Očakávania celého Katalánska sa sústredili na jediného muža. Od trénerského mága Rinusa Michelsa si všetci sľubovali predovšetkým titul španielskej ligy, ktorú túžili ovládnuť po dlhých dvanástich rokoch, čo je zároveň i číslo počtu trénerov, ktorí sa vystriedali na trénerskej lavičke v tomto období, kedy Barca získala len 4 významnejšie tituly- 3x La Copa del Rey a jeden „Veľtržný pohár“.
Rinus Michels prebral Barcelonu v sezóne 1971/72 po relatívne úspešnom Buckinghamovi, ktorý s Barcou vyhral La Copa del Rey a titul v lige nezískal len kvôli horšiemu skóre s majstrovskou Valenciou. Prezident klubu Augustín Montal bol očarený nespornými trénerskými kvalitami strojcu pôvabnej hry Ajaxu natoľko, že sa mu ho podarilo zlanáriť na Camp Nou . Rinus videl v mužstve veľký potenciál, avšak brzdený stereotypným, dogmatickým preferovaním klasického „horizontálneho“ štýlu vedenia hry . Keď videl prvý zápas Barcy ešte pod trénerskou taktovkou Buckinghama povedal: „Futbal som videl len dvadsať minút, aj napriek tomu, že zápas som pozorne sledoval od začiatku až do konca..“. Takéto myšlienkové pochody boli pravdepodobne prvým revolučným signálom zmeny v barcelonskej hre, o ktorej tvrdil, že vôbec nevyužíva svoje najväčšie danosti, ako skvelú techniku mnohých hráčov, či prirodzený kolektívny „spirit“ Kataláncov.
Prvá sezóna mu nevyšla presne podľa predstáv, aj keď implementoval mnohé novátorské metodiky do tréningov, žiadne veľkolepé ofenzívne erupcie z mužstva nevydoloval, naopak, čelil obrovskému mediálnemu tlaku, umocnený netrpezlivými a nespokojnými culés, túžiacich po tituloch. Adaptácia na úplne odlišnú mentalitu a iný štýl futbalu mu dala zabrať viac, ako predpokladal. V lige skončila Barca tretia, sezónu zachránila ziskom štvrtého „Veľtržného pohára“ v jej histórii, ktorý získala natrvalo do svojho vlastníctva ako mužstvo s najväčším množstvom triumfov v tejto súťaži, ktorá sa v nasledujúcej sezóne premenovala na Pohár UEFA. Po tejto sezóne Barca angažovala na post trénera Juvenilu A nám už dobre známeho Laureana Ruiza, ktorého progresívne myslenie, pravdepodobne inšpirované i amsterdamskou školou, sčasti kooperovalo s predstavami trénera hlavného tímu.
V nasledujúcej sezóne 1972/73 FC Barcelona nevyhrala nič, ale v lige bojovala do posledného kola o titul (majster Atlético de Madrid) a prezentovala sa výrazne lepšou hrou, takže Michelsov dlhodobejší projekt našiel odozvu v širokej barcelonskej verejnosti a podporenú samotným prezidentom Augustínom Montalom. Navyše španielska futbalová federácia do nastavajúcej sezóny opätovne povolila domácim klubom uzatvárať kontrakty so zahraničnými hráčmi (zákaz platil od roku 1962). Aj táto súhra okolností sa spolu s veľkým vplyvom Michelsa podpísala pod vysnívaný prestup najlepšieho hráča planéty tej doby – Johana Cruyffa (ten postavil Ajax pred hotovú vec, ak neprestúpi do Barcy, zavesí kopaćky na klinec..) .
„Pytagoras v kopačkách“, alebo „el Flaco“ („chudý“), ako ho prezývali, bol tým pravým výstrelom k revolúcii barcelonskej hry, a to takmer doslovne. S Michelsom si rozumeli prakticky bez slov, Cruyff pochopil, že Rinus potrebuje vštiepiť hravému katalánskemu DNA časticu organizačnej holandskej kreativity, ale i vieru v úspech, ktorého synonymom bol práve trojnásobný víťaz PEM a dvojnásobný držiteľ Zlatej Lopty. Obranné rady vystužila ďalšia budúca ikona klubu, žulovitý stopér a zároveň historický prvý „el Tarzan“ – Migueli, ktorého každý zápas v drese Blaugranas vyznieval ako intímny súboj o vlastnú česť.. no proste Legenda (aká to podobnosť s Carlesom..)
Ak Rinus Michels a Laureano Ruiz vytvorili základy obdivovanej barcelonskej hry, tak potom jej krstným otcom nebol nik iný ako Johan Cruyff, ktorý svojimi výkonmi na ihrisku prebudil "spiacu princeznú" a po 14 rokoch (!) vložil pohár majstra španielskej ligy do lona katalánskeho veľkoklubu. Majstrovská sezóna 1973/74 bude navždy spätá s najväčším víťazstvom Barcy u svojho večného rivala z Madridu, keď sa zaplnený Santiago Bernábeu bezradne prizeral devastácii merengues 0:5..
Ale taktiež ako sezóna úžasného Cruyffovho gólu do siete Atlética de Madrid, ktorý je právom považovaný za jeden z najkrajších v histórii FC Barcelona (po tejto sezóne v drese Blaugranas a výkonoch na MS 1974 získal po tretí raz Zlatú Loptu).
Rinus Michels začal trénovať Holandsko (prebral ho len 3 mesiace pred MS v Nemecku 1974, ale súčasne zostal i trénerom Barcy), ktoré si svojou atraktívnou, ofenzívnou hrou podmanilo celý svet (2.miesto na MS), súčasne sa táto reprezentácia stala pomysleným „nositeľom značky“ totálneho futbalu. Aj keď Holandsko zo 70.rokov nezískalo žiaden významný titul (2x vicemajster sveta), i napriek tomu je právom považované za jedno z najlepších futbalových mužstiev histórie (u mnohých odborníkov jasná jednotka) a Johan Cruyff je podľa IFFHS po Pelém druhým najlepším svetovým hráčom minulého storočia. Aj to je dôkazom toho, že futbalový štýl je niekedy viac ako trofeje, aj keď jedným dychom dodám, že to bol práve Michels, ktorý s báječným M.van Bastenom, Gullitom, či Rijkaardom vyhral doposiaľ jediný európsky titul pre Holandsko (EURO 1988).
Vo svojich ďalších dvoch sezónach s Barcelonou vyhral Rinus Michels už len Španielský pohár, ale jeho revolučné vnímanie hry v tej dobe začalo klíčiť v genetickej výbave katalánskej futbalovej školy. Cruyff celých 5 sezón rozdával radosť svojimi výkonmi fanúšikom Barcy, aj keď miestami na povrch vyplávala i kontroverznejšia stránka jeho osobnosti (hádky s rozhodcami, raz ho dokonca z trávnika vyprevádzala polícia, to keď po vylúčení odmietol opustiť hraciu plochu..), ale jeho pečať na renesancii FC Barcelona je nezmazateľná. Bol to práve on, ktorý ešte pred svojím hráčskym odchodom z klubu presvedčil prezidenta klubu J.L.Nuňeza, aby založil futbalovú akadémiu pre mladé talenty na spôsob Ajaxu Amsterdam - La Masiu. Akoby prorocky tušil, že to bude práve on, čo si pozbiera prvú úrodu talentov z tohto mládežníckeho centra, ale o tom už v ďalšej časti.
zdroj: forcabarca.sk
