Štýl Blaugranas je považovaný za ten najkrajší na svete (a právom). No odkiaľ sa vzal, odkiaľ k nám prišiel? Mnohí z nás si myslia, že to s jednoznačnou istotou vedia. Ale naozaj sa nemýlite? Poďte s nami na výlet do minulosti za koreňmi barcelonskej hry. Zaň vďačíme anglickému prekladu pôvodného článku redaktorského tímu totalbarca.com. Článok prinášame v celom znení.
Hugo Benitez/El Flaco napísal excelentný kúsok na švédskej futbalovej stránke SvenskaFans, kde opísal príbeh, ako sa náš klub dostal k svojmu charakteristickému spôsobu hry. Pre začiatok, za tento štýl vďačíme mužovi menom Laureano Ruiz. S autorovým povolením totalBarça preložila jeho skvelé dielo, ktoré môžete nájsť nižšie. Pôvodný článok vo švédčine nájdete TU.
Laureano Ruiz – muž za hernou filozofiou Barçy
So všetkým rešpektom k Johanovi Cruyffovi a Oriolovi Tortovi, muž, ktorý položil základy filozofie a ideí futbalu, ktoré dnes klub symbolizujú, bol Laureano Ruiz, pán z Cantabrie, ktorí veril, že technika hráčov bola oveľa dôležitejšia, než ich fyzické atribúty.
Zápas Juvenilu spôsobuje revolúciu v klube
15. apríl 1972. Barcelonský Juvenil A hral vo finále Copa Catalunya proti CF Damm, mužstvu, ktoré získalo svoje meno od značky piva. Na tribúnach sa usadilo 15 000 divákov a v čestnej lóži ste mohli nájsť aj prezidenta Katalánskej futbalovej federácie, kouča španielskeho národného tímu Juvenil a niekoľkých riaditeľov z FC Barcelona, medzi inými aj prezidenta Agustiho Montala a trénera prvého tímu Rinusa Michelsa.
Mužstvo Juvenilu viedol Josep Maria Minguella, ktorý sa neskôr stal vplyvným agentom, a ktorý sa prostredníctvom svojich kontaktov dozvedel o istom Lionelovi Messim. Očakávania boli vysoké, nakoľko barcelonský Juvenil A nezískal titul už roky. No nakoniec ich Damm porazili 3-2 a prehra sa zdala byť veľkou katastrofou. Ihneď po konečnom hvizde Montal opustil svoje miesto a zišiel po schodoch, bežiac k novinárom, ktorým povedal: „Niečo s tým musíme urobiť. Toto je neprijateľné. Dokážem akceptovať prehru s futbalovým mužstvom, ale nie s pivnou spoločnosťou!“
Onedlho, v lete 1972, klub angažoval Laureana Ruiza, ktorý v tom čase pôsobil ako tréner mládežníckeho tímu Racingu Santander. Pridelili mu miesto kouča Juvenilu A a koordinátora v ďalších troch Juvenil tímoch. V nasledujúcich piatich rokoch bol tím korunovaný katalánskym a španielskym majstrom každý rok. Ešte pred týmto obdobím získal tím vo svojej histórii len dve španielske trofeje, v 1951 a 1959. Ruiz mal veľmi jasnú predstavu, keď preberal družstvo a od prvého dňa sa snažil mládežníckym tímom vštepiť svoje tréningové metódy a herný štýl. Pod jeho taktovkou začali jeho hráči hrať formáciu 3-4-3 a rok po tom, čo sa dostal k tomuto džobu, presvedčil klub, že všetky mládežnícke mužstvá by mali hrať rovnakým spôsobom.
V 1974 bol vymenovaný za hlavného organizátora v celej akadémii. Rýchlo si uvedomil tú obrovskú zodpovednosť, ktorú teraz mal za všetkých mladíkov, ktorých viedol. Keď sa spýtal svojich hráčov, čo robili, keď ešte netrénovali, všetci odpovedali: „Míster, hral som futbal“. Ruiza šokovalo odhalenie, že väčšina z nich by sa nestala profesionálmi, a tak sa rozhodol o tom porozprávať s vedením. Spoločne dospeli k verdiktu, že treba donútiť všetkých hráčov, aby si vybrali medzi dvoma alternatívami: pracovať alebo študovať. Ruiz chápal, že v ich mladom veku bolo také dôležité, ba dokonca ešte aj dôležitejšie, rozvíjať ich a vychovávať ako ľudí.
