Zrejme všetci si ešte zo strednej školy spomínate na literárne dielo 'Čakanie na Godota'. Táto absurdná dráma mi tak trochu pripomína dianie v Barcelone. Teda minimálne za posledné štyri roky. V skratke pre tých, ktorí netušia, o čom hovorím – hlavným motívom hry je čakanie, ktoré neprináša nijaký výsledok. Hlavní hrdinovia čakajú na akéhosi Godota, avšak nikto z nich nevie, kto to ten Godot presne je. Boh? Spasiteľ? Nádej? Ktovie. Nikto ho nikdy nevidel.
Rock and Roll Luisa Enriqueho
Od odchodu Luisa Enriqueho sa na trénerskej stoličke Kataláncov doteraz vystriedala trojica rôznych mien. Asi bude väčšina z vás so mnou súhlasiť, možno to máte rovnako a možno nie, no na súčasného kormidelníka španielskej reprezentácie spomínam s úsmevom na perách. Jeho príchod bol však sprevádzaný mnohými otáznikmi. 51-ročný Španiel nemal za sebou výrazné trénerské úspechy, ktoré by mohli dať fanúšikom na Camp Nou po menej vydarenom pokuse s Tata Martinom nádej na lepšie zajtrajšky. Barcelona ale má svoju filozofiu a rada sa vracia do minulosti. Lucho tu osem rokov nastupoval ako hráč, prečo by to nemalo fungovať?
Po skončení aktívnej hráčskej kariéry naberal prvé trénerské skúsenosti v barcelonskom béčku a išlo mu to bravúrne. S mladými chlapcami dosiahol v druhej španielskej lige najvyššie umiestnenie v klubovej histórii, keď skončil tesne za Betisom a Rayo Vallecano. Po tomto významnom míľniku sa rozhodol vyskúšať svoje štastie mimo Pyrenejský polostrov a zamieril do Talianska. Tu sa chopil kormidla AS Rím. Sezónu 2011/12 uzavreli siedmim miestom v lige, s talianskym pohárom sa rozlúčili v semifinále a európska liga... no, tu im dal stopku ešte pred skupinovou fázou Slovan Bratislava. Nasledovala ročná pauza a návrat do Španielska. Do svojich radov ho zlanárila Celta Vigo, s ktorou zaznamenal veľmi pôsobivú sezónu: v lige im patrilo dôstojné deviate miesto, no pochvala sa im dostala najmä za ich silnú a víťaznú mentalitu. O rok neskôr už s Barcelonou oslavoval druhý treble v klubovej histórii.
Možno som toho veľa preskočil a tá sezóna spočiatku nevyzerala vôbec ideálne, podstatné však je, že Luis Enrique dokázal postaviť tím na nohy a spoločne boli nezastaviteľní. Pre mňa osobne má triumf v Lige majstrov 2014/15 najväčšiu hodnotu zo všetkých a to práve z toho dôvodu, že na ceste za ušatou trofejou si Barcelona poradila s majstrami všetkých európskych súťaži. Naozaj so všetkými.
Rovnako treba spomenúť nezabudnuteľnú odvetu s Parížom Saint-Germain v jeho poslednom roku na Camp Nou. Katalánci si z Parku princov odniesli tvrdú porážku 0-4 a zrejme nikto neveril, že Barcelona dokáže podstúpiť ďalej. Veril snáď iba Lucho. Aj to však stačilo na to, aby všetkých strhol na svoju stranu. Nádej umiera posledná a on to vedel. "Ak oni dokázali dať štyri góly, my ich dokážeme dať šesť. Nemáme čo stratiť, ale môžeme veľa získať," tak zneli pamätné slová pred odvetou. Barcelona vyhrala 6-1 a postúpila ďalej. Väčší úspech z toho nakoniec nebol a Luis Enrique sa rozhodol po sezóne skončiť. Dobre si uvedomoval, že mužstvo potrebuje nový impulz, ktorý mu už on nedokázal poskytnúť. A práve v tom spočíva sila tých najlepších - vedieť, kedy je čas ísť.
