Toto je futbalová stránka FC Barcelona, prioritne sa vždy venujeme nášmu klubu, avšak španielsky futbal je neuveriteľné prepletený aj našim hlavným rivalom, ktorý buď priamo, či nepriamo zasahuje do klubového diania Barçy, rovnako ako aj Real ovplyvňuje dianie v klube FC Barcelona a zasahuje do vzájomného hodnotenia úspešnosti sezóny.
Je to barcelonský pohľad, priama culé optika, vôbec sa netvárim neutrálne. Práve preto však má zmysel povedať nahlas aj to druhé. Náš večný rival je totiž až podozrivo úzko spätý s tým, ako sa v Španielsku a často aj v Európe posudzuje Barcelona. Nie futbal ako taký, ale Barcelona ako fenomén. Vždy, keď sa Barça potkne, okamžite sa vytiahne porovnávanie s Realom Madrid, akoby bol Real jediným meradlom veľkosti a akoby Liga majstrov bola jedinou pravdou.
HERNÝ ŠTÝL BEZ DEFINOVANEHO KONCEPTU A VNÚTORNEJ KLUBOVEJ INTEGRITY
Úprimne, vždy ma pobaví, keď čítam tie údajne „objektívne“ diagnózy madridistov na adresu vlastného klubu. Niekedy sú až komicky sebavedomé, inokedy teatrálne sebabičujúce, ale takmer vždy sledujú ten istý, dávno známy scenár. Stačí, aby Real Madrid vyhral dva-tri zápasy po sebe, a tréner je okamžite vynášaný do nebies, hráči sú najlepší na svete a klub sa bije do hrude ako „najväčší klub histórie“.
Lenže keď sa náhodou prehrá jeden zápas, keď sa sezóna nevyvíja úplne ideálne alebo keď výsledky chvíľu neprichádzajú, vytiahne sa osvedčená argumentačná relikvia: Ale, ale ale.. “15 plechových pohárov - 15 šampiňónov” na obranu všetkého. A ak by náhodou prišlo dlhšie obdobie bez úspechu, až vtedy sa zrazu objaví tá najčistejšia „objektivita“, schopná kritizovať hru, ktorá je — a tu je pointa — viac-menej stále tá istá. Desaťročia hra bez jasného konceptu, bez vnútornej identity, bez herného plánu, ktorý by presahoval momentálnu formu jednotlivcov. Futbal, ktorý nestojí na systéme, ale na náhode, individualitách, špecifických momentoch a na tom, ako sa práve rozhodne prostredie okolo klubu: ako sa vyspí prezident, koľko času sa dopraje trénerovi, koho názor sa v daný týždeň počúva viac.
A práve preto ma vždy rozosmeje veta typu „toto je najslabší Real Madrid za posledných desať rokov“ alebo „Real teraz nehrá nič“. Pretože ja mám jednu nevýhodu — pamätám si. Futbal sledujem približne 35 rokov a za ten čas som videl množstvo rôznych verzií Realu Madrid. A ak mám byť úplne úprimný, naozaj kompaktný, zmysluplný a futbalovo čitateľný Real si viem z pamäti spojiť len s niekoľkými výnimočnými obdobiami: Valdano v sezóne 1994/95, Capello v 1996/97 a Pellegrini v ročníku 2009/2010. Všetko ostatné boli len variácie toho istého modelu — niekedy úspešnejšie, inokedy menej — ale nikdy zásadne odlišné.
A práve preto ma dnešné „objektívne“ sebakritiky madridizmu bavia viac než dráždia: lebo neodhaľujú základný problém, len znovu pomenúvajú niečo, čo tu v rôznych podobách existuje už celé desaťročia.
A teraz si to vezmime konkrétne, na čerstvom príklade. Madridskí novinári, kritici, youtuberi a fanúšikovia spustili po ďalšom európskom fackovaní ten istý chorus. Real vraj nehrá nič, vraj je to najhorší Real Madrid za posledné roky, vraj chýbajú lídri, charakter a systém. Lenže hovoríme o mužstve s miliardovou hodnotou kádra, o tímovej zostave nabitej hviezdami a o klube, ktorý má byť podľa vlastnej legendy zrodený na veľké večery. A potom príde tá najdôležitejšia otázka, ktorú v tom hluku málokto položí nahlas. Kedy presne Real Madrid v modernom futbale dlhodobo niečo hral tak, že si futbalový svet pamätá samotnú hru, nielen výsledok. Kedy to boli zápasy, kde Real súperov systematicky kontroloval, dusil, rozoberal a dominoval tak, že to zostalo v pamäti ako futbalová pečať, nie ako súhrn momentov. Práve tu sa začína rozpadávať celá tá ich údajná autokritika.
