Ramon Cugat je jedným z najlepších traumatológov na svete. Jeho rukami prešli mnohí z najlepších futbalistov planéty.
Čoskoro oslávite 75 rokov a stále ste v plnom nasadení. Dokedy to potiahnete?
"V auguste mám 75. Budem operovať, kým mi to hlava a ruky dovolia. Dokedy, to neviem, ale môžem ti povedať, že sa cítim, akoby som bol v druhej mladosti."
Váš otec pracoval na poli a chcel, aby ste v tom pokračovali. Prečo ste sa rozhodli pre medicínu?
"Pretože som prišiel do Barcelony skúsiť to v Barçe, ale mal som jeden problém – moja mama bola proti futbalu, zatiaľ čo otec bol barcelonista telom i dušou. Otec mi hovoril, aby som to skúsil, mama zase, že musím pracovať. Dovolili mi prísť, ale pod podmienkou, že buď budem pracovať, alebo študovať. Študoval som – a keď som skončil, mojím mentorom bol doktor García Cugat. Chcel som študovať inžinierstvo alebo architektúru, ale on ma poslal zapísať sa na lekársku fakultu. Povedal som mu, že sa mi točí hlava už len pri kvapke krvi. Odpovedal: 'Odpadneš dvakrát, na tretíkrát vstaneš sám.' Už ako študent som bol na operačke s jeho tímom a s tímom doktora Cabota. Do Mutuality som vstúpil 23. septembra 1965. A som tam dodnes."
Narodili ste sa v La Aldea (Tarragona), kde máte už aj svoju námestie.
"Tak sa rozhodol starosta a jeho tím. Námestie nesie moje meno a meno môjho mentora – doktor García Cugat bol totiž tiež z Aldey."
A kvôli tomu máte zaujímavú zbierku?
"Som z Delty, mám rád zeleň, je tam veľa vody. Pracoval som na poli – s ryžou, zeleninou, olivami. Keď som mal pätnásť, odišiel som a už som sa nevrátil. Ale snažím sa starať o túto zem, ktorú som zdedil po rodičoch. Mám rád palmy, lebo sú okrasné, a venoval som sa výsadbe rôznych druhov paliem z rôznych krajín. Majú tú vlastnosť, že sú vždy zelené."
Vráťme sa k medicíne. Prečo traumatológ?
"Pretože už od prvého ročníka som bol s doktorom Garcíom Cugatom. O ôsmej večer bola pripravená operačná sála na zákroky u niekoľkých futbalistov. Končili sme o tretej či štvrtej ráno. Išiel som na internát a potom na fakultu. Takto raz týždenne. Vďaka nemu som sa naučil veci, ktoré dodnes platia."
Práca, ktorú robíte v Mutualite, je obrovská.
"Máme údaje z minulej sezóny: pri cca 230 000 licenciách sme zaznamenali 26 006 zranení. Najvážnejšie sú tie predného krížneho väzu. V najlepšom roku máme okolo 900 prípadov, v najhoršom až 1400. Priemerne asi 1200 zranení predného krížneho väzu za sezónu."
Koľko kolien ste asi operovali?
"Tisíce, ale nikdy som ich nepočítal. Viac ma zaujímalo štúdium a výskum. Sme ľudia – aj lekári robia chyby. Ale treba skúmať, cestovať po svete a objavovať veci, ktoré nám môžu byť užitočné."
Špecializovali ste sa na futbalistov. Vy ste ním mohli byť tiež.
"Nebol som dobrý futbalista. Mal som fyzické limity a rýchlo som to pochopil. Preto som sa rozlúčil s futbalom a venoval sa medicíne."
Ale hrali ste za Barçu.
"V mládežníckych kategóriách, len amatérsky. Nestačil som. Preto som študoval medicínu. Potom som mal šťastie ísť do Massachusetts General Hospital a od roku 1979 som bol pod vedením profesora športovej medicíny z Harvardu. Až do minulého roku, keď odišiel do dôchodku. Každý rok prichádza do Barcelony prednášať. Budúci rok bude na kongrese o prednom krížnom väze."
To je pocta.
"Momentálne sa venujeme liečbe predného krížneho väzu u žien, kde nárast zranení prudko stúpa. Na každého chlapca pripadá 2,7 dievčaťa so zranením. Dôvodom je anatómia: širšia panva, užší femorálny krk, kolená smerujú dovnútra, nohy von. Navyše majú ženy iné hormonálne výkyvy ako muži..."
