Každý, kto zažil Cruyffovu trénerskú éru vie, ako veľmi a dlho bolela zdrvujúca porážka z aténskeho finále Ligy Majstrov proti AC Milánu. A nebolo to len o debakli 0:4, ale predovšetkým spôsobe, akým nás AC herne „vymazalo“ a ukončilo dovtedy najslávnejšiu etapu katalánskeho veľkoklubu. Ale nepredbiehajme, pretože „hororovému“ záveru sezóny 1993/94 predchádzali výborné výkony, ktoré žiadne fiasko nepredpovedali.
Cruyff túžil pritiahnuť na Camp Nou ďalšiu hviezdu, na jeho zozname figurovali mená ako Overmas (Ajax), Papin, Gullit (obaja AC Miláno), Bokšič (Marseille) a Romario (PSV Eindhoven), pričom jeho asistent Ch. Rexach ho najviac „tlačil“ do tej najjagavejšej, brazílskej alternatívy. Romário prestúpil do Barcelony za 10 mil. dolárov ( dnes by jeho cena určite neklesla pod 50 mil.) a to aj napriek námietkam šetrného prezidenta klubu J.L.Nuňéza, súčasne sa do prvého mužstva prebojoval i talentovaný odchovanec La Masíe Sergi Barjuan, ktorý neskôr patril k základným oporám Barcelony. Romário sebavedome vyhlásil, že nastrieľa 30 gólov v lige a fanúšikom ponúkne to pravé futbalové predstavenie, nečudo, že očakávania culés boli opäť len tie najvyššie a tak aj bolo.
Ligovú premiéru si „odkrútil“ impozantne, hetrikom do siete San Sebastiánu hravo získal fanúšikov z Camp Nou. Tradičných favoritov súťaže Barcu a Real opäť „sprevádzal“ galícijský SuperDepor z La Coruňe, už skúsenejší z bojov o špicu z minulej sezóny, navyše, v prvej polovici Primera división oboch doma porazil (Barcu 1:0 a RM 4:0), čo malo byť prísľubom vyrovnanejšej ligy. Ale Barca i La Coruňa sa svojím prenasledovateľom vzdialili, Barce k tomu dopomohlo najmä najvydarenejšie El Clásico Cruyffovej éry.
Nezabudnuteľný barcelonský večer ozdobil Romário ďalším hetrikom v drese Blaugranas, keď najmä prvý gól bol jasnou demonštráciou jeho fantastickej techniky, keď vycvičil Alkortu prebraním Guardiolovej prihrávky spôsobom „la cola de vaca“ (dosl. preklad kravský chvost), aby vsietil jeden z najkrajších gólov vzájomných zápasov. FC Barcelona svojho súpera rozdrvila historickou „manitou“ 5:0, zdecimovaný Real sa v tejto lige už prakticky nanič nezmohol (obsadil až štvrté miesto). Barcelone sa súčasne podarila „odveta“ za španielsky Superpohár, decembrový dvojzápas nezvládli (1:3 v Madride a 1:1 doma) a trofej putovala do vitríny Realu.
Aj keď Katalánci v lige nepodávali najvyrovnanejšie výkony, domáca prehra s Lléidou, či 3:6 v Zaragoze boli toho dôkazom, kontakt s čelom tabuľky Blaugranas reálne nikdy nestratili.
V prvom kole Ligy Majstrov Barca „pustila perie“ s Dinamom Kyjev, keď na chladnej Ukrajine prehrala 1:3 (gól Koeman), a začalo sa s obavami spomínať na predchádzajúcu sezónu, keď Kataláncov šokujúco vyradil CSKA Moskva. Odveta na Camp Nou sa v odborných kruhoch považuje za herne najvydarenejší zápas Cruyffovej Barcelony, zosobňoval všetky herné špecifiká Blaugranas pod taktovkou holandského kouča, ohromná hra bola umocnená postupovým výsledkom 4:1 ( Bakero 2, Laudrup, Koeman).
