Šesťdesiate roky dvadsiateho storočia neboli pre Barcelonu vôbec jednoduché. Po vybudovaní Camp Nou sa klub finančne trápil, čo súviselo s ťažkosťami pri predaji nehnuteľností starého štadióna Les Corts, a okrem toho túžil po tituloch, ktorých získal len pár v podobe niekoľkých víťazstiev v domácom pohári a trofej Pohára veľtržných miest v roku 1966.
V roku 1971 predstavenstvo klubu rozhodlo, že klub prijme za svoj útočnejší štýl hry a boli podniknuté kroky k finančnému oživeniu. Ich prvým cieľom bola snaha upísať si najhorúcejšie želiezko na trénerskom poste v Európe, Rinusa Michelsa trénera víťaza EPM Ajax Amsterdam. Klub sa neustále sťažoval na pomätené pravidlá Španielskej kráľovskej futbalovej asociácie (RFEF), ktoré neumožňovali angažovať zahraničných hráčov či jej upravenú verziu z roku 1962, ktorá umožňovala hrať v Španielskej lige len domácim hráčom alebo hráčom so španielskym pôvodom.
Počnúc sezónou 1973/74 RFEF prehodnotila tieto pravidlá a dovolila, aby každý klub mal dvoch zahraničných hráčov. V očakávaní týchto zmien sa Real Madrid dohodol s Ajaxom na prestupe Johana Cruyffa, ale vtedajší najlepší hráč sveta o tejto dohode, ktorá bola urobená za jeho chrbtom, nič nevedel. Cruyff sa však nakoniec dohodol s Barcelonou a ku Kataláncom prestúpil 13. augusta 1973. Keď vyplávala na povrch nezrealizovaná dohoda medzi Realom Madrid a Ajaxom, RFEF odmietla pristúpiť k akejsi klubovej dohode, keďže sa vynárali spomienky na kontroverznú prestupovú kauzu Di Stéfana. Barca i Cruyff si stáli za svojím, neústupne odolávali až uplynulo 8 týždňov z novej sezóny, čo napokon viedlo k tomu, že Barca získala svojho hráča.
Príbeh sezóny
Možno to bolo napätím v súvislosti s týmto transferom, ako aj skutočnosťou, že ani Real Madrid ani Barcelona nemali silnú obranu, že oba kluby mali úbohý začiatok sezóny. Atlético Madrid sa rýchlo dostalo na začiatku do vedenia v tabuľke, kde bolo 5 zo 6 prvých ligových kôl pred Valenciou. Barca začala naozaj slabo, keď v prvých 6 kolách prehrala 3 zápasy a 2 remizovala a bola predposledná. Cruyffov prestup bol nakoniec zrealizovaný a oficiálne debutoval 28. októbra 1973 v domácom zápase proti Granade. V predzvestí vecí budúcich Cruyff predviedol obdivuhodný výkon, keď strelil 2 góly pri víťazstve 4-0. Barcelona tak započala 26 zápasovú neporaziteľnosť a už v 12. kole sa dostala na vrchol tabuľky. Svoj prvý ligový titul od roku 1960 potvrdila už 5 kôl pred koncom víťazstvom 2-4 nad Sportingom Gijón na jeho štadióne El Molinón.
Zápas sezóny
Barcelona a Cruyff boli v tom čase neporaziteľní. Od začiatku decembra Barca vyhrala 12 z 13 zápasov, iba jeden jediný sa skončil remízou 0-0 s Espanyolom na jeho štadióne Sarria. Táto šnúra zahrňovala impozantné víťazstvá nad Valenciou a domáce víťazstvo 2-1 nad Atléticom Madrid, v ktorom Cruyff strelil „fantómov gól“ pätičkou vo výskoku. No zápas, ktorý ostal fanúšikom Barcy dlhšie v pamäti bolo pamätné víťazstvo na Bernabeu datované na 17. februára 1974. Dva góly strelil Sensi a po jednom pridali Sotil, Perez a Cruyff, čím sa výsledok zastavil na neuveriteľných 0-5.
Štatistiky
Barcelona ovládla aj strelecké štatistiky, keď strelil 75 gólov, o 24 viac ako ďalší tím v poradí tretí Real Zaragoza. Zdá sa, že jedine Rinus Michels našiel protijed na populárne catenaccio, keďže väčšina tímov dokázala v jednom zápase streliť priemerne iba 1 gól. Real Oviedo strelil 29 gólov, z čoho 24 strelila ich útočná dvojka Enrique Galán a Marianín.
Trofej Pichichi
Trofej pre najlepšieho strelca v sezóne získal Quini zo Sportingu Gijón, čo bola jeho prvá z piatich trofejí Pichichi. Prvé tri získal, ako hráč Gijónu, ktorý ho získal ako mladíka z Club Deportivo Ensidesa z mesta Aviles. Štvrtú získal v drese Barcelony a piatu opäť v drese Sportingu Gijón v roku 1984. Quini strelil spolu 219 ligových gólov, čo ho robí piatym najlepším strelcom v histórii La Ligy.
Trofej Zamora
Brankár FC Barcelona Salvador Sadurní vyhral trofej Zamora, keďže dostal iba 20 gólov v 30 zápasoch. Počas svojej 16-ročnej kariéry v drese Barcelony Sadurní bojoval o miesto v bráne Barcelony z dvoma ďalšími vychýrenými katalánskymi brankármi, menovite José Manuelom Pesudom a Miguelom Reinom. To obmedzilo jeho štart v drese Barcelony iba na 247 ligových stretnutí, ale nezabránilo mu ešte dvakrát získať Zamorovu trofej.
Na dôvažok
Kluby Real Oviedo, Racing Santander a Castellón zostúpili do Segunda División. Real Madrid sa nepozviechal zo slabého začiatku sezóny a v sezóne 1973/74 zaznamenal svoje najhoršie umiestnenie od sezóny 1950/51. Slabšou útechou pre Los Merengues bola v tejto sezóne iba výhra 4-0 vo finále Španielskeho pohára (Copa del Generalísimo) nad FC Barcelona na štadióne Vicente Calderon.
Kluby dnes
Jedenásť z tímov hrajúcich v Primera División v sezóne 1973/74 ju hrá aj v aktuálnej sezóne. Štyri kluby, Celta Vigo, Elche CF, UD Las Palmas a Real Murcia hrajú v Segunda División, kým Real Oviedo prešlo mnohými skúškami a nástrahami a teraz hrá až v Segunda B División. CD Castellón, špičkový klub do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, stratil svoje postavenie a v podstate si vymenil miesto s provinčným konkurentom Villarreal CF. Klub čelil vnútorným turbulenciám, čo ho priviedlo až do Tercera División v roku 2011, keďže nemal na výplaty pre svojich hráčov. Podobné problémy prežila aj CD Málaga, ktorá to zažila v roku 1992.
