Aj napriek tomu, že v dnešnom futbale je možnosť odchádzať do zahraničia rozšírenejšia viac než kedykoľvek predtým, v zahraničných ligách nájdeme britských futbalistov len veľmi málo. Pokiaľ prehliadneme vysoko ceneného Garetha Balea a snáď Olivera Burka z Lipska, hviezdnych hráčov z Ostrovov v iných krajinách budeme hľadať márne.
V súčasnosti je tu zjavný nedostatok Britov, ktorí sa odvážia spraviť vo svojej kariére dôležitý krok, a to transfer až za more. Tento trend pochopiteľne nevznikol z ničoho nič, je podmienený ostrovným spôsobom života, vysoko ceneným povolaním profesionála, obrovským počtom odborníkov a ľudí zaujímajúcich sa o futbal, čo z neho nerobí len hru, ale v neposlednom rade aj životný štýl. Je to do istej miery mentalita? Možno to považovať za komplex nadradenosti? Sú Briti kultúrne neflexibilní, neschopní sa adaptovať, alebo im len jednoducho chýba zmysel pre hľadanie dobrodružstva, ktoré by ich roztrúsilo po celom futbalovom svete?
Fakt je, že odpoveďou na vyššie uvedené otázky sú pravdepodobne peniaze, peniaze, peniaze a v neposlednom rade zóna komfortu, ktorú Britské ostrovy hráčom poskytujú. Anglická Premier League, a to dokonca aj u menej kvalitných celkov, sa platovými pomermi so svojimi konkurentmi z ligových súťaží z Nemecka, Francúzska, Talianska či Španielska rovnať nemôže. Vzhľadom na to, že si hráč účinkujúci medzi elitou či dokonca v Championship zarobí dostatok pre ďalšie tri generácie, jednoducho domáci futbalisti dôvod odchádzať nevidia.
Takto to ale vždy nebolo. V porovnaní s ostatnými európskymi ligami bola tá anglická v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch popravde dosť chudobná. Obzvlášť v rokoch osemdesiatych šport v Británii chátral a stával sa obeťou dobre známych miestnych chuligánov, čo tak znamenalo, že život futbalistu v Anglicku nebol ani zďaleka tak pohodlný ako dnes.
Zopárkrát sa stalo, že niektoré z najjagavejších britských hviezd odchádzali do najlepších európskych družstiev. V nadväznosti na raných zámorských priekopníkov, medzi ktorých patrili John Charles a Jimmy Greaves, a Laurieho Cunninghama či Kevina Keegana zo sedemdesiatych rokov, priniesli roky osemdesiate viaceré zaujímavé transfery. Trevor Francis a Graeme Souness posilnili Sampdoriu, Mark Hateley odišiel do Milána, Steve Archibald sa stal predmetom dvoch prestupov do Španielska a Mark Hughes hral s rôznou mierou úspešnosti za Barcelonu, respektíve Bayern Mníchov.
Pravdepodobne najúspešnejším transferom rokov osemdesiatych bol zámorský presun ikonického, skvelého útočníka Garyho Linekera. Hráč, ktorý si dobré meno urobil už počas tínedžerských čias vo svojom mládežníckom klube Leicestri, najskôr posilnil v roku 1985 Everton. Za Karamelky sa mu podarilo streliť úchvatných tridsaťosem gólov v päťdesiatich dvoch dueloch, čo mu tak zaistilo miesto v nominácii Anglicka na Majstrovstvá sveta 1986. V Mexiku sa Lineker so šiestimi presnými zásahmi stal najlepším strelcom celého šampionátu, čo sa mu podarilo ako jedinému Angličanovi v celej histórii. Zatiaľ čo Albion po jednom z najväčších škandálov histórie futbalu, gólovej ruke Božej Diega Maradonu, vypadol už vo štvrťfinále, z rodáka z Leicestru sa stala hviezda v celosvetovom meradle.
Stalo sa tak to, čo bolo na spadnutie, čomu nemohla Británia zabrániť, už po jednej sezóne sa Lineker z Evertonu porúčal, keď ho podpísala Barcelona za vtedy poriadne vysokú čiastku, 2.8 milióna libier. Na odporúčanie už žiaľ zosnulého Sira Boba Robsona sa stal manažérom katalánskeho veľkoklubu v roku 1984 Terry Venables. El Tel, ako znie prezývka, pod ktorou sa lodivod preslávil, prevzal celok, ktorý desať rokov po sebe nevyhral ligovú trofej, mužstvo, ktoré bolo v hlbokom tieni Realu Madrid, Barcelonu so slávnymi dejinami v jednom z najhorších období jej histórie. S tímom, ktorý sa mu však podarilo v prvej sezóne poskladať, do ktorého priviedol aj Bernda Schustera, Víctora Muñoza a Francisca Carrasca, dokázal ligu vyhrať hneď na prvý pokus a v Barce sa tak oficiálne začala veľká britská revolúcia.
Po tom, čo po tomto skvelom ročníku stratil Venables Steva Archibalda, sa rozhodol manažér kúpiť Hughesa a Linekera. S miernym nádychom Škótska, Walesu a Anglicka a najtalentovanejších hráčov z týchto krajín svojej doby, El Tel budoval v Barcelone dynastiu. Kým Archibald bol umierneným futbalistom s úspechom, Sparky, ako Hughesa jeho spoluhráči a médiá prezývali, sa v Katalánsku usadiť nedokázal, keď sa mu nepodarilo dostať sa na výkonnostnú úroveň z Manchestru United. Lineker na druhej strane podobné problémy nemal. Zo spomínaných troch Britov sa stal jediným, ktorý sa zapísal do dejín Barcy nezmazateľným písmom už naveky.
