Cruyffova Barca je pre mňa najosobnejšou témou, Dream team bol mojou „prvou futbalovou láskou“ a je skvelé, keď si uvedomím, že neustále v sebe cítim silnú emóciu.. vždy keď si spomeniem na tú Barcičku, cítim sa neuveriteľne poctený, privilegovaný, že som ju zažil. Tá nonšalantná estetická hravosť, ten pôvab, ale i pragmatická tvorivosť boli „krvou“ prirodzenej futbalovej sily herného štýlu, ktorý radosťou rozbúšil mnohé srdcia priaznivcov z celého sveta.
Zrodenie Dream teamu
Pokojne by nim mohol byť dátum 4. máj 1988, kedy si na trénerské kreslo po prvý raz sadol Johan Cruyff. Katalánsky klub v tých dobách zažíval jednu z tých horších etáp, fanúšikovia požadovali „hlavu“ prezidenta Nuňeza. Veď povážte, za 9 rokov jeho vlády získala Barca len 1 ligový titul, 3 x La Copa del Rey, 2x Pohár víťazov pohárov a vystriedala 8 trénerov (Muller, Rifé, Herrera, Kubala, Lattek, Menotti, Venables, a posledný Luis Aragonés), ktorí nedokázali nadviazať na koncepčnú prácu Rinusa Michelsa. Avšak najväčšiu ranu „barcelonizmus“ utŕžil vo finále Pohára európskych majstrov v roku 1986, keď vysoko favorizovaná Barca podľahla v takmer domácom prostredí španielskej Sevilly Steaue Bukurešt 0:3 v penaltovom rozstrele (0:0 v riadnom hracom čase po alibistickom, ustráchanom výkone).
Sezóna 1987/88, ktorá bola plná konfliktov medzi hráčmi, trénermi i vedením klubu, vyprovokovala prezidenta Nuňeza k „populistickému“ kroku, a to angažovaním bývalej hráčskej ikony klubu, ktorý sa v katalánskej metropole tešil mimoriadnej obľube. A určite netušil, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v histórii FC Barcelona.
Cruyff prišiel z Ajaxu Amsterdam, s ktorým ako tréner získal dva triumfy v holandskom pohári a jeden v PVP (pôsobil i ako športový riaditeľ, reformoval štruktúry Ajaxu na ofenzívnejší systém 3 4 3, vehementne podporoval mládežnícke centrum, z ktorého vzišli také hviezdy ako Seedorf, bratia de Boerovci, či Edgar Davids..). Svoje pôsobenie v Barcelone začal výraznou obmenou kádra, v A tíme debutoval prvý výraznejší produkt z La Masíe – Guillermo Amor, mužstvo posilnili J.M.Bakero, Beguiristain, Eusébio Sacristán, J.Salinas, ktorí sa v budúcnosti stali kľúčovými postavami tímu (horúci bol i prestup Marca van Bastena, alebo jeho výmena za Linekera, avšak Barca sa podľa jeho slov ozvala príliš neskoro..) So svojím asistentom Charlym Rexacom postupne obohacovali barcelonský herný štýl o variant 3 4 3, pri ktorom si nejeden futbalový fanúšik, či odborník klopkal po čele..výnimkou neboli ani culés, ktorý tiež neveriacky krútili hlavami nad prípadnou úspešnosťou tohto systému. A prvý rok dal kritikom mierne za pravdu, hra síce zaznamenala mierne zlepšenie, ale prekonanie nadvlády Realu Madrid v lige (druhá s 5 bodovou stratou) to neprinieslo, a tak sa rany fúkali na európskej scéne – vo finále PVP si Barca poradila zo Sampdoriou Janov (2:0, góly Salinas, Recarte).
V nasledujúcej sezóne 1989/90 mužstvo posilnili dve veľké hviezdy európskeho futbalu, skvostný tvorca hry Michael Laudrup a Ronald Koeman, stopér (resp. tzv. libero) s vynikajúcou rozohrávkou a kopacou technikou. Práve oni mali byť tým pravým receptom na prerušenie madridskej ligovej hegemónie. Nič také sa však zatiaľ nekonalo, Barca skončila tretia s 11 bodovou stratou na famózny Real (historická sezóna 107 nastrieľaných gólov v 38 zápasoch), ale s triumfom v La Copa del Rey prestížnym finálovým víťazstvom nad odvekým rivalom (2:0,góly Amor, Salinas), ktoré pravdepodobne zachránilo Johana Cruyffa v pozícii hlavného trénera. Aj keď Barca pôsobila v tejto sezóne kompaktnejšie a prezentovala sa atraktívnejšou hrou, zomierala na krásu, presne tak, ako jej prorokovali mnohí kritici či fanúšikovia. Ale práve v týchto momentoch sa ukázal nezlomný Cruyffov charakter a viera v seba samého, nikdy nezapochyboval o svojej futbalovej filozofii, svoje futbalové cítenie, víziu a víťaznú mentalitu postupne dokonale pretransformoval do sŕdc kľúčových hráčov tímu ( R.Koeman, G.Amor, J.M.Bakero, A.Beguiristain, M.Laudrup).
Navyše pozorne sledoval rozvíjajúce sa talenty z La Masíe a tak v sezóne 1990/91 debutovali ďalší dvaja „canteranos“ Albert „Chapi“ Ferrer a Josep Guardiola, klub taktiež úspešne dotiahol dôležité prestupy Goikoecheu a predovšetkým mladej superhviezdy Christa Stoičkova z CSKA Sofia. Autentická éra Dream teamu tak dostala zelenú a mohla začať svoje španielsko-európske „zbíjanie“. Mužstvo skvele porozumelo Cruyffovej základnej vízii - „nech behá lopta a nie hráči, pretože je rýchlejšia“, rýchle rotujúce prihrávky na jeden dotyk v strede pola, intuitívne hľadajúce scenár k ofenzívnemu výpadu, veď mnohí si isto spomenieme na tú tiki-taka uspávanku s prekvapujúcou presnou, dlhou, kolmou prihrávkou libera Koemana cez 3 súperove formácie priamo k útočníkom, alebo rýchle prenesenie hry na rýchleho pravého krídelníka Ch.Stoičkova, či na ľavo hrajúceho Beguiristaina, alebo variant „uhrančivých narážačiek“ až k bránkovej čiare.. Krásny futbal si začiatkom 90 rokov našiel svoj domov v hlavnom meste Katalánska, vyšperkovaný španielskym ligovým primátom v sezóne 1990/91, ktorým nadelila 11 bodovú stratu Realu Madrid (ukončila šnúru piatich titulov tzv.“La quinty del Buitre“ a súčasne predznamenala jej koniec vlastnou sériou).
Radosť, entuziazmus a veľké očakávania nepokazila ani finálová prehra 1:2 s Manchestrom United v PVP (skóroval Koeman, prvý európsky titul Fergusonovho ManU, ktorý si v nasledujúcej sezóne začal „monopolizovať“ Premier League). Už nik nepochyboval o majstrovskom pláne Johana Cruyffa snúbiť krásu s účelom, culés vycítili, že jedine tento „hombre“ môže naplniť ich túžby o najvysnívanejšom európskom triumfe. Ale o tom bude nasledujúce pokračovanie.
zdroj: forcabarca.sk