Do skupinovej fázy Barca prešla s prehľadom cez Austriu Viedeň ( doma 3:0 – Koeman 2, Estebaranz a 2:1 vonku, Stoičkov 2). Favoriti FC Barcelona a AC Miláno svoje skupiny dokonale ovládli ( FCB v skupine s Galatasarayom 3:0 doma, 0:0 vonku, Spartakom Moskva 5:1 doma, 2:2 vonku a AS Monacom 2:0 doma a 1:0 vonku ), po postupe z prvého miesta však museli obaja zvládnuť ešte trochu zvláštne semifinále na jeden zápas, pričom víťazi skupín mali proti druhým kvalifikovaným mužstvám výhodu domáceho prostredia. Blaugranas porazili FC Porto 3:0 ( Stoičkov 2, Koeman ) a rovnakým výsledkom sa porátal taliansky majster s Wengerovym AS Monaco a tak vysnívanému finále titánov už nič nebránilo v ceste.
Finálovému súboju však ešte predchádzal dramatický záver ligy, Deportivo La Coruňa malo sezónu rozbehnutú k historicky prvému a senzačnému titulu v španielskej lige. Blaugranas museli v závere poriadne „šliapnuť na plyn“, aby sa im dostali na „dostrel“. Sériu štyroch výhier v rade pred posledným kolom La Ligy zavŕšili prestížnym víťazstvom 1:0 ( Amor) na pôde svojho večného rivala, Realu Madrid. V poslednom kole hostila v tabuľke druhá Barca FC Sevillu, Deportivo La Coruňa, líder s jednobodovým náskokom privítal na domácom štadióne FC Valenciu, ktorú v prípade barcelonského víťazstva museli poraziť ( FCB malo lepšie skóre i vzájomné zápasy 3:0 / 0:1, za výhru sa vtedy udeľovali 2 body). Camp Nou videl skvelé predstavenie domácich a gólovú prestrelku 5:2 (Stoičkov 2, Laudrup, Romario, Bakero), súčasne sa s veľkým napätím sledoval výsledok z El Riazor, kde sa v poslednej minúte zápasu stal smutným hrdinom srbský obranca Deportiva Miroslav Djukič. Ten sa nedokázal vyrovnať s obrovským psychickým tlakom a nepremenil jedenástku nariadenú v samotnom závere zápasu, bezgólová remíza znamenala štvrtý barcelonsky ligový triumf v rade, tretí po sebe získaný v poslednom ligovom kole, tentoraz s výraznou pomocou FC Valencia. Ďalší heroický finiš Cruyffovcov, najmä keď si uvedomíme, že Depor bol neprerušeným lídrom súťaže od 14 kola ligy!
O štyri dni nato sa konalo finále Ligy Majstrov v Aténach, favoritom bola podľa médií i odbornej verejnosti Barcelona, ktorej nádherný futbal sa zdal byť práve na vrchole. Skutočne, v tejto sezóne, dovolím si tvrdiť, hral Cruyffov Dream team svoj najkrajší, najlepší futbal, najhorší scenár, aký sa v tomto zápase očakával, bolo catenaccio talianskeho majstra, ktoré pri dokonalej taktike Capellovych zverencov mohlo dosiahnuť úspech.
Pre lepšiu ilustráciu, ja osobne som počas stredoškolského štúdia „motivoval“ približne polovicu našej triedy, aby si podali na výhru Barcy, že je to absolútna „tutovka“, nasledujúci deň patril medzi moje najhoršie študijné zážitky, aj keď žiadna facka nepadla, v psychickom raste mi to určite nepomohlo :) .
Dokonalý ( a ofenzívny ) výkon AC Milána „rozdupal“ akúkoľvek snahu Barcelony v tomto zápase, v ktorom jej nevyšlo absolútne nič, pôsobila malátnym, odovzdaným dojmom od začiatku až dokonca, hráči akoby v mysliach ešte oslavovali španielsky ligový titul.. tragický výkon svojich zverencov trefne zhodnotil samotný Cruyff - „ Barca s vôľou amatérov..“ . Nevysvetliteľný skrat, ktorý nepredpokladal absolútne nikto, sa stal osudom tohto mužstva, po Aténach už tento Cruyffov legendárny tím nikdy nepredvádzal to pravé tiki-taka ( až na zopár svetlých okamihov ), Atény sa tak právom označujú za miesto, kde je „pochovaný“, osud vie byť naozaj krutý, pretože takýto koniec si absolútne nezaslúžil. Johan Cruyff sa po finálovom výprasku rozhodol mužstvo zreformovať, ale o tom až v budúcej časti.
zdrol: forcabarca.sk
