Čo sa to stalo s hrou Barcelony, ktorá kedysi udivovala celý svet? Prečo už hra založená na krátkych nahrávkach na jeden dotyk nefunguje ani zďaleka tak ako kedysi?
Barcelona prehrala v lige na Camp Nou prvýkrát od apríla 2012. 25 zápasová šnúra výhier pôsobí navonok ako jasná známka dominantnosti, ktorá trvala 10 mesiacov. Avšak Blaugranas sa viackrát, ak nie priam trápili, tak aspoň museli poriadne namakať aby vyhrali. Už to neboli tak jednoznačné víťazstvá ako kedysi, keď súperi bežne odchádzali s päť a viacgólovým prídelom.
Veľa kritiky sa znova zosypalo na Gerarda Martina. Veľa ľudí lamentovalo nad jeho spôsobom hry, nad jeho rozhodnutím zaviesť viac priamočiarejší a vertikálny spôsob, na úkor vysokého pressingu a systému rýchlych prihrávok. Rozbehla sa diskusia, prečo štýl, ktorý Barcelone priniesol toľko trofejí a obdivovateľov, už viac nie je možné praktizovať?
To, čo Barcelonu poslalo do kolien proti Valencií, boli rovnaké veci, ktoré prenasledovali Blaugranas aj v ďalších zápasoch tejto sezóny: váhanie, zbytočne dlhé držanie lopty a tým pádom aj možnosť dať súperovi priestor skoncentrovať sa. V ostatných zápasoch Barcelone zaistil výhru nejaký magický moment alebo individuálna genialita. V sobotu ale kombinácia viazla. Miesto rýchleho posúvania lopty, hráč po prebratí prihrávky potreboval pár sekúnd na rozmyslenie a až potom sa rozhodol poslať loptu ďalej, dal teda súperovi dostatok času zasiahnuť. Výsledkom bolo, že hráči si ťukali okolo pokutového územia. Nedostatočné tempo sa rozoberalo v poslednej dobe skutočne veľakrát a aj keď dá rozum, že hráčom ako Xavi a Puyol s pribúdajúcim vekom tempo klesne, vysvetlenie, prečo zrazu hráči ako Messi, Cesc a aj Iniesta potrebujú viac času na rozmyslenie, je ťažké nájsť.
Xavi v minulosti povedal: „Jeden z našich najdôležitejších prvkov je schopnosť uvažovať dopredu. Svoj ďalší krok si chystáme nie po prebratí prihrávky, ale ešte predtým, ako sa rozhodne spoluhráč prihrať.“ Toto bol jeden zo základných kameňov, vďaka ktorým bola Barcelona na vrchole v podstate neporaziteľná. Kým si súper uvedomil čo sa vlastne deje, lopta bola už niekde úplne inde.
„Xavi hrá v budúcnosti,“ takúto poklonu mu raz zložil Dani Alves. A to sa dalo povedať o väčšine hráčov. V novinách bolo nespočetne veľa článkov o až “telepatickom prepojení“ a o tom, že to vyzerá, ako keby “jeden druhému čítali myšlienky“. Ako mohol Messi vedieť, že Iniesta predvedie takmer neuveriteľnú kolmicu a v okamihu, keď ju Iniesta posielal Messi už dávno šprintoval na “miesto stretnutia”? Nuž, nejako to len vedel. Ale koľkokrát túto sezónu lopta našla hráča a zrazu sa celá akcia zastavila, pretože dotyčný stratil rovnováhu, bol otočený na zlú stranu, nespracoval dobre prihrávku alebo jednoducho nevedel čo ďalej?
Pri pozorovaní zápasov Barcelony sme mohli vidieť, ako si hráči ťukajú okolo šestnástky ako bez nápadu. Môže za to fakt, že hráči stratili to “telepatické prepojenie“? Samozrejme nikto skutočne neverí v to, že jeden druhému čítali myšlienky. Hráči ale v minulosti vraveli, že hrať za Barcelonu je tak jednoduché preto, lebo spoluhráči majú veľkú sebadôveru a vedia jeden druhého nájsť aj za takmer nemožných podmienok. A aj pod tlakom radšej skúsia prihrať, ako stratiť pozíciu alebo jednoducho loptu odkopnúť.
Nebude to nakoniec práve tá sebadôvera, na ktorej sa všetko zakladá? Prihrávky, ktoré nás zdvihnú zo stoličiek môžeme vidieť stále, ale ani zďaleka nie v takom množstve ako kedysi. Možno práve preto hráči nedokážu posúvať loