V nedeľu som mal tú česť zavítať na Camp Nou na zápas FC Barcelona - Athletic Club. Po zápase Gamper Cupu s AC Milan v roku 2010 to bola už moja druhá návšteva na štadióne.
Vtedy ma veľmi sklamala atmosféra, ale pripisoval som to tomu, že domáci o tento zápas taký záujem nemajú, pretože poprvé sa nehrá o nič a je to viacmenej priateľský zápas, v ktorom správanie hráčov skôr pripomínalo stretnutie vysokej britskej spoločnosti ako to futbalové. Podruhé, domácim fanúšikom neplatí na tento zápas sezónny lístok, čo spôsobilo veľký príval cudzincov a aj napriek tomu, že štadión bol vypredaný do posledného miesta, väčšie ticho by človek našiel aj v kostole.
Preto som od ligového stretnutia v nedeľu očakával, aspoň čo sa týka atmosféry, pomerne veľa. Ale čo čert nechcel, našej milovanej Barcelone sa podarilo v troch predchádzajúcich stretnutiach odpísať tri hlavné tohoročné trofeje. A tak po mojom príchode na štadión 15 minút pred úvodným výkopom som len s hrozením pozeral na tisíce prázdnych sedačiek. V kútiku duše som ešte dúfal, že Španieli, ako národ nedochvílny, prídu tak do 15. minúty a prázdne miesta sa zaplnia no žiaľ, nestalo sa tak. Celková návšteva bola 57000 ľudí.
Prázdne tribúny na Camp Nou
Návštevnosti odpovedala tým pádom aj atmosféra. Zopár skalných sa na spodných tribúnach snažilo niečo vykúzliť s občasnými chorálmi, no s poľutovaním musím konštatovať, že viac som počul fanúšikov hosťujúceho tímu, ktorí neúnavne ešte pred zápasom začali kričať tak, že ich bolo počuť na celom Camp Nou.
Samozrejme, že ja som sa tiež prišiel vykričať a vyblázniť. Predsa na FC Barcelonu sa človek nedostane každý týždeň, a tak som sa po vzore skalných “zdola” občas snažil niečo kričať, tlieskať a aspoň nejako povzbudzovať našu Barcu, no okrem 4-5 ďalších Španielov v mojej blízkosti sme boli asi jediní z celého sektoru, ktorí aj vydali nejaký zvuk.
Jediná odozva štadiónu boli povzdychy pri obrovských nepremenených šanciach Barcelony a na poľutovanie najviac sa štadión rozoznel, keď bolo treba pískať a bučať. To ide akosi každému najlepšie.
Hra nebola podľa môjho pohľadu najlepšia, ale možno by som sa na to díval inak, keby nespálili aj nemožné, ale to tu nechcem hodnotiť, i keď to otočenie za 2 minúty na 2-1 bolo jediné, čo trochu vymazalo môj negatívny dojem z celej návštevy.
V druhom polčase som bol už z atmosféry taký sklamaný, že po druhom góle Barcelony som po utíchnutí osláv z gólu začal z celého hrdla skandovať “MESSI, MESSI !!!”, otočil sa čelom k divákom za mnou a s rukami nad hlavou kričal “ MESSI, MESSI, VAMOS, VAMOS !!”. Moja španielčina je veľmi slabá, viem len zopár slov, väčšinou z futbalovej terminológie, no snažil som sa aspoň nejako vyhecovať a rozkričať ostatných. Pridal sa ku mne asi taký počet ľudí, že by som ich spočítal na jednej ruke.
A tak som nejako dofandil s občasnými pokrikmi a potleskmi spoločne so skalnými, na konci odspieval El Cant del Barca (super, že píšu text na veľkoplošnej tabuli) a išiel domov. Síce bez hlasu a s krvou podliatymi dlaňami od tlieskania, no z celkovej atmosféry sklamaný. Žiaľ, hŕstka ľudí to za stotisícový štadión nepotiahne. Bez toho aby som akokoľvek preháňal, no keď moja MŠK Žilina hrávala o titul, tak to na štadióne hučalo oveľa viac napriek tomu, že v Žiline tiež nemáme najlepších fanúšikov na Slovensku.
A preto sa pýtam načo tam sedeli tí Francúzi predo mnou, Holanďania za mnou, Angličania tiež blízko, keď jediné, čo robili pri ich JEDINEČNEJ návšteve Camp Nou, bolo každých 10 minút sa cvakať na telefóný a foťáky a hneď zavesiť na facebook, že som práve na Camp Nou. A pritom sedia ticho jak päť peňazí, akokeby sedeli doma v gauči. Ešte sa mi občas ušli podivné úškrny a ľudia sa otáčali, keď som začal z celého hrdla skandovať “Barça, Barça!!”, no mňa to neodrádzalo. Oni boli tí, ktorí si zaslúžili opovrhujúce pohľady.
Celkovo teda musím povedať, že atmosféra veľmi sklamala. Možno kvôli veľkému množstvu cudzincov. Možno preto, že Barca posledných pár zápasov nehrá dobre. Ale to nie je žiadny dôvod byť ticho, alebo ešte horšie - vôbec neprísť na štadión, hlavne, keď ešte stále žije šanca na titul a proti tímu z hora tabuľky treba duplom povzdbudiť.
Najmenší fanúšik na štadióne
Čudoval som sa, že sa u nich nesnaží vyhecovať celý štadión hlavný hlásateľ na futbale. Predsalen, nie je ľahké zosynchronizovať 100000 fanúšikov a toto jednoduché riešenie by množstvu ľudom pridalo aj odvahu fandiť, aj by to podporilo jednotu a v jednote je sila.
Za dobrou atmosférou asi treba ísť do Nemecka. Tam sa fandí stokrát oduševnenejšie na hocijakom zápase 2. Bundesligy, keď je šanca postúpiť do prvej ligy.
Barcelone budem fandiť ďalej, ale na jej zápas sa určite v dlhej dobe nechystám. Štadión je famózny, futbal dajme tomu že dlhodobo tiež, ale bez toho fandenia a atmosféry to nemá o moc väčšiu pridanú hodnotu, ako pozerať zápas v televízii.