Zakladateľ a vizionár
Aby ste pochopili dôležitosť a vplyv Laureana Ruiza, v prvom rade musíte pochopiť situáciu, v ktorej sa klub toho času nachádzal. Fanúšikovia Barçy vtedy, na rozdiel od súčasnosti, neboli zvyknutí na úspech. Keď v 1974 vyhrali ligový titul, bolo to prvýkrát, čo sa stali španielskymi šampiónmi od roku 1960. Mentalita, ktorá vládla v klube, bola veľmi rozdielna od tej dnešnej. Zaujímali sa najmä o veľkých, silných hráčov a nevážili si nižších futbalistov, nech to vedeli s loptou akokoľvek dobre. V hlavnej kancelárii klubu visel na stene nápis „môžete sa rovno otočiť, ak ste prišli ponúknuť hráča Juvenilu, ktorý je nižší ako 1.80 m“. Jedna z prvých vecí, ktorú Ruiz urobil, keď ho najali, bolo strhnutie toho nápisu. Rondo, dnes už legendárne cvičenie, ktoré môžete pozorovať u hráčov prvého tímu každý tréning, bolo po prvý raz praktikované vďaka Ruizovi, mužovi, ktorý bol presvedčený, že dotyk, technika a hracia inteligencia boli najdôležitejšie schopnosti futbalistu.
Ruiz možno pozbieral s Juvenilom A tituly, no skutočný boj bol dostať sa do vnútra klubu. Bola tu myšlienka z dávnejších rokov, že potrebujete získať vysokých a silných hráčov. Takže keď Ruiz začal brať nízkych, no talentovaných hráčov, musel bojovať, aby bola jeho vôľa a vízia akceptovaná. Počas svojich začiatkov v klube povedal Ruiz v interview s novinárom Martím Perarnauom: „Prvá vec, ktorú som urobil, bolo zorganizovanie zápasu, aby som ich mohol vidieť hrať. Dostal som zložku s ich silnými stránkami a tiež zoznam, s ktorými hráčmi klub počítal a s ktorými nie. Pri niektorých som okamžite videl, že nie sú dostatočne dobrí na to, aby v klube uspeli, no keď som nazrel do papierov, stálo tam, že sú dobrí a budú pokračovať v klube. Bolo to presne opačne s tými, ktorí sa páčili mne. Medzi nimi sa nachádzali Fortes a Corominas, no boli nízki. Počas nasledujúcich troch týždňov som zvádzal osobnú vojnu so samým sebou, pretože mne sa tí dvaja hráči páčili, ale boli v klube od svojich ôsmich rokov, a tak som si vravel: ‚Laureano, oni ich poznajú už od detstva a možno majú pravdu.‘ No čím častejšie som ich videl hrať, tým viac sa mi pozdávali a do dvoch rokov boli obaja v prvom mužstve. Žiaden z ďalších hráčov, ktorí boli silní viac po fyzickej stránke, ale ktorým som neveril, to nedotiahli na profesionálnu úroveň. Tak také boli predstavy klubu.“
Našli sa mnohí, ktorí boli v klube už dlhé roky a boli skeptickí voči Ruizovým nápadom. Jedného dňa prišla za ním skupinka mládežníckych trénerov a povedala: „Tvoji hráči nikdy nebehajú, čo robia? Musia behať, aby boli húževnatí a silní!“ Ruiz im odpovedal: „Kedy ich budeme potom učiť hrať futbal, keď využijeme všetok náš čas, aby sme ich učili behať?“. V sedemdesiatych rokoch boli koučovia presvedčení o tom, že by sa najprv mala vybudovať hráčova fyzička a až potom, keď majú okolo 17 rokov, ich začnete učiť hrať futbal. Ruiz obrátil všetko naruby s jeho myšlienkou, že ďaleko dôležitejšie je učiť mladíkov, ako narábať s loptou.
