Fútbol Club Barcelona patrí medzi najslávnejšie kluby na svete. Jeho história sa začala písať už v 19. storočí a do dnešných dní sa vyprofiloval na klub, ktorý je hodný zaužívaného sloganu „Més que un club“ čiže „Viac ako klub.“
Pôvodný znak Barcy z roku 1899
Prv než sa pozrieme na štadión, ktorý Barca používala 35 rokov predtým než sa presťahovala na Camp Nou, urobme si krátky prehľad o ďalších šiestich štadiónoch, na ktorých klub hrával svoje futbalové zápasy počas prvých viac než dvadsiatych dvoch rokov svojej existencie. Najprv sa vráťme do októbra 1899, keď sa Švajčiar Hans Kamper alebo Joan Gamper, ako bol neskôr známy, rozhodol rozšíriť svoje pracovné aktivity do Barcelony. Hans bol športovým fanúšikom a i v Barcelone chcel pokračovať v svojej športovej činnosti. V novinách Los Deportes uverejnil inzerát, v ktorom predstavil svoju túžbu v Barcelone založiť futbalový klub, čo viedlo k stretnutiu na základe, ktorého bol 29. novembra 1899 založený klub FC Barcelona.
V rokoch 1899 až 1909 Barca hrala svoje zápasy až na piatich rozličných miestach, začínala na ihrisku Velódromo de la Bonanova a o rok neskôr sa sťahovala na Campo del Hotel Casanovas. Obe ihriská boli veľmi jednoduché, špinavé a lemované pozdĺž ihriska iba lanom. V roku 1901 sa klub sťahoval na Campo de la Plaza de las Armas, ďalšie prosté ihrisko. Potom sa na niekoľko rokov klub usídlil na Campo de la Carretera de Horta. Toto bola prvá hracia plocha, ktorá sa podobala na futbalové ihrisko, s nízkou čiastočne krytou tribúnou na jednej polovici a nekrytými miestami na státie na strane druhej. V roku 1905 klub prešiel na Campo de la Calle Muntaner, ktorý bol o trochu väčší, ale v podstate taký istý ako Campo de la Carretera de Horta. Dôvodmi pre časté sťahovanie v prvých rokoch existencie klubu bolo rýchle rozširovanie Barcelony ako mesta a tak sa každý voľný priestor rýchlo zastaval obytnými či komerčnými budovami.
Prvých päť štadiónov Barcelony
Po krátkej perióde mimo klubu sa jeho zakladateľ Joan Gamper vrátil a v roku 1908 sa stal jeho prezidentom. Po počiatočných úspechoch v Campeonata de Catalunya, v ktorom klub zvíťazil v roku 1905, sa onedlho ocitol na pokraji rozpadnutia. Gamper pomohol oživiť financovanie klubu, čo v roku 1909 s nemalou podporou miestnych podnikateľov viedlo ku kúpe prvého klubového stánku Calle de Industria. Gamperovi sa tiež podarilo získať nových hráčov a do roku 1914 rozšíriť počet členov klubu na 10 000. Ihrisko Calle Industria bolo tiež známe ako L'Escopidora a bolo inaugurované 14. marca 1909 v ligovom zápase proti Català SC. V nasledujúcom zápase na L'Escopidora Barca obhájila titul v Campeonata de Catalunya a započala sa prvá zlatá éra klubu.
L'Escopidora
Toto ihrisko bolo v tom čase mimoriadnym zjavom, malo dve kryté tribúny s kapacitou 6 000 ľudí. Bolo to prvé futbalové ihrisko v Španielsku, ktoré experimentovalo s umelým osvetlením. Keďže popularita katalánskeho tímu rástla časom sa mnohí fanúšikovia Barcy na štadión nepomestili a sedávali na vonkajšom múre, ktorý lemoval ihrisko. Okoloidúci mohli vidieť zadky fanúšikov, ktorí na tomto múre sedávali. Odtiaľ teda pochádza súčasná prezývka barcelonských fanúšikov „culés“, čo nesie význam „zadky.“
Ako časom rástla popularita Barcy a zväčšoval sa počet členov klubu „socios“ bolo zrejmé, že kapacita L'Escopidora nebude pre klub postačovať. Vo februári 1922 sa začala práca na novom štadióne v mestskej časti Barcelony Les Corts. Nový štadión mal na začiatku kapacitu 22 000 miest a bol otvorený 20. mája 1922 pri víťaznom zápase 2-1 proti klubu St Mirren. V roku 1923 bol štadión Les Corts dejiskom finále Copa del Rey medzi Athleticom Bilbao a CE Europa. V decembri 1924 sa na ňom odohral zápas španielskej reprezentácie proti Rakúsku. No o tri roky bol klub a štadión v centre napätého národného diania.
Les Corts počas otváracieho zápasu
Klub bol v popredí katalánskych nacionalistických vášní a keď sa španielsky vodca Primo De Rivera na štadióne Les Corts v júni 1925 zúčastnil futbalového zápasu, dav vypískal španielsku národnú hymnu. Orchester kráľovského námorníctva, ktorý bol pozvaný, aby hral pre zábavu, bol týmto počínaním fanúšikov tak rozladený, že prerušil hru národnej hymny a odohral populárnu pieseň partizánskych jednotiek „God Save the Queen.“ Primo De Rivera, sa nenechal zahanbiť a ukázal humor príznačný pre diktátorov, keď nariadil, aby bol štadión zatvorený na tri mesiace a prinútil Joana Gampera rezignovať na post prezidenta klubu.