Zamyslený Ernesto Valverde
Ernesto Valverde priniesol do Barcelony bohaté trénerské skúsenosti najmä zo Španielska. Naposledy sa v úlohe hlavného trénera predstavil na lavičke Athletic Bilbao, ktorý sa prezentoval veľmi bojovným, no zato stále sympatickým štýlom hry. Katalánci o tom vedia svoje. Znamená to teda, že s príchodom Valverdeho bude hrať Barcelona tak ako Bilbao? Nechajú hráči na ihrisku dušu a budú kmitať hore dole ako motorové myší? Pobijú sa jeden za druhého? Nie tak úplne. "Fyzickej príprave som nikdy neprikladal veľkú dôležitosť," povedal. Áno, v modernom futbale dokáže ešte stále niekto vysloviť toto. Behavé tímy s vysokým presingom pritom robia Barcelone najväčšie problémy. Doteraz na to nevieme reagovať a čiastočne na tom nesie vinu práve Valverde, ktorý hráčom vštepil túto myšlienku. V zápasoch sme to mohli jasne vidieť, keďže sa v podstate opakoval ten istý scenár. Streliť gól a ubrániť výsledok. Načo sa hnať za ďalším, keď 1-0 je istota? Ibaže Barcelona nemá hráčov na bránenie a jej štýl je presný opak. Držať loptu na kopačkách, no stále pozerať na bránu súpera, nie na tú svoju. Okrem toho Valverde rád staval na skúsenostiach, čo znamenalo, že základnú jedenástku často tvorili starší, menej draví hráči, ktorí už v živote čo to vyhrali a mužstvo tým pádom nikde neposunuli. V Lige majstrov to bola jedna hanba za druhou a nesie sa to s nami dodnes.
Aby som však nehovoril len o negatívach, hneď jeho prvá sezóna na Camp Nou bola takmer historická, keď v domácej súťaží jeho muži prehrali iba jeden jedinýkrát. Aj to až v predposlednom kole na trávniku Levante. Bolo to veľmi obdivuhodné hlavne z toho dôvodu, že tesne pred sezónou prišiel nečakane o Neymara, ktorý si to namieril do PSG a trénerskému štábu to výrazne skomplikoval. Dokázali si stým však poradiť. Ďalšou pôsobivou štatistikou je jeho úspešná šnúra proti Realu Madrid. Barcelona pod jeho vedením neprehrala proti rivalovi z hlavného mesta Španielska ani raz. Výnimkou je hneď prvý dvojzápas španielskeho superpohára, v ktorom sa museli Katalánci pred svojím súperom skloniť. Od tohto momentu bol však Valverde kľúčom k úspechu v El Clásicu.
Skromný farmár zo Santanderu
Keď padla voľba na Quiqueho Setiéna, ktorého s Barcelonou nespájala žiadna spoločná minulosť, v rade stálo množstvo skeptikov. Čím sa však tento skromný, starší pán previnil, že jeho katalánske dobrodružstvo a najväčšia životná výzva skončili skôr, ako vôbec začali? No, vedel by som to zhrnúť do jednej vety, ktorá by to charakterizovala asi zo všetkého najviac. Setién prišiel do Barcelony s príliš veľkým rešpektom. Áno, príliš veľký rešpekt k hráčom mu podkopal vlastné nohy. Príchod do Barcelony bol pre neho splneným snom, teda, podľa vlastných slov o tom nesníval ani v tých najdivokejších snoch, každopádne to v jeho doterajšej trénerskej kariére bol obrovský úspech. Dostať sa na miesto, kde sa diali všetky tie veľké veci, vidieť všetkých tých hráčov, ktorí zdvihli nad hlavy toľko trofejí... neuveriteľné.
