FC Barcelona je jedným z najväčších klubov na svete a v jej kádri má niekoľko najlepších hráčov sveta. Tak to bolo aj v histórii, keď jej farby hájili tí najlepší. Hráči ako Migueli, Puyol, Xavi či Kubala sú známy svojou oddanosťou klubu počas celej svojej kariéry. Reprezentovali a aj reprezentujú to zápas čo zápas v tomto drese. Takýto hráči sú medzi fanúšikmi považovaní za polobohov - ich meno sa spomína s veľkým rešpektom.
Každopádne sa aj v takomto klube ocitlo niekoľko futbalistov, ktorých mená sú medzi fanúšikmi spomínané s inými prívlastkami. Takýchto hráčov majú fanúšikovia v povedomí viac pre ich správanie ako pre hru, ktorú na trávniku predviedli. Ponúkame 10 najkontroverznejších futbalistov, ktorí kedy nosili dres Blaugrana.
10. Ronaldo
V sezóne 1996/1997 vtedy ešte len 20-ročný Brazílčan odohral za Barcelonu 49 zápasov, v ktorých zaznamenal 47 gólov. Následne odišiel do Interu Miláno. Ak vezmeme do úvahy jeho výkony hneď v prvej sezóne a následný odchod preč, napadne vás otázka prečo odišiel ak sa mu tak darilo? Museli tam predsa byť nejaké tlaky tlačiace na jeho predčasný odchod.
Ronaldo prišiel do hlavného mesta Katalánska vďaka vtedajšiemu trénerovi Robsonovi, ktorý za neho zaplatil €20M. Prestúpil z PSV Eindhoven. V prvej polovici sezóny podával Ronaldo v drese Blaugrana vynikajúce výkony, no ak sa mu darilo tak mu stúpla aj sláva do hlavy a zo svojho talentu chcel vytrieskať balík. Rozhodol sa, že využije ponuky Talianskych a Anglických klubov.
"Ponuky sú reálne a hovoríme tu o obrovských sumách. Situácia sa musí vyriešiť čo najskôr, aby som sa mohol usadiť a sústrediť sa len na hru."
Niekoľko mesiacov neskôr zhruba v polovici sezóny bol Ronaldo prichytený na party v Brazílii, kde sa vo veľkom zabával a neskôr aj nabúral auto. Médiá z Barcelony brali jeho svojvoľné správanie ako pokus o naštvanie predstavenstva Barcelony, nakoľko sa jeho slabé herné výsledky prehliadali.
Po takomto incidente sa na Ronaldovu hlavu zniesla obrovská vlna kritiky. Aj napriek tomu, že sám sa z klubu snažil dostať akoukoľvek cestou v jednom z rozhovorov v roku 2006 ako príčinu jeho odchodu v Barcy uviedol, že predstavenstvo mu pri rokovaniach o novej zmluve klamalo.
"Barcelonu som opustil kvôli tomu, že predstavenstvo klubu sa mi počas rokovaní o predĺžení zmluvy snažilo klamať. Myslím, že ak by tam vtedy neboli, možno by som za Barcelonu ešte hrával."
9. Michael Laudrup
Hneď na začiatok treba zdôrazniť, že aj jeho prestupu do Realu Madrid sa od culés nedočkal takéto privítania ani nenávisti, akú sme videli v prípade Luisa Figa. Treba za tým hľadať okolnosti odchodu Laudrupa, ktorého k tomu doslova dohnal vtedajší tréner FCB, Johan Cruyff. Treba však uznať, že aj jeho prestup do Realu je možné považovať za kontroverzný.
Laudrup síce tvrdí, že jeho prestup do Realu treba brať čisto z futbalovej stránky. Stále je to však facka petícii proti jeho odchodu, ktorú podpísalo vyše 20 000 fanúšikov Blaugrana.
Po príchode na Nou Camp v novom drese sa podľa očakávania nedočkal milého privítania. Aby sa toto privítanie aspoň trochu zmiernilo, Laudrup prišiel na Camp Nou na spomínaný zápas v absolútnej tichosti.
"Nakoniec to pre mňa bola otrasná skúsenosť. Skoro 100 000 ľudí na mňa pískalo pri každom dotyku s loptou a bolo to po prvýkrát v mojej kariére, keď ma veci mimo futbalu ovplyvnili. Výsledkom bol veľmi zlý výkon."
"Slová Jorgeho Valdana, ktoré mi povedal v lietadle po zápase si budem pamätať navždy: "Michael, dnes som si uvedomil, ako veľmi ťa mali radi." Bolo to veľmi smutné, no myslím, že mal pravdu."
Laudrupovi aj po takomto kroku odpustila väčšina fanúšikov. Teraz sa na neho spomína ako na legendu klubu za tie nádherné roky, keď hral v Dream Teame pod taktovou Johana Cruyffa. A hnevať sa na takého úžasného hráča určite nie je jednoduché.
