V priebehu rozhovoru pre katalánsky denník Mundo Deportivo sa Ronald Araujo podelil o reflexiu na tému dnešných sociálnych sietí. Uruguajčan porozprával o kritike, aká postretla jeho rodinu, a takisto o návrate k svojej duchovnosti a kresťanskej viere.
Rozhodol si sa stráviť niekoľko dní cestovaním po Izraeli. Bol to duchovný odpočinok? Čo si vďaka tejto ceste získal?
"Bola to veľmi osobná cesta. Som kresťan a šiel som na miesto s bohatou kresťanskou históriou. Potreboval som tento čas pokoja, samoty a stíšenia, aby som znova nadviazal kontakt s tým, v čo verím. S Ježišom, aby som pochopil veľa vecí, pretože som mal toľko otázok. Veľmi mi to pomohlo, podarilo sa mi upokojiť, dalo mi to hlboký mier, dostal som odpovede, ktoré som hľadal, a dalo mi to silu čeliť tomu, čo ma čakalo. Bola to pre mňa krásna cesta."
Do akej miery zohrala viera kľúčovú úlohu v tvojom návrate k zdraviu?
"Bol to kľúč. Možnosť znova nadviazať kontakt, pochopiť svoj cieľ, pochopiť, prečo sme tu."
Keď je reč o tvojej viere v Boha, čo pre teba znamenalo oslávenie gólu v Albacete tým, že si si zakryl tvár dlaňou?
"Nech ma nevidia, pretože sláva nie je moja, ale Božia. Zakryl som si tvár, aby nevideli mňa, aby sláva patrila Jemu."
Aký vplyv mala na tvoj stav kritika, s ktorou si sa stretol na sociálnych sieťach?
"S odstupom času začínaš chápať, kde si a čo to je, aká je škála všetkého, čo robíš. Snažil som sa tomu vyhýbať, ale nakoniec sa to k tebe dostane cez priateľa, brata, rodinu... Snažím sa chrániť, ale keď sa to dotkne tvojej rodiny, je to zdrvujúce. Dotýka sa to tvojej manželky, otca, súrodencov... Možno sa ľudia nemôžu dostať priamo k tebe, ale vedia, že útočením na tvoju rodinu môžu. Poviem ti niečo, čo ilustruje rozsah toho, čo sa deje. Pamätám si, ako som jedného dňa pil s mojou manželkou yerbu. Videl som, ako sa jej zmenila tvár, keď sa pozrela na telefón, a v jej očiach sa objavili slzy. Spýtal som sa jej, čo videla, čo sa stalo. 'Nerozumiem ľudskému zlu; želajú smrť našim dcéram,' povedala. Keď veci dosiahnu takúto úroveň, človek premýšľa o mnohých veciach, vidíš, aká šialená je spoločnosť alebo akí šialení sú ľudia na sociálnych sieťach. Možno sa to nedotýka priamo teba, ale trpí tvoja rodina, tvoja matka a tvoja manželka, trpia aj tvoji súrodenci. Samozrejme, budú sa s tým musieť naučiť žiť, lebo nanešťastie v takom svete žijeme, ale je to ťažké, keď sa to týka rodiny."
Aká bola podpora tvojej rodiny počas celého procesu?
"Bolo to kľúčové. Moja manželka bola veľmi odvážna, pretože máme dve veľmi malé dcéry a mala odvahu byť s nimi a dať mi silu, ktorú som potreboval. Moji rodičia a súrodenci takisto veľmi trpeli. Zavolal som otcovi, aby som mu vysvetlil svoje rozhodnutie, a on ma úplne nepochopil; je to človek z vidieka, pre ktorého je ťažšie porozumieť citom. Chvíľu mu trvalo, kým to pochopil, ale naozaj som si to vážil, lebo v istom momente mi povedal: „Čokoľvek urobíš, budem ťa podporovať.“ Bolo to veľmi pekné, veľmi dôležité a vtedy som už mal rozhodnuté. Rodina mojej manželky, moja svokra, švagrovia a niekoľko bratrancov takisto zohrali kľúčovú úlohu v tomto procese, pretože ma obklopujú ľudia, ktorých milujem, a najdôležitejšie je to, že ak sú s tebou, tvoja podporná skupina je pri tebe a môžeš konečne uzavrieť túto kapitolu."
Rozprávaš sa s odborníkmi na duševné zdravie, s ktorými spolupracuješ, o možnosti návratu (recidívy)? Obávaš sa, že sa to stane?
"Nie, pretože to vidím inak. Myslím, že najhoršie už mám za sebou. Dosiahol som dno. Som dobre pripravený, pracujem so skvelými profesionálmi, chcem sa postaviť tomu, čo príde."
Autor: Lukáš@forcabarca.sk | Spracované na základe info z mundodeportivo.es
foto: X/FCB
Diskusia