Keď však prídete do šatne s takými menami ako Messi, Suaréz, Piqué, Busquets a ďalší, chce to skutočne veľkú osobnosť, aby si človek medzi nimi vybudoval rešpekt. To sa tu podarilo len málokomu a ako sme neskôr zistili, pre farmára zo Santanderu to bolo až príliš veľké sústo. Aby som dal veci na pravú mieru, tým farmárom vôbec nemyslím urážku. Setién sa po podpise zmluvy sám nadšene vyjadril, že "ešte včera som vo svojej domovine kráčal obklopený kravami a teraz v Barcelone trénujem najlepších hráčov sveta." Opakom tohto pokorného a tichého chlapíka bol jeho asistent Eder Sarabia. Temperamentný, no stále začínajúci mladý tréner, prežíval futbal so všetkým, čo k tomu patrí a nebál sa ani zvýšiť hlas. Tu ale narazil na kameň úrazu. Kričať v Barcelone? Taký tu ešte nebol. Veď my predsa všetci dobre vieme, čo máme robiť! A inak, kto si ty? Hm? Chlapcom nedovolilo ego podvoliť sa a z toho vyplynulo niekoľko konfliktov. Pre Messiho ako kapitána, ku ktorému všetci vzhliadajú a nasledujú ho, to nebola vôbec dobrá vizitka. Hoci si Sarabia pred médiami sypal popol na hlavu, aby celú záležitosť odpratal do úzadia, vzťahy boli naštrbené a napätie bolo cítiť.
Spolupráca týchto dvoch trénerov tak na horúcej stoličke Barcelony nabrala raketový spád a trvala len 217 dní. Mužstvo viedli v 25 zápasoch - 16 výhier, 4 remízy a 5 prehier. Nie úplne zlé, no od Barcelony sa očakáva podstatne viac. Definitívnu bodku za tým všetkým dal veľmi bolestivý výprask od Bayernu Mníchov vo štvrťfinále Ligy majstrov, keď pred domácim publikom Katalánci prehrali zahanbujúco 2-8. (Ďaľší) Obrovský výbuch na európskej scéne, ktorý sa s nami bude vliecť ešte poriadne dlho. Viniť jednotlivcov asi nemá zmysel. Tím bol dlhodobo v problémoch, ktoré bolo akútne riešiť, no len sa prehliadali alebo sa kompetentní tvárili, že vobec neexistujú. Setién bol iba ďalšia obeť.
Koemanova veľká obeta, ktorá nakoniec k ničomu neviedla
Vybrať nového trénera, ktorý prinesie tak veľmi žiadanú revolúciu, bolo v tomto stave skutočne náročné. Xavi dal Bartomeuovi niekoľkokrát košom, no ani sa mu nie je čo čudovať. Aj keď sa tu bavíme o velikánovi, ktorý bol ako hráč súčasťou najúspešnejšieho obdobia v histórii klubu, uvedomuje si, že príliš skorý návrat by sa mu mohol vypomstiť. Barcelonu však pozná, Barcelona ho vychovala, vie, čo futbal v Barcelone znamená, jeho čas preto určite príde. A možno už čoskoro.
Ako ďalší bol na zozname potenciálnych kandidátov Ronald Koeman. Bývalý hráč blaugranas, na ktorého majú najmä pamätníci dobré spomienky. Teraz však viedol v úlohe hlavného trénera holandské národné mužstvo a dá sa povedať, že pod jeho taktovkou zažívali Oranjes prerod. Futbal to bol vskutku okulahodiaci a výsledky hovorili samé za seba. Nie je šanca, aby Koeman vymenil toto všetko za miesto v Barcelone, ktorá sa zmetala v problémoch a bola fackovaná z každej strany. Neexistuje. Alebo žeby predsa? Dokázal nám, že jeho túžba trénovať Barcelonu je obrovská a spravil to. To chce veľkú odvahu. Zvyšky poslednej nádeje, ktorú ešte fanúšikovia mali, tak vložili do neho a všetci sme dúfali, že s novým trénerom príde akoby mávnutím čarovného prútika aj okamžité zlepšenie. Opäť. Opäť sme dúfali.