V rozhovore s Albertom Puigom, bývalým barcelonským mládežníckym trénerom a súčasnou pravou rukou Guillerma Amora ako manažéra La Masie, Ruiz vysvetlil svoju futbalovú filozofiu: „Povedzme, že Vy a ja trénujeme dva tímy s deťmi, ktoré sú 10, 11 a 12 rokov staré a všetky sú rovnako dobré. Vy sa snažíte ich naučiť hrať dobrý futbal, passing game založenú na taktike, kým ja budem hovoriť mojim, aby hrali len na dlhé lopty a skúšali strieľať. Môžem Vás ubezpečiť, že [zozačiatku] vždy nad vami zvíťazím, využitím vašich chýb. Zachytiť zlú prihrávku a gól. Avšak ak budeme pokračovať s rovnakými tréningovými metódami po dobu troch rokov, potom s najväčšou pravdepodobnosťou vyhráte každý zápas s nami. Vaši hráči sa naučia, ako hrať, kým moji nie. Také jednoduché to je.“
V 1976 Barcelona vyhodila svojho kouča prvého mužstva, Hannesa Weiswellera a žezlo prevzal Ruiz. Počas svojho krátkeho pôsobenia ako manažéra A-tímu, povýšil do družstva obrancu ‚Tenteho‘ Sáncheza, čo nebolo práve populárne rozhodnutie v Barçe, zvažujúc fakt, že sedel na lavičke v B-éčku a ešte navyše bol aj nízky. Sánchez si po rokoch zastal svoje miesto v prvom tíme a dokonca sa stal aj kapitánom. Ostatní hráči, ktorým pomohol Ruiz rozvinúť potenciál boli Lobo Carrasco, Calderé, Rojo, Padraza, Mortalla a Estella. Každý jeden z nich si vyslúžil miesto v seniorskom mužstve.
No podľa Ruiza to nebol iba talent, ktorý hral dôležitú rolu vo vývine hráča, bolo to tiež množstvo úsilia a tvrdej práce. O niekoľko rokov neskôr, ako tréner katalánskej školy Escolapios de Sarrí zorganizoval spoločne s ďalšími kolegami skúšky. Keď už boli hotoví, Ruiz pritiahol pozornosť k chlapcovi, ktorý si osamote kopal loptu o stenu. Podišiel k nemu, opýtal sa ho, čo robí a chlapec mu odpovedal, že čaká na svojho otca, kým príde a vydvihne ho. Ruiz sa obrátil k ostatným koučom a chcel sa dozvedieť viac o tom malom dieťati. Povedali mu, že nebol zlý, ale že nemá žiadnu budúcnosť ako profesionál. Ruiz im povedal, že si myslí, že sa mýlia. Videl chlapca s takou nádejou a vôľou, že si bol istý, že to časom dotiahne ďaleko. Volal sa Albert Ferrer a jeho sen sa stal skutočnosťou, keď získal miesto v Cruyffovom dream teame.
Odkaz
Laureano Ruiz opustil FC Barcelona v 1978. Za šesť rokov v hlavnom meste Katalánska spôsobil revolúciu v mládežníckej akadémii, donútiac klub hľadať malých a technicky zdatných hráčov, a tým zasadil semienko toho, z čoho sa zrodil barcelonský štýl na ihrisku. Napriek jeho vplyvu, vyžadovalo si to ešte mnoho rokov, než mohol klub zožať úrodu z ich tvrdej a neoceniteľnej práce. Po jeho odchode klub upadol do krízy identity, počas ktorej prvý tím menil štýl hry tak často, ako menil trénerov. Tito Vilanova si na tieto časy spomína veľmi dobre. Podľa súčasného asistenta trénera tu bol jasný model hry, keď on a Pep prišli do La Masie ešte ako deti pod koučmi ako Charly Rexach, Quique, Costas, Olmo, De la Cruz a Artola. Pod vedením Rexacha sa Vilanova a ostatní učili hrať presne takým istým spôsobom, aký praktikuje prvý tím aj dnes. Podľa Vilanovu problém spočíval v tom, že tento herný štýl sa používal iba v akadémii a nie v seniorskom mužstve, kde pod rukou Angličana Terryho Venablesa v tom čase využívali viac priamočiaru hru, a tak sťažili adaptáciu hráčom z B-tímu, keď ich povýšili.
Tímom chýbala kontinuita a na vrchu toho všetkého začínali sami hráči veriť, že bez silnej fyzičky je nemožné dosiahnuť budúcnosť ako futbalista. Je tu anekdota o Pepovi Guardiolovi, keď mal 15 rokov. Lekári sa chystali na ňom robiť testy, aby odhadli, asi aký vysoký bude, keď bude starší. Pepovi bolo povedané, že bude vyšší než 1.80 m a ten vybuchol od radosti, presvedčený že to je všetko, čo potrebuje k tomu, aby sa stal profesionálnym futbalistom. Dnes Guardiola ukázal, že už viac neprikladá dôležitosť takýmto testom.