Mali ste kontakt s mnohými hráčmi Barçy.
"S Manchónom, Seguéom, Kubalom, Kocsisom, Cziborom, Benítezom... s legendami. Keď som bol junior, mal som to šťastie ich spoznať. Ale ako som hovoril – na futbal som nestačil, mal som väčší potenciál v medicíne."
Operovali ste mnohých barcelonistov, ale so špeciálnym vzťahom k Pepovi Guardiolovi.
"Poznáme sa dlhé roky – od čias, keď bol v Barça Atlètic. Mal zranenia členka, hamstringu… Sme v kontakte dodnes. Hráči Man City chodia k nám na konzultácie. S lekármi City sme v kontakte. Tu, v Quirón, máme skvelý tím špecialistov na členok, koleno, rameno, lakeť, zápästie, bedro…"
A stále veľa cestujete.
"Vždy. Tento rok mám za sebou asi 160 hodín cestovania a budúci týždeň idem do Kuala Lumpur. Čakajú ma ešte 2–3 cesty do USA, do Austrálie... Bol som po celom svete. Treba sa hýbať, pracovať, študovať a napredovať v liečbe pacientov."
Nespíte.
"Dnes som mal šťastie a spal som 3,5 hodiny. Spánok mám rád, ale niekedy sa jednoducho pracuje a spať sa nedá."
Stále študujete. Pracujete teraz na novom postupe, ktorý môže pri zranení krížneho väzu nahradiť operáciu?
"Áno, je to nová technika. Už pred rokmi som liečil jedného hráča s čiastočným pretrhnutím predného krížneho väzu pomocou rastových faktorov – a fungovalo to. Dnes sme ďalej, urobili sme pokrok. Už 24 rokov s našou nadáciou pracujeme s rastovými faktormi a bunkami. Vieme, že v niektorých prípadoch môžeme dosiahnuť hojenie bez operácie – len pomocou rastových faktorov a fixácie."
"Spolupracujeme s austrálskou skupinou – oni používajú špeciálnu ortézu, my rastové faktory. Výsledky ukazujú, že určité typy pretrhnutí sa dajú liečiť konzervatívne. Potom sú prípady, kde stačí artroskopia a zošitie zvyšku väzu. A potom tie, kde musíme rekonštruovať pomocou patelárnej šľachy, nie hamstringových šliach."
Dá sa skrátiť rekonvalescencia?
"Zvyčajne trvá 9–12 mesiacov. Môj americký mentor – tímový lekár New England Patriots – tvrdil, že návrat do zápasovej formy potrebuje aspoň rok. V Európe niekedy hráči nastúpia už po 6 mesiacoch, ale to je risk. Sú v tom aj ekonomické tlaky – stalo sa mi to v Premier League. Priemerne sa vracajú za 10–11 mesiacov."
A keď sa hráč vráti, potrebuje ešte ďalší čas na readaptáciu, aby sa stal tým, kým bol predtým. Napríklad Gavi.
"Naše väzy majú mechanoreceptory, ktoré sa pri pretrhnutí poškodia. Ide o spojenie s mozgom – a dôjde k 'skratovaniu'. Otec už nekontroluje syna. Štúdie ukazujú, že krížne väzy sa len ťažko vracajú do pôvodnej funkcie. Niektorým trvá rok, iným dva, niektorí sa už nikdy nevrátia. A je tu ešte jeden faktor: strach. Viac ako 80% hráčov sa bojí, aj keď to skrývajú. Potrebujú psychologickú podporu. Treba im ukázať, že sa nemajú čoho báť. Stalo sa mi to aj s majstrami sveta."
Ako vplýva kalendár na nárast zranení?
"Je preplnený. Príliš veľa zápasov, hráči nemajú čas oddychovať ani regenerovať. A to sa logicky prejavuje na zraneniach – hráči sú ľudia, nie stroje. Svaly takú záťaž nevydržia. Navyše každý hráč je iný a vyžaduje individuálny prístup, ktorý nie je vždy možný."
A čo si myslíte, keď vidíte ľudí behať po Diagonal?
"Beh po asfalte je kontraindikovaný. Váha tela dopadá na nohu, ale odrazí sa späť a zaťažuje patelárnu šľachu a Achillovku. Najlepšie je behať na hline alebo tráve. A navyše – je tam premávka a znečistenie."
zdroj: Ferran Correas@sport.es
foto: sport.es
Diskusia