Aby sa však nové zmeny prejavili, zo všetkého najviac potreboval Koeman hlavne čas. Hoci nás na jednej strane tešilo, že sa na ihrisko dostáva čoraz viac mladých, predvedená hra a výsledky nevyzerali ani po istom období tak, ako by sme si želali. V druhej sezóne sa mu to ešte o niečo skomplikovalo. Nastala výmena prezidenta, do klubu sa vrátil Joan Laporta, ktorý už pri vchodových dverách avizoval, že hľadajú nového trénera, no v prípade, že sa nik iný nenájde, Holanďan bude pokračovať. Nikto sa nenašiel a Koeman ostal. Samozrejme plne motivovaný, že má podporu prezidenta a je jeho prvou voľbou. Ironicky povedané.
Bolo jasné, že ak chce klub zvrátiť situáciu, musia sa spraviť radikálne zmeny. Odišlo niekoľko hráčov, niekoľko prišlo, ale na vytúžené posily v pokladnici peniaze neboli. No nič, musíme pracovať s tým, čo máme. V akadémii je navyše niekoľko šikovných chlapcov, ktorí sa s radosťou pobijú o svoju šancu v prvom tíme. Kedy, keď nie teraz? Kedy bude lepšia príležitosť? Klub sa konečne miesto drahých nákupov, chtiac nechtiac, opäť pozerá do vlastných radov a dáva La Masii na známosť, že na ňu nezabudol. Ďalšia rana prišla, keď prezident oznámil, že klub je na tom finančne veľmi, veľmi zle a nemôžeme si dovoliť platiť Lea Messiho, ktorému skončila zmluva. Čože? Čo sa nám to tu snažíte nahovoriť? Akože nie sú peniaze? Veď podpis novej zmluvy mal byť len formalita a do futbalového dôchodku ho mali odprevadiť plné tribúny Camp Nou. Nuž, nebolo to tak a po 21 rokoch sme sa museli s najlepším hráčom v histórii rozlúčiť. Jeden krásny futbalový príbeh dospel k svojmu koncu. Nečakane a o to bolestnejšie.
Koemanovi veru nebolo čo závidieť. Na posily neboli peniaze a ešte k tomu mu odišiel Messi. Matematicky by sa to dalo vyjadriť, že mužstvo prišlo o 50 gólov za sezónu a kvantum asistencií. Okrem iného, samozrejme.
:focal(1640x447:1642x445)/origin-imgresizer.eurosport.com/2021/10/25/3243020-66377668-2560-1440.jpg)
Nespokojnosť sa postupom času začala stupňovať, kedže na hre nebolo badať žiadne zmeny. Koeman to mal čoraz viac nahnuté, no vyzeralo, že mu to vôbec neprekáža. Svojich hráčov na pozápasových tlačových konferenciách verejne kritizoval, prstom ukazoval na jednotlivcov a pred novinármi sa ich nezastal. Celé to pôsobilo dojmom 'ja za nič nemôžem, veď sa pozrite, akých amatérov tu mám'. Pritom pri pohľade na súpisku musí byt každému jasné, že až takých amatérov v tíme nemá a že sa s tým dá uhrať viac ako len 15 bodov v desiatich ligových zápasoch.
Naozaj som sa ho dlhú dobu zastával, ale odpísal sa sám svojim prístupom. Ku koncu sa nesnažil nič zmeniť, jeho striedania pôsobili nelogicky a hlavne nemal žiadny konkrétny plán. Jednoducho odovzdaný muž, ktorý čaká na svoj koniec. Najhoršie na tom celom je, že sa nijakým spôsobom nepoučil zo svojich chýb, práve naopak, bol veľmi tvrdohlavý a rázne trval na svojom. Jasným príkladom je odstavenie Riquiho Puiga, ktorý nikdy, keď mu vyššia moc dopriala 5 minút hracieho času, nesklamal. Alebo prípad Luisa Suaréza, ktorému Koeman zavolal, že si má hľadať nový klub, pritom ešte hádam ani nevystúpil z lietadla. Ten, kto mu nesadol, bol jednoducho odpísaný a nemohol to nijak zmeniť. Koemanova tvrdohlavosť, neochota poučiť sa z vlastných chýb a osobná rezignácia môžu za to, že už viac nie je trénerom Barcelony.
... príde ten Godot konečne?!
zdroj: marko31
foto: twitter.com
Diskusia