Keď už sme pri Pepovi, počas jeho času stráveného v La Masii prišlo aj na konfrontáciu s Ruizom. Bolo to v 1984 a Ruiz koučoval Escolapios. V škole sa oslavovala výnimočná udalosť a FC Barcelona bola pozvaná k zápasu. Nastúpil tím Infantilu a porazil domáci celkom. Následne si šiel Laureano Ruiz pohovoriť s trénerom barcelonského Infantilu, Rocom. Pracovali spolu už predtým v Barcelone a počas konverzácie Ruiz spomenul, že Rocove družstvo zaznamenalo dva góly z rohových kopov s variantom, ktorý učil Ruiz. Roca mu odvetil, že jeho žiaci trénovali spolu iba štyri dni, a že je nemožné, aby sa ten variant naučili v takom krátkom čase. Ruiz mu neveril a obrátil sa na hráčov Barçy. Spýtal sa, kto zahrával rohy a dvaja chlapci zodvihli ruku. Ruiz sa potom opýtal, kde sa to naučili a oni odpovedali, že videli staršie deti robiť to tak robiť. Jeden z tých malých chlapcov bol Josep Guardiola.
Trvalo to až do 1988 a príchodu Johana Cruyffa na post trénera prvého mužstva, kým všetky tímy v akadémii začali hrať rovnakým spôsobom, s rovnakým modelom a filozofiou. Kruh sa uzavrel a aj keď bola Cryuffova úloha zásadná, nemali by sme zabúdať na významnosť Laureana Ruiza, ktorý bol tým, kto ako prvý začal veriť formácii 3-4-3 s malými talentovanými hráčmi, a ktorý veril v dôležitosť krásneho futbalu.
Problém bol v tom, že Ruiz nemal holandskú charizmu a osobnosť na to, aby presvedčil ľudí v klube hneď od začiatku, niečo, čo si sám Ruiz uvedomuje. V 1991, keď Ruiz trénoval mládežníkov v Racing de Santander, ho prišiel navštíviť Oriol Tort, jedna z najpríznačnejších osobností v histórii Barçy (nová La Masia dokonca nesie jeho meno). Tort sa prišiel pozrieť na De la Peñu, a keď sa ho Ruiz spýtal, čo si o mladíkovi myslí, Tort mu odpovedal, že sa javí ako veľmi sľubný hráč. Ruiz sa taktiež opýtal na Munitisa a Ivana Helgueru a Tort mu odvetil, že sú všetci dobrí, ale momentálne nie sú prioritou klubu. „Aké smutné, že sú nízki, však?“ povedal Ruiz s úsmevom. Tort vyskočil a odpovedal: „Laureano, talent je jediná vec, na ktorej záleží!“. Ruiz sa potom rozosmial. „Už si nepamätáte, ako som toto hovoril počas mojich rokov v Barcelone a vy všetci ste ma len odrádzali?“. „Áno, áno, pamätám, no el Flaco (Cruyff) zmenil náš pohľad na futbal.“
Ivan de la Peña, Laureano Ruiz, Carles Puyol a Luis Enrique
Večná múdrosť
Laureano Ruiz bol starý otec, ktorý zasadil semiačko, Cruyff bol otec, kto vypestoval myšlienku a pomohol jej rásť a Guardiola je dedič, ktorý žne úrodu. To napísal Martí Perarnau vo svojej knihe o pôvode barcelonského štýlu hry a o tom, ako klub pracuje, aby neprestával dodávať budúcich prvotriednych hráčov z La Masie. A všetko sa to začalo prehrou proti CF Damm v Copa Catalunya, čo prinútilo klub najať Ruiza ako trénera Juvenilu A. Položil základy toho, čo vidíme a prežívame dnes. Futbalový romantik, ktorý veril, že to nie je o výbere medzi víťazením a hraním krásne, ale že dobrou hrou šanca na víťazstvo vzrastie.
Laureano Ruiz dnes pracuje ako riaditeľ verejnej futbalovej školy v Santanderi. Každý rok mu na zodpovednosť pribudne 700 detí. Aby pochopili, čo sa od nich vyžaduje, Ruiz opakuje túto frázu: „Čím lepšie hráte, tým viac si to budete užívať. Ak uspejete a hráte dobre, alebo strelíte fantastický gól, dosiahnete šťastie. To by malo byť vaším hlavným cieľom, nie vyhrať zápas!“
Niekoľko rokov dozadu odohrala škola stretnutie s Racingom, najväčším tímom regiónu a kvalitnejším súperom. Držali si svoje pozície, preukázali skvelý prístup, no prehrali v posledných minútach. Ruiz má vo zvyku nevstupovať do kabíny, ale v tomto prípade urobil výnimku, aby mohol pogratulovať svojim hráčom. Našiel ich v slzách a so zvesenými hlavami a povedal: „Neprehrali ste. Keď hráte s takým odhodlaním a dáte do toho všetko, potom nemôžete nikdy prehrať.“
zdroj: totalbarca.com
