Keďže bol známy vycibrenou futbalovou technikou, skvelou rýchlosťou, mimoriadnym zrýchlením a predovšetkým majstrovským prehľadom v hre bolo ho takmer nemožné brániť. Prezývku Pytagoras v kopačkách mu dal renomovaný športový novinár David Miller a to kvôli jeho presným, zatočeným pasom.
V Barcelone je však známejší ako El Salvador (slov. Záchranca), keďže priniesol FC Barcelona po dlhom období čakania výslnie a slávu, ktorá jej právom patrí. A hoci nie je Katalánec, Katalánsku patrí miesto hlboko v jeho srdci a i jeho syn dostal katalánske meno Jordi. Každému už je teraz jasné, že je reč o žijúcej legende FC Barcelona, celým menom Hendrik Johannes Cruijff (Cruyff).
Hendrik Johannes Cruijff (Cruyff), narodený 25. apríla 1947 v Amsterdame, Holandsko, je jedným z najslávnejších predstaviteľov futbalovej filozofie známej ako Totaalvoetbal čiže totálny futbal, ktorú na svetlo sveta uviedol Rinus Michels ako tréner Ajaxu Amsterdam a holandskej reprezentácie a ktorá tak významne ovplyvnila herný štýl najlepšieho klubu súčasnosti, FC Barcelona. Uznávaný športový novinár David Miller o Cruyffovi napísal: „Málokto bol schopný, či už fyzicky ako aj duševne tak fascinujúco ovládať hru v zápase od jednej šestnástky k druhej.“
Jedným z najslávnejších výrokov tohto holandského futbalového elegána je okrídlená veta: „Voetbal is simpel, maar het moeilijkste wat er is, is simpel voetballen. (Futbal je jednoduchý, ale najťažšou vecou je hrať ho jednoducho.)“
Detstvo a futbalové začiatky v Ajaxe
Johan (alebo Jopie ako ho v skorom detstve volali) bol druhým synom Manusa a Nel Cruyffovcov a vyrastal v amsterdamskej štvrti Betondorp, neďaleko štadiónu De Meer vtedajšieho stánku Ajaxu. Futbal už od mladosti zohrával významnú úlohu v Johanovom živote. Jeho matka robila upratovačku v priestoroch klubu Ajax Amsterdam a keď Johana predstavila trénerom mládežníckych kategórii dostala prísľub, že Johan bude vybratý spolu s ďalšími asi 300 deťmi do akadémie klubu. Klub zostal verný svojmu prísľubu a tak sa Johan vo veku 10 rokov stal súčasťou Ajaxu.
8. júla 1959, iba vo veku 12 rokov, sa musel Johan vyrovnať so smrťou svojho milovaného otca, ktorý zomrel na následky srdcového infarktu. Vzhľadom na otcovu smrť sa rodina dostalo do náročnej ekonomickej situácie, v dôsledku ktorej sa Johan o rok neskôr rozhodol skončiť so školou a začať sa výhradne venovať futbalu, ako svojej práci. Klub mu nahradil otca a zobral nad chlapcom plnú záštitu.
Tréner Rinus Michels pripravil pre Johana špeciálne prispôsobené cvičenia, aby mu pomohol rozvinúť jeho slabšiu fyzickú zdatnosť, čo mu umožnilo plne sa pripraviť na náročnú profesionálnu kariéru. Johan prešiel všetkými kategóriami klubu (vrátane čističa topánok a brankárskej prípravy) až kým na odporúčanie Vica Buckinghama, ktorému bolo jasné, že v Ajaxe rastie jeden z najväčších talentov v histórii klubu, debutoval v prvom tíme Ajaxu.
Prvý zápas v seniorskom tíme odohral 15. novembra 1964 proti tímu GVAV z Groningenu, v ktorom aj strelil svoj prvý seniorsky gól pri prehre 1-3.
Cruyffovi sa natrvalo podarilo získať si miesto v prvom tíme Ajaxu v sezóne 1965/66, keď v zápase proti DWS Amsterdam 24. októbra 1965 strelil oba góly svojho tímu pri výhre 2-0. V nasledujúcom zimnom období strelil v 7 zápasoch 8 gólov a v marci 1966 strelil svoj prvý hetrik v ligovom zápase proti Telstar (6-2). O štyri dni neskôr v pohárovom zápase proti BV Veendam (7-0), strelil 4 góly. Vo svojej prvej sezóne za Ajax strelil celkovo 25 gólov v 23 zápasoch a pomohol Ajaxu vyhrať holandskú ligu.
