcel zmeniť spôsob, akým hral Inter smerom dopredu a dodať jeho útokom viac flexibility a na túto úlohu sa mu hodil práve Suárez. V roku 1961 sa Suárez stal najdrahším hráčom na svete, keďže ho FC Barcelona predala do Interu za 250 miliónov talianskych lír, vtedy asi 142 000 britských libier. Bol jedným z mála španielskych futbalistov, ktorí v tej dobe hrali v zahraničí.
S príchodom Suáreza sa začala zlatá éra Interu, označovaná ako La Grande Inter. Klub vyhral taliansku ligu v rokoch 1963, 1965 a 1966. Suárezove súboje s hviezdou AC Miláno, Giannim Riverom, zachytené aj v dokumentárnej sérii Duelos de Oro, boli legendárne.
Ligové úspechy boli jednou vecou, ale Inter so Suárezom túžil aj po tých európskych a to hlavne potom, čo mestský rival AC získal Pohár európskych majstrov v roku 1963. O rok neskôr sa dostal do finále aj Inter a postavil sa Realu Madrid, ktorý mal ďalšiu príležitosť získať po šiestykrát túto trofej. Suárez opäť raz čelil di Stéfanovi a Puskásovi a významne prispel k víťazstvu Interu 3-1.
O rok neskôr, v roku 1965, priviedol Suárez Inter k druhému titulu v Pohári európskych majstrov v rade. Inter na vlastnom štadióne porazil portugalskú Benficu. Pre Suáreza to bol aj symbolický návrat do roku 1961, keďže teraz síce v drese Interu mohol oplatiť Benfice prehru z barcelonských čias. O dva roky neskôr, kvôli zraneniu chýbal vo finále PEM proti Celticu Glasgow a jeho tím prehral 1-2.
Pred ukončením kariéry sa Suárez sťahoval ešte raz a to do Janova, kde v priebehu troch sezón odohral 63 zápasov za miestny klub Sampdoria.
Reprezentácia
Luisito odohral za reprezentáciu 32 zápasov a strelil 14 gólov. Debutoval 6. decembra 1957 proti Holandsku pri víťazstve svojho tímu 6-1. V reprezentácii zažil jeden zo svojich najväčších futbalových úspechov, keď spolu s takými hráčmi, ako Josep Fusté, Amancio Amaro, José Ángel Iribar a Jesús María Pereda, dopomohol k víťazstvu na Majstrovstvách Európy 1964.
"Bol to skvelý turnaj, v ktorom sme zvíťazili. Náš tím bol mladý, plný očakávaní a ambícií. Patril som medzi skúsenejších, ale všetci ostatní mali veľký potenciál, ktorý sa nám podarilo potvrdiť. Boli pritom Rivilla, Olivella, Calleja, Zoco, Fuste, Amancio, Pereda, Marcelino, Lapetra a Iribar, ktorý bol vynikajúcim brankárom," zaspomínal si Suárez a pritom vedel v rýchlom slede vymenovať všetkých spoluhráčov z víťazného finále proti ZSSR (2-1).
Posledný zápas v reprezentácii odohral v roku 1972.
Trénerská dráha
Po skončení aktívnej hráčskej kariéry začal trénovať najprv Inter Miláno, kde pobudol jednu sezónu, 1974/75. Neskôr trénoval niekoľko talianskych tímov, Cagliari, SPAL, Como, či v rodnej La Coruñi miestny Deportivo. Deväť sezón bol pri reprezentácii Španielska do 21 rokov, tri sezóny pri seniorskej reprezentácii Španielska, aby sa potom vrátil do Talianska, kde trénoval Albacete, aby trénovanie zavesil na klinec v tíme, v ktorom s ním začal, v Interi Miláno.
Hoci so španielskymi mládežníkmi vyhral Majstrovstvá Európy 1986 do 21 rokov, sám sa vyjadril: „Ako tréner som nebol taký dobrý, bol som lepším hráčom,“ uznal skromne. „Túžil som trénovať Barcelonu, no nebol som na to dosť dobrý.“
Neuznaný génius
Svojím štýlom hry, herným prehľadom, neprekonateľnými prihrávkami, organizáciou svojich spoluhráčov, jednoduchosťou s akou zdolával obrancov bol v svojej dobe jedinečný. Ak by ste si nevedeli predstaviť jeho štýl hry, je to kombinácia Xaviho a Iniestu. Jeho vysoká úroveň hry je neodškriepiteľná a kde prišiel priniesol úspech. Je škoda, že sa mu mimo Španielska a Talianska nedostalo takého uznania, aké by mu patrilo. Jeho význam pre futbal v Barcelone a vo svete však nie je možné poprieť.
Dňa 10. januára tohto roku španielski novinári sediaci v sídle FIFA v švajčiarskom Zürichu očakávali ohlásenie víťaza Zlatej lopty FIFA 2010. Prvé stránky denníkov a titulky článkov boli pripravené, všetci si mysleli, že už stačí vložiť meno Xavi či Iniesta. Vieme, čo nasledovalo a ako to skončilo. A najmenej do januára budúceho roku zostane, v historických análoch tejto trofeje, zapísané jediné španielske meno - Luis Suárez.