V polovici dvadsiatych rokov klub dominoval v Campeonata de Catalunya i Copa del Rey a jeho popularita neustále rástla, čo viedlo k potrebe rozšíriť štadión. V roku 1926 bola postavená nová tribúna na západnej strane štadióna a otvorené terasy na ďalších troch stranách boli rozšírené. Nová kapacita Les Corts bola 45 000 miest, ktorá bola naplno vyskúšaná počas premiérového ročníka Primera División v roku 1929. No zlatá éra klubu sa blížila ku koncu. V tridsiatych rokoch Barca nezískala žiaden národný titul a k tomu tu bola občianska vojna, čo viedlo k tomu, že futbalový svet v tom čase v Barcelone upadal.
Rozšírenie štadióna, ale klub čakalo obdobie temna
Mesiac po začiatku občianskej vojny bol zavraždený prezident klubu Josep Sunyol falangistickými vojakmi a nasledujúce leto po turné v USA a Mexiku väčšina tímu odišla do exilu. Iróniou je, že práve peniaze, ktoré Barca získala z amerického turné, po ktorom väčšina hráčov odišla do exilu, zachránili budúcnosť klubu. No po návrate zbytku tímu v druhej polovici roku 1938, to už bolo iné Katalánsko. Počet členov klubu klesol pod 3 500, ústredie klubu bolo zničené, klub prežíval nedôstojné zaobchádzanie od Frankovho nacionalistického režimu a akákoľvek črta katalánskej identity musela byť odstránená. Názov klubu bol premenovaný na Club de Fútbol Barcelona, prezident klubu bol dosadený Frankom a aj katalánska zástava z klubového znaku musela byť odstránená. Franko však nedokázal zmeniť fanúšikov a čoskoro sa práve štadión Les Corts stal jediným miestom, kde sa mohli Katalánci pokojne zhromažďovať a tešiť zo svojej identity.
Les Corts – Malá časť Katalánska vo Frankovom Španielsku
Napriek snahám režimu boli štyridsiate roky úspešným obdobím klubu pre Barcu. Povzbudený finančnou obrodou sa klub rozhodol pre ďalšie rozšírenie Les Corts. V roku 1944 boli existujúce nekryté terasy rozšírené tak, aby štadión pojal 60 000 divákov, ale najpôsobivejšia zmena sa odohrala na západnej strane štadióna. Podľa návrhu Eduarda Torroja bola nad krytou tribúnou západného krídla postavená konzolová tribúna. Neskôr Gimnastic Tarragona kúpil a odmontoval starú tribúnu a práve tento tím 2. júna 1945 odohral z Barcou prvé a to priateľské stretnutie na rozšírenom štadióne.
Kontrast medzi novými a starými tribúnami
Nová strecha bola jedna z najkrajších vo vtedajšej futbalovej Európe. Jej zaoblená spodná časť bola obtiahnutá železnými rebrami ponad sedadlá a vyzerala takmer ako chvost krokodíla. Les Corts bola najväčší a najhonosnejší štadión v Španielsku štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia a bol svedkom zrodenia ďalšieho mimoriadneho tímu Barcelony v polovici štyridsiatych rokov a v roku 1950 príchodu legendárneho hráča so slovenským pôvodom, Laciho Kubalu. Barca získala dva majstrovské tituly v rokoch 1952 a 1953, ale keďže medzi časom bolo na štadióne umiestnené nové umelé osvetlenie, už nebolo možné naďalej rozširovať kapacitu štadióna. Bezpochyby práve preto, že Real Madrid mal v pláne postaviť nový štadión Chamartin (neskôr premenovaný na Santiago Bernabeu), klub sa rozhodol kúpiť veľkú verejnú záhradu a priľahlý pozemok na západe mesta, aby v marci 1954 položil základný kameň nového stánku, Camp Nou.
Les Corts na svojom vrchole na začiatku rokov päťdesiatych
Sťahovanie z Les Corts bolo nevyhnutné, ak klub chcel súperiť so skvelým tímom Realu Madrid päťdesiatych rokov, ale to záviselo od predaja nehnuteľností Les Corts na stavbu bytových domov. No mnoho rokov bol s týmto problém, keďže mestská radnica chcela na tomto mieste mať zelenú plochu. V roku 1963 s tým napokon súhlasila, ale trvalo ďalšie dva roky na získanie povolení na demoláciu starého štadióna a predaj pozemkov. Za celý tento čas si Barca narobila nesmierne dlhy vyplývajúce z náročnej stavby Camp Nou, na trávniku veci nefungovali tak dobre ako si to Barca myslela a tak vzniklo mnoho pochybností o stavbe takého veľkého štadióna. Vo februári 1966 sa začala demolácia štadióna Les Corts a o tri mesiace neskôr boli príslušné pozemky predané za 226 miliónov pesiet. Celá suma bola použitá na splatenie klubových dlhov.
Časy sa menia - Barcelona 1957
Posledný zápas prvého tímu Barcelony na Les Corts sa odohral 21. apríla 1957. Kubala strelil gól v remízovom zápase proti FC Sevilla (1-1), čo viedlo k tomu, že sa Andalúzania kvalifikovali do Pohára európskych majstrov na úkor Barcelony. Klub CD Condal, ktorý v tom čase prežíval komplikované obdobie bol pričlenený k FC Barcelona a používal staručký Les Corts až do roku 1965. Nakoniec sa v roku 1970 klub SD Condal zlúčil s FC Barcelona B.