8. Oleguer Presas
Oleguer nebol práve tým hráčom, ktorý by divákov bavil svojou technikou. Na ihrisku ho nebolo príliš vidieť, skôr zaujal tou čiernou robotou. Fanúšikovia ho mali radi najmä pre jeho kontroverzné vyhlásenia, v ktorých podporoval Katalánsku národnosť. Študent ekonómie, ktorý bol známy viac kvôli jeho prejavom ako kvôli hre, ktorou sa v drese Katalánskeho klubu prezentoval.
Je autorom knihy 'Road to Ithaca', v ktorej spojil výhru Barcelony v La Lige 2005 s bojovníkmi za slobodu Katalánska, ktorí v roku 1939 obránili Barcelonu pred vojskami Franca. Svojim spôsobom bol tento hráč čudák. Kým hral za Barcelonu, zriekol sa drahých áut a na zápasy chodil v hromadnej doprave. Neskôr si síce kúpil auto, no to malo ďaleko od strojov akými sa prezentovali jeho spoluhráči.
Naproti tomu napísal veľmi kontroverzný článok o otázkach autonómie Španielskej justície a o pokrytectve Španielskych zákonov. Táto publikácia mala za následok, že bol vypískaný takmer na každom štadióne, kde hral.
Napriek jeho prokatalánskemu postoju a jeho boji za Katalánsko, Oleguer povedal:
"Nerád som uctievaný. Samozrejme, že je pekné ak vám 50-ročný muž na ulici pozdraví. Ale stále som cítil, že on toho v živote dokázal viac ako ja."
7. Romario
Jeden z najlepších ofenzívnym hráčov Barcelony v jej histórii bol zároveň aj jeden z najviac nonšalantných. Romario mal všetok futbalový talent nato, aby jeho góly vyzerali tak jednoducho. Mimo trávnika bolo jeho chovanie sa ostrané. Problém Romaria raz opísal Sir Bobby Robson:
"Brazílčan bol veľkým hráčom, ktorý bol vďaka jeho schopnostiam okolo pokutového územia schopný v okamihu otočiť vývoj celého zápasu. Dokázal však byť aj veľmi frustrovaný, z hry sa vytratil na podstatný čas zápasu. Vtedy na seba nechcel zobrať žiadnu zodpovednosť. Niekedy sa bavil a tancoval hlboko do noci aj pred veľmi dôležitým zápasom."
Romario na túto skutočnosť reagoval slovami, na ktoré jeho rodáci neboli zvlášť hrdý:
"Som tvárou Ria. Som ten typ človeka, ktorý má rád sambu a karneval. Milujem život a chcem si ho užívať. Milujem slnko a pláž."
V sezóne, ktorá viedla k Majstrovstvám sveta 1994 v Amerike boli Romariove výkony príliš kolísavé. Vyčítali sa mu časté party pred šampionátom, ktorý bol viacmenej za rohom. Romario bol fantastickým hráčom, no jeho oddanosť Barcelone bola otázna. Takisto oficiálna stránka klubu ho opisuje ako pomerne kontroverznú postavu, ktorá viac obľubovala zábavu ako klub samotný.
6. Ricardo Zamora
Tento futbalista je pravdepodobne jediným hráčom histórie klubu, ktorý hral v drese dvoch najväčších rivalov Barcelony - Espanyolu a Realu Madrid. Ide pritom o jedného z najlepších brankárov v histórii La Ligy a cena pre najlepšieho brankára ligy nesie práve jeho meno. Každopádne jeho postava rozdeľuje tábor culés na dve strany - prvý ho považuje za jedinečného, no ten druhý tábor sa pýta, či bol naozaj klubu taký oddaný.
Zamora prišiel do Barcelony z Espanyolu v roku 1919 a naspäť sa vrátil po troch sezónach. Najdôležitejšie na tom je, že sa s ideológiou klubu nikdy nestotožňoval. Stále sa považoval za pravého Španiela. Barcelona pritom na šírení svojej ideológie v tom čase nesmierne tvrdo pracovala.
Po odchode do Espanyolu a neskôr do Madridu bol Zamora považovaný za príklad fašistickej vlády - muž ktorý sa Katalánskemu nacionalizmu otočil chrbtom, keď sa presťahoval do Espanyolu. Po tom, čo fašistické vojská opustili jeho rodnú Sevillu ho považovali za mŕtveho a bol oslavovaný ako mučeník Francovho režimu. Francov režim ho neskôr ocenil dvoma významnými oceneniami.
Napriek jeho bezchybnosti na trávniku, na Zamoru sa culés pozerajú stále s nedôverou a dokonca ho mnohí aj nenávidia. Jeho odmietavý postoj v ideológiám klubu podobne ako fakt, že hral v dvoch najviac nenávidených kluboch mu väčšina culés nevie odpustiť.
TOP 5 už čoskoro!
zdroj: bleacherreport.com