AUTOKRITIKA AKO “DIVADLO”, NIE AKO DIAGNÓZA
Po každej porážke sa spustí rovnaké divadelné predstavenie. Zrazu počuješ, že Real nehrá nič, že súper mu mohol dať sedem, že takto to už ďalej nejde, že treba rázny zásah. V skutočnosti však nejde o odkrytie problému, ale starý rituál, ktorý má vyzerať ako úprimnosť, aby sa nemuselo priznať podstatné. Že to, čo nazývajú “nehrať dobrý futbal”, je ich dlhoročný model, ktorý sa opakuje v rôznych variáciách celé desaťročia.
Ten model stojí na prežití, ustáť tlak, udržať zápas na hrane, natiahnuť ho do momentov, kde rozhoduje detail, individualita, skúsenosť a niekedy aj neviditeľná rozhodcovská poistka, ktorú už v každej jednej súťaži cítiš častejšie, než by si chcel. Potom stačí jedna rýchla tranzícia, jedna lopta do priestoru pre “Vettela s Hamiltonom” vpredu, jeden okamih, keď brankár vytiahne zázračný zákrok a zrazu sa (a vopred prepáčte za výraz) z “vydrbávanej” robí legenda. Keď to vyjde, je to vraj veľkosť. Keď to nevyjde, je to vraj kríza. Lenže to nie je kríza. To je len deň, keď sa ten istý mechanizmus, ten “koncept” tentoraz nepremenil v pozitívny výsledok. .
A preto mi vždy prišlo zvláštne, keď niekto, kto sa považuje za culé, ide po prehre Barcelony “hľadať” odpovede na neúspech práve u “madridistov”. Madridistická optika nie je neutrálna futbalová analýza, je to naratív, ktorý sa ohýba podľa potreby. Raz sú to majstri sveta, ktorí ktorí majú všetko pod kontrolou a inokedy sú obete vlastnej neschopnosti. A medzi tým sa vždy nájde spôsob, ako z toho urobiť príbeh, ktorý ich obháji pri akejkoľvek argumentácii.
VÝNIMKY, KTORÉ SKÔR POTVRDZUJÚ PRAVIDLO
Aby to bolo férové, existovali obdobia, keď Real Madrid pôsobil futbalovo ucelenejším, koncepčnejším dojmom. Spomínam si najmä tím z polovice deväťdesiatych rokov pod Jorge Valdanom, ktorý vedel hrať kompaktnejšie a odvážnejšie smerom dopredu, hoci im to dlhšie ako jednu sezónu nevydržalo. Potom Capellovu ligovú sezónu, ktorá možno nebola bohatá na pohľadný futbal, ale hra bola organizovaná, disciplinovaná a súdržná. A potom obdobie Pellegriniho, ktoré považujem futbalovo za najlepší Real Madrid, aký som v modernej ére videl, a to s veľkým odstupom. Bolo to mužstvo, ktoré dokázalo byť súdržným blokom a zároveň hrať dobrý futbal, čo je kombinácia, ktorú Real Madrid paradoxne moc často neovláda.
Krátko sa dá spomenúť aj úsek Ancelottiho (2013 - 2015), keď mužstvo pôsobilo silným dojmom. Lenže práve to je pointa,pretože keď vieš pomenovať štyri výnimky v horizonte niekoľkých desaťročí, tak tým zároveň potvrdzuje pravidlo. Väčšinu času to nie je mužstvo, ktoré zápasy ovláda futbalom. Väčšinu času je to mužstvo, ktoré čaká na ojedinelé momenty v zápasoch.
KEĎ AJ BARÇA MUSELA PRISPÔSOBIŤ HRU, ABY PORAZILA NAJLEPŠÍ REAL AKÝ SOM KEDY VIDEL
Niektorí sa tvária, že Real sa zrazu herne “pokazil” až teraz. Lenže aj v časoch, keď Barcelona dominovala svetu, existovali zápasy, v ktorých musela byť pragmatickejšia a opatrnejšia. Spomínam si na súboj na Bernabéu z éry Guardiolu, kde Barcelona vyhrala, ale nešlo o klasickú demoláciu cez neustály tlak. Boli tam úseky, kde bola iniciatíva rozdelená, kde Barça nepôsobila ako stroj, ktorý súperovi nedá dýchať, ale ako tím, ktorý si veľmi dobre uvedomuje, že tentoraz potrebuje viac disciplíny a menej “romantiky”. A tento pre mňa futbalový vrchol Realu, ktorý som osobne vnímal ako pomerne najsúvislejší, bol práve Pellegriniho tím. Je fascinujúce, že práve tento Real, ktorý futbalovo ponúkal najviac logiky, skončil v zabudnutí (predovšetkým kvôli zakopnutiam v LM s Lyonom, či tzv. Alcorconazo v CdR) zatiaľ čo iné generácie, ktoré herne futbalovo nepôsobili lepšie než priemer, zbierali európske trofeje.
LIGA MAJSTROV AKO SÚŤAŽ, KTORÁ ODMEŇUJE NUDNÚ VYPOČÍTAVOSŤ VIAC, NEŽ DOMINANCIU
Ak je Liga majstrov prezentovaná ako vrchol, ktorý v dlhodobom horizonte odmeňuje kvalitu, dominanciu a futbalovú veľkosť, tak nedáva zmysel, že klub, ktorý tak často nevyhráva prostredníctvom hernej dominancie, získa pätnásť titulov a ďalší najúspešnejší (AC Milan) je od neho vzdialený ako iný vesmír. V takej súťaži by si čakal, že sa na vrchole budú striedať éry, ktoré definovali futbal. AC Milan zo zlatej éry, Bayern v rôznych generačných dynastiách, Liverpool vo svojich vrcholoch, Ajax so svojou “futbalovou univerzitou”, Barcelona v obdobiach, ktoré prekalibrovali futbalový svet na inú úroveň..
Tituly Realu Madrid nikto nezoberie a ani to nemá zmysel riešiť takýmto smerom. Sú v historickej futbalovej kronike, bodka. Lenže dôveryhodnosť súťaže nie je len o tom, kto kedy zdvihol kus železa nad hlavu, ale aj o tom, čo sa tým dlhodobo oceňuje. Ak opakovane víťazí model založený na chaose, momentoch, náhode, individuálnej efektivite a na prajnom rozhodcovskom prostredí, v ktorom sa v najtesnejších vyraďovačkach zrazu mení odvaha aplikovať pravidlá, tak je úplne legitímne povedať, že táto súťaž nie vždy odmeňuje to najlepšie z futbalu. Častejšie odmeňuje najlepší spôsob, ako “prežiť” vyraďovačku, vydržať hlboko stiahnutý a vypočítavo číhať na svoju chvíľu. Je to ako keď šport občas vyprodukuje šampióna (Grécko 2004, Dánsko 1992), ktorý síce nebol najlepší, nikto mu titul nevezme, ale všetci vedia, že nejde o jednoznačný dôkaz dominancie, ale o súhru okolností.
ANELKOVA SEZÓNA AKO FENOMÉN, KTORÝ DODNES POPIERA FUTBALOVÚ LOGIKU
Ak mám pomenovať obdobie, ktoré vo mne dodnes vyvoláva pocit, že futbal občas prerastie do niečoho, čo sa dá ťažko vysvetliť len športom, je to Real Madrid z prelomu tisícročí, tá slávna európska jazda v ére Nicolasa Anelku. Nie preto, že by to bolo najpôsobivejšie obdobie. Práve naopak. Preto, že sa tam stalo priveľa vecí, ktoré by si rozumovo nevedel naplánovať ani v hollywoodskom scenári. Boli tam súboje, kde sa malo prirodzene očakávať, že Real skončí, lebo proti nemu stál Manchester United s Fergusonom, klub, ktorý vtedy pôsobil ako symbol futbalovej sily a organizácie. A predsa sa to nejako zlomilo v prospech Realu,, cez momenty, situácie, ktoré si pamätám ako zvláštne a nezodpovedajúce tomu, čo sa dialo na ihrisku, či v dlhodobom výkone tímu.. Potom prišli ďalšie prekážky (Bayern im v skupine naložil 4:2 v Madride a 4:1 doma, aby potom v semifinále vypadol po dominantnom výkone a po 2 góloch Anelku, ktorému sa v Reale vobec nedarilo) a ďalšie zvláštne zápasy, až do bodu, keď sa z toho stal príbeh, na ktorý sa mnohí madridisti pozerajú ako na dôkaz veľkoleposti. Pokiaľ si však človek pamätá kontext, stále sa vracia tá istá otázka. Ako je možné, že mužstvo, ktoré futbalovo nepôsobilo ako jasne najlepší tím Európy, dokázalo prejsť cez protivníkov, ktorí vyzerali futbalovo kompletnejšie, organizovanejšie a herne jednoducho lepšie.
A keď sa potom pozrieš na ďalšie roky, zistíš, že to nebola jednorazová odchýlka, ale náznak budúcej šablóny. Aj neskôr prišli európske večery, kde Real Madrid nevyhrával cez dominanciu, ale cez fenomén “prežitia” a momentov. Dvakrát sa stretávaš s Bayernom v rôznych obdobiach, prichádzajú situácie, kde sa roky diskutuje o rozhodnutiach, prichádza finále s Leverkusenom (2002), z ktorého sa pamätá nádherný gól Zidane, ale samotný zápas nie je príbehom veľkej dominancie, skôr zápasom, v ktorom sa Real postupne zatiahol, aby prežil tlak a rozhodol o výsledku cez fázy zápasu. A keď pridáš ďalšie finále, ktoré sa roky romantizujú, napríklad finále s Liverpoolom, kde sa do legendy zapíše výsledok, no futbalovo si to často pamätáš skôr ako večer zlyhaní brankára a večer momentov, ktoré by v inej súťaži neprešli bez diskusie (Ramosov chvat na Salaha a jeho následné zranenie), začneš chápať, prečo sa niektorým ľuďom Liga majstrov javí ako súťaž s obrovským marketingom, ale s problematickou športovou vierohodnosťou.
TROFEJ KLAME, FAKTOM JE FINÁLOVÝ ZÁPAS
Najväčší rozdiel medzi mýtom a realitou vznikne, keď si človek pozrie finálový zápas ako celok. Nie zostrih, nie titulok pretože o finále rozhoduje priebeh, nie príbeh. Vtedy často vidíš, že mnohé ikonické triumfy Realu Madrid neboli triumfami dominancie, ale triumfami momentov, chýb súpera, výnimočného brankára, rozhodcovskej benevolencie a zápasov, v ktorých súper tlačil a Real prežil. Nie je to urážka, ale opis reality, ktorá sa v ich európskych príbehoch opakuje tak často, až sa z toho stala identita. A práve tu vzniká obrovský rozpor. Barcelona, Bayern, AC Milan, Liverpool či Ajax mali éry, ktoré zanechali dedičstvo, štýl, odkaz. Éry, ktoré sa dali poznať podľa toho, ako hrali, nie len podľa toho, čo vyhrali. Real Madrid má v modernej dobe sériu európskych príbehov, ktoré sú mediálne gigantické, ale futbalovo často postavené na opakovateľnej náhode a schopnosti odolať v prežívaní ťažkých momentov. A keď takýto model v dlhodobom horizonte dvojnásobne preskočí všetkých ostatných, dôvera v to, že Liga majstrov vždy vyberá najlepší futbal, jednoducho trpí.
ZÁPASY, KDE PRAVIDLÁ PLATIA IBA NA PAPIERI
Je tu ešte jedna rovina, ktorú ľudia buď nechcú počuť, alebo ju okamžite označia za fanatizmus. Rozhodcovia vo vyraďovacích zápasoch, v kritických okamihoch, v situáciách, kde sa láme postup. Nejde o to obviňovať Real Madrid, ide o jednoduchú vec, aby sa pravidlá aplikovali rovnako. Ak existujú zápasy, kde sa dá pískať prísne a správne, kde sa červené karty dávajú podľa pravidiel a penalty sa pískajú bez strachu, tak je legitímne pýtať sa, prečo v najdôležitejších vyraďovacích dueloch vzniká iná “zóna reality”.
V skupinových a ligových fázach sa občas nájde rozhodca, ktorý píska objektívne a vecne a zrazu je vidieť, ako pôsobí Real Madrid, keď mu nikto nič neodpustí. Lenže vo vyraďovačkách, keď ide o všetko, príliš často cítiť váhanie urobiť rázne rozhodnutie, ktoré by bolo proti Realu, aj keď si to situácia viac než pýta (ofsajdové góly, zákroky na červené karty, neodpiskane penalty atď, je toho neúrekom).. Kto si spomenie pri tých kvantách zápasov aspoň na jeden, kde bol Real aspoň trochu poškodený rozhodcom, niečo podobné ako napríklad uznaný ofsajdovy gól Milita v semifinálovom zápase Ligy majstrov (2010) s Interom Miláno, neodpískaná penalta ku ktorej sa neskôr Paul Scholes priznal, taktiež v semifinále Ligy majstrov 2008, posledné semifinále s Interom.. A práve to je dôvod, prečo sa veľa ľudí po rokoch neháda o to, kto má viac trofejí, ale o to, čo sa na tej ceste za triumfami dialo v zápasoch.
TITULY AKO KLIATBA, KTORÁ NIČÍ VLASTNÚ POTREBU HERNÉHO MODELU
Najironickejšie na tom všetkom je, že práve tieto európske triumfy sú pre Real Madrid zároveň aj kliatbou. Keď vyhrávaš bez toho, aby si musel budovať jasný herný model, keď vyhrávaš aj vtedy, keď si v zápase horší, keď sa dá prežiť bez systematickej práce na intenzite, tak sa v klube prirodzene vytvorí mentalita, že disciplína a náročnosť sú len zbytočný fanatizmus. Hráči si potom povedia, že načo makať viac, načo trénovať tvrdšie, načo mať menej voľna, keď predtým sa dalo vyhrať aj bez toho. A v tej chvíli sa každý tréner, ktorý príde s disciplínou, režimom a taktickými detailami - stretne sa s odporom, pretože naráža na pohodlie, ktoré bolo roky odmeňované trofejami.
A keď sa potom stane, že príde zápas, kde súper ukáže, že mohol dať aj šesť či sedem golov a Real Madrid “prežije” len preto, že zápas sa zlomil na detailoch, začne sa znovu sebakriticke predstavenie. Lenže pózerský prístup hodnotenia nerieši príčinu. Príčina je, že ich štýl je dlhodobo nemenný, ten istý modus operandi a úspechy v Lige majstrov z neho urobili falošný mýtus, ktorý sa už nedá racionálne kritizovať.
AKO SA TÝMTO NARATÍVOM SPOCHYBŇUJE HERNÝ MODEL BARÇY
A teraz sa to celé vracia späť k Barcelone. Pretože tento príbeh o Lige majstrov sa veľmi často používa ako palica. Ako spôsob, ako destabilizovať trénera, spochybniť filozofiu, zosmiešniť identitu. Raz je to útok na trénera, že neovláda taktiku (Luis Enrique). Inokedy je to útok na DNA klubu, že nemá charakter víťaza.. A vždy to má spoločný cieľ, aby Barcelona prestala byť Barcelonou, aby sa zľakla vlastného štýlu a aby sa prispôsobila modelu, ktorý vyhovuje Realu Madrid a jeho prostrediu.
Lenže FC Barcelona má identitu, koncepčnú myšlienku, má futbalový odkaz, má skvostnú akadémiu odchovancov. A keď Barcelona hrá svoj jedinečný futbal, ohrozuje nielen tabuľky, ale aj futbalové príbehy. A tieto príbehy, naratívy sa musia prepisovať znovu a znovu, aby vyhovovali legende jediného klubu. Preto sa z Ligy majstrov robí jediná mierka hodnoty. A preto sa z úspechov Realu Madrid robí dôkaz, že všetko ostatné je nanič a zbytočné.
KVALITA HRY REALU MADRID V KONTEXTE OBJEKTÍVNEJ KRITIKY
Ak sa teda niekto pýta, či Real Madrid nehrá poriadny futbal až teraz, v tejto dobe tak odpoveď znie jednoznačne, že nie. Hrá to isté už desaťročia, len sa to občas prekryje výhrou, a vtedy sa z toho urobí predajný, marketingový naratív.. Ak sa teda ešte niekto vôbec pýta, či Liga majstrov spoľahlivo odráža kvalitu futbalu, odpoveď je zložitejšia: z marketingového hľadiska ide o vrchol klubovej scény, no zo športového pohľadu je to súťaž, v ktorej sa výsledky často lámu na detailoch, náhode a krátkych momentoch, ktoré by v dlhodobej ligovej realite len zriedka obstáli.
Preto má zmysel byť opatrný pri hodnotení madridistickej sebakritiky, nie preto, že by kritika ako taká nemala hodnotu, ale preto, že jej význam sa mení podľa výsledku. Keď víťazia, slúži ako dôkaz údajnej futbalovej vyspelosti a schopnosti zvládať veľké momenty. Keď prehrávajú, objavuje sa tvrdenie, že tím „nehral nič“, akoby išlo o náhlu odchýlku, nie o prirodzený dôsledok dlhodobo rovnakého prístupu. Pod povrchom sa však nemení model ani spôsob hry. Mení sa len to, či tentoraz priniesol výsledok. A práve preto je dôležitejšie než reakcie po zápase sledovať samotný proces, nie jeho momentálny výstup.
Autor Mister Seitan, El Seitanismo
foto: X
Diskusia