Ako dieťa, ktorým je, Lamine Yamal sa chcel jednoducho ďalej hrať. Nebola to Plaça Joan XXIII a nebol to ani El Parque de Rocafonda; nebola to tá štvrť v Mataró, kde sa to všetko začalo, hoci to tak mohlo pôsobiť.
"Sme vo finále majstrovstiev sveta a ja som chcel pokračovať," hovorí a znova sa objavuje ten úsmev, ten zubný strojček. Naozaj? "Áno." Žiadne nervy? "Nie. Nikdy som si nepomyslel: 'Už len odpískaj koniec.' Užil som si to." Žiadny strach, len zábava: 19. júl, New Jersey, a on vedel – tento 19-ročný mladík, ktorý cestou na najväčší zápas svojho života v autobuse pokojne spal.
A teraz sedí v kancelárii na prvom poschodí v Las Rozas, obklopený taktickými tabuľami a hárkami so štatistikami. Na dverách visí španielska kľúčenka a na jeho drese je druhá hviezda. Na chodbe sú debny naložené na cestu do Londýna. Syn Mounira a Sheily, pomenovaný po rodinných priateľoch, ktorí im pomohli, "dotknutý Božou paličkou" slovami trénera, ktorého kancelária je hneď vedľa – na Laminovi Yamalovi niečo je. Mal 17 rokov deň pred finále Eura 2024, školák skladajúci skúšky, a 19 deň pred semifinále majstrovstiev sveta. Na otázku, čo by si prial, odpovedal, že výlet do New Yorku – a tak tam bol, pripravený stať sa opäť šampiónom.
Spôsobom, akým to Lamine Yamal opisuje, Španielsko vedelo, že sú majstrami sveta ešte predtým, ako skórovali – vo chvíli, keď bol vylúčený Enzo Fernández. Bola to tretia minúta nadstaveného času druhého polčasu, stále 0 : 0, ale teraz hovorí: "Vedeli sme, že je nemožné, aby skórovali, a s loptou proti desiatim je pre nás veľmi ťažké neskórovať." Prekvapením bolo, že neskórovali už skôr, no v 106. minúte sa lopta dostala k jeho nohám. O tomto momente premýšľal už nejaký čas.
Pokračovanie článku je dostupné pre členov
Vyberte si členstvo a získajte neobmedzený prístup
Diskusia