Keď prišiel Lineker prvýkrát do Barcelony, musel sa cítiť ako človek bojujúci sám proti všetkým. Veselý, neoblomný a stále v dobrom slova zmysle chlapčenský futbalista bol typickým príkladom Leicesterčana, ktorého povaha sa príliš so skupinou Kataláncov neschopnou uvoľniť sa a povoliť zo stresu nezhodovala. Barca možno vo svojej dobe nebola tak dominantná, ako napríklad počas Cruyffovej éry, no bola rešpektovaná, a to spôsobom Linekerovi pripomínajúceho skôr roztomilého školáka nie príliš blízkym, známa svojou prudkosťou a surovosťou. Fanúšikovia na Camp Nou si však jeho povahu obľúbili a pomerne rýchlo ho prijali za svojho.
Pri svojom ligovom debute proti Racingu Santander sa podarilo streliť Linekerovi dva pohľadné presné zásahy, čo u barcelonisma vyvolalo vzrušenie a túžbu po ešte lepších výkonoch v jeho podaní. Svoju streleckú produktivitu si v priebehu sezóny udržal, sezónu ukončil so skvelými dvadsať jeden gólmi v päťdesiatich zápasoch, no najpamätnejší moment celého ročníka prišiel v El Clásicu. Streliť vtedy dokázal pri pamätnom víťazstve 3-2 hetrik. "Strelil som dva góly v prvých piatich minútach, a ten hluk bol neuveriteľný. Celé moje telo pokrývali zimomriavky. Bolo to naozaj úchvatné," hovoril sám Lineker pre portál Joe o jednom z najlepších okamihov svojho života.
Dôležitosť El Clásica, derby stretnutia, v ktorom ide viac ako len o tri body či postup v pohárových súťažiach, Garymu neunikol, ako prezradil aj v ďalšom rozhovore, tentokrát pre BBC. "Atmosféra v týchto zápasoch je neuveriteľná. Chodiť na ne zvyklo 120 000 fanúšikov, z ktorých bola väčšina domácich, keď hrala Barca doma, bolo to jednoducho o niečom inom. Nemyslím si, že sa niečo môže rovnať Barcelone proti Realu Madrid, je to viac ako len zápas. Siaha až do útlaku Kataláncov pod generálom Francom, ktorí cítili, že rozprávať svojím jazykom mohli iba na štadióne. Clásico je celosvetovo tak príťažlivé, pretože fakt je, že ide o naozaj obrovskú komfrontáciu síl," tvrdil.
Lineker neskôr strelil proti Realu Madrid na Camp Nou víťazný gól v dvoch ďalších derby súbojoch, stále viac a viac sa z neho stávala ikona a adoptovaný Katalánec. Vo svojej druhej sezóne v klube strelil dvadsať gólov, pričom sezónu ukončil tím ziskom Copa del Rey, avšak jeho pozícia v klube sa začínala pomaly rúcať. V polovici tejto sezóny bol prepustený Venables a následne prišlo aj niekoľko drobných zranení, ktoré rezultovali v jeho herný zostup. I napriek tomu, že vo svojom poslednom ročníku v Barce dokázal vyhrať Pohár víťazov pohárov, si príliš podľa všetkého neporozumel s Cruyffom a na svojom novom poste, krídle, od legendárneho Holanďana nedostal dostatočné množstvo príležitostí na to, aby zažiaril.
V zúfalej snahe zaistiť si miestenku na Majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku neostávalo Linekerovi nič iné ako uchýliť sa k transferu naspäť do Anglicka. O jeho služby bol pochopiteľne enormný záujem, aby sa ho napokon podarilo získať Tottenhamu, ktorý zaňho zaplatil 1.1 milióna libier. Za Spurs následne v niekoľkých nasledujúcich rokoch spĺňal to, čo sa od neho očakávalo, podával kvalitné výkony a strieľal aj naďalej veľké množstvo gólov. Hoci po jeho odchode zostal fanúšikom Barcy len trpký pocit toho, čo sa ešte v ich milovanom klube mohlo udiať, keby legendárny Lineker ostal zopár ďalších sezón, fakt je, že dnes 56-ročný analytik BBC bol v zámorí naozaj mimoriadne úspešný. Presadzoval sa strelecky, vyhrával trofeje a podieľal sa aj na svetovej dominancii, ktorú sa Barcelone podarilo nastoliť.
Je pochopiteľné, že nešlo o tak jednoznačné vládnutie futbalovému svetu ako v nasledujúcich rokoch pod Johanom, no na El Tela a Linekera my, fanúšikovia Azulgranas, nikdy nezabudneme. Na Camp Nou účinkovali v časoch náročného obdobia britského futbalu, ktorému však ich dobré meno, ktoré si vybudovali vďaka úspechu v Barcelone v celosvetovom ohľade, rozhodne pomohlo. Obaja tiež boli minimálne počas etapy strávenej v Katalánsku opálení ako nikdy predtým. Keď už na prestup na Pyrenejský polostrov nie je vhodný dôvod toto, tak asi nič.
Zdroj: sports.vice.com
Foto: sports.vice.com, dailyrecord.co.uk, dailymail.co.uk
Mirakva
Krásny príbeh chválim ta MeeTee
BarcaFan4502
vtedy boli prstupove ciastky max 5 mega, dnes by sme za linekera zaplatili aspon 100 mega