V nasledujúcej sezóne 1966/67 získal s Ajaxom svoje prvé „double“ (holandskú ligu aj pohár) a stal sa najlepším strelcom Eredivisie s 33 gólmi. V ďalšej sezóne vyhral s Ajaxom tretí ligový titul v rade a sám bol vyhlásený za hráča roka v Holandsku, čo sa mu podarilo zopakovať aj o rok neskôr. 28. mája 1969 sa dostal do svojho prvého finále PEM proti AC Miláno, v ktorom však jeho Ajax prehral 1-4.
V sezóne 1969/70 vyhral s Ajaxom svoje druhé „double“ (holandskú ligu aj pohár), ale na začiatku sezóny 1970/71 mal dlhotrvajúce problémy so slabinami a nemohol hrať až do 30. októbra 1970, keď nastúpil na zápas proti PSV. Počas tohto zápasu si nemohol obliecť dres so svojim zvyčajným číslom 9, keďže ho obliekal Gerrie Mühren a tak hral s číslom 14, čo bolo niečo absolútne nezvyčajné v tej dobe, lebo hráči základnej jedenástky vždy nosili čísla od 1 do 11 a nemohli si ich vyberať, čísla nad 11 boli rezervované pre náhradníkov. Deň po zápase čítal v holandských novinách, že na trávnik sa vrátil starý známy Cruyff, okrem čísla 14 na svojom chrbte. Vzhľadom na poverčivosť a pravdepodobne aj jeho rebéliu proti novinárom sa rozhodol od toho času nosiť dres s číslom 14 v reprezentácii, ako aj niektorých kluboch.
V drese Ajaxu získal Johan Cruyff trikrát titul v PEM. Prvý v sezóne 1970/71 po víťazstve v londýnskom finále 2-0 nad Panathinaikosom, druhý o rok neskôr v sezóne 1971/72 po víťazstve 2-0 nad Interom Miláno a tretí tiež rok na to v sezóne 1972/73 po víťazstve 1-0 nad Juventusom.
Už začiatkom 70. rokov sa Johan Cruyff stal veľkou osobnosťou futbalu, keďže trikrát získal ocenenie Golden Ball, udeľované francúzskym magazínom France Football, v rokoch 1971, 1973 a 1974 (posledné dva ocenenia získal už ako hráč FC Barcelona).
Už po prvom víťazstve Ajaxu v Pohári európskych majstrov v lete 1971 sa špekulovalo, že prestúpi do iného klubu, keďže o neho prejavili eminentný záujem z Barcelony a Feyenoordu. Napriek tomu 12. júla 1971 podpísal novú 7-ročnú zmluvu s Ajaxom. Tú však nakoniec nenaplnil, keď v roku 1973 požiadal klub o možnosť prestupu. Škvrnou tohto obdobia je, že mu bola v posledných zápasoch za Ajax zobratá kapitánska páska a bola spochybňovaná jeho oddanosť klubu. Hoci to tak vôbec nebolo. Johanovi sa žiadalo zmeny a nových futbalových výziev.
V lete roku 1973 Cruyff prestúpil do Barcelony za 60 miliónov holandských guldenov (v tom čase asi 20 miliónov USD), kde nasledoval svojho priateľa Johana Neeskensa.
FC Barcelona
V Barcelone si veľmi rýchlo získal fanúšikov vyhlásením pre európske média, že si vybral Barcu pred Realom Madrid preto, že by nikdy nemohol hrať za klub, ktorý je spájaný so španielskym fašistickým diktátorom Frankom. Svoju spätosť s Kataláncami potvrdil aj neskôr, keď dal svojmu synovi katalánske meno Jordi, ako sme už spomínali v úvode.
Pri svojom debute za Barcu 28. októbra 1973 v zápase proti Granada CF dal dva góly pri víťazstve 4-0. Barca sa na neho veľmi spoliehala, vybudovala okolo neho tím a po jeho príchode v sezóne 1973/74 už neprehrala ani jediný zápas. Po dlhých 14 rokoch čakania, od roku 1960, získala Barca titul v Primera División a El Salvador ako bol Cruyff v Barcelone prezývaný, k tomu prispel nemalou mierou. Jeho technická brilantnosť a futbalová inteligencia sa naplno prejavila.
Medzi jeho najvýznamnejších spoluhráčov patrili Hugo Sotil, Carles Rexach a Asensi, ktorí spolu s ním a pod jeho vedením pomohli tímu dosiahnuť historický míľnik. Okamih, na ktorý culés nikdy nezabudnú. Barca v zostave s Johanom Cruyffom deklasovala Real na jeho štadióne Santiago Bernabeu 5-0. Pamätný okamih histórie Los Clásicos pre Kataláncov, ktorý sa podarilo neskôr zopakovať v sezóne 1993/94 a potom až súčasnému tímu v roku 2010.
Tím z roku 1974, ktorý vyhral na Bernabeu 5-0:
Mora, Rifé, Costas, De la Cruz, Torres, Juan Carlos, Rexach, Asensi, Cruyff, Sotil a Marcial
Počas svojho pôsobenia v Barcelone strelil Cruyff jeden zo svojich najslávnejších gólov, nazvaný aj fantómov gól. V zápase proti Atléticu Madrid Cruyff vyskočil do vzduchu, otočil sa tak, že bol chrbtom k bráne a kopol loptu pravou pätou do brány Miguela Reinu v bráne Atlética. V dokumentárnom filme En un momento dado (V danom okamihu) sa Cruyffovi fanúšikovia snažili zopakovať tento okamih a gól. Tento gól bol tiež nazvaný Le but impossible de Cruyff (Cruyffov neuveriteľný gól).
Najúspešnejšou sezónou v jeho podaní v Barcelone bola hneď tá prvá 1973/74. Nanešťastie úroveň jeho hry v nasledujúcich rokoch upadala a s Barcou získal už len jeden titul a to Copa del Rey v sezóne 1977/78.
Johan bol veľkým fanúšikom architekta Daniela Hechtera, prezidenta PSG, a preto v roku 1975 súhlasil s odohratím dvoch zápasov za Paris Saint-Germain na turnaji v Paríži.
V drese Barcelony s číslom deväť nastúpil v 143 zápasoch, v ktorých strelil 48 gólov. V roku 1978 odohral za Barcu posledný zápas a to proti svojmu bývalému klubu, Ajaxu Amsterdam.
Potom odišiel do Spojených štátov, kde hral najprv za Los Angeles a neskôr za Washington. Po návrate do Európy odohral niekoľko zápasov za Levante, dve sezóny za Ajax a aktívnu hráčsku kariéru ukončil v roku 1984 vo Feyenoorde Rotterdam.
Reprezentácia
V reprezentácii Johan debutoval v septembri 1966 v zápase proti Maďarsku, v ktorom vyrovnával na konečných 2-2. V druhom zápase za reprezentáciu, v priateľskom stretnutí proti Československu dostal ako prvý holandský reprezentant červenú kartu. Za tento prehrešok dostal ročný dištanc od holandskej futbalovej federácie.
V reprezentácii odmietal nosiť na rukávoch tri pruhy, ktoré sú znakom Adidasu, nosil ich iba dva, keďže mal sponzorskú zmluvu s firmou Puma. Bol však preto obviňovaný zo separovania sa a odmeranosti.
Holandsko s Cruyffom v zostave získalo na MS 1974 strieborné medaily a Johan bol vyhlásený za najlepšieho hráča turnaja. Vďaka tímovej taktike totálneho futbalu si získali srdcia fanúšikov, ale nakoniec nie titul majstra sveta. Vo finále prehrali s Nemeckom 1-2, hoci vyhrávali gólom Neeskensa 1-0.
S reprezentačnou kariérou Cruyff skončil v októbri 1977, keď sa jeho Holandsko kvalifikovalo na MS 1978 do Argentíny. V Argentíne nehral z politických dôvodov, keďže nedokázal hrať turnaj v krajine, kde vládol diktátorsky režim.
V roku 2008 však Cruyff túto etapu svojej futbalovej kariéry osvetlil, keď pre reportéra Antoniho Bassasa z Catalunya Ràdio povedal, že na turnaj necestoval preto, lebo jeho rodina rok predtým v Barcelone čelila pokusu o únos. „Aby ste hrali na majstrovstvách sveta musíte byť na 200% v poriadku, ale sú okamihy, keď sú dôležitejšie iné hodnoty v živote.“
Johan Cruyff patrí medzi nezabudnuteľných futbalistov v drese Barcelony a stal sa neodmysliteľnou súčasťou klubu. V roku 1999 bol futbalovými odborníkmi vybraný za najlepšieho európskeho hráča 20. storočia a pre nás culés je nezabudnuteľnou žijúcou legendou.
Jeho trénerskou kariérou sa budeme zaoberať v niektorom z budúcich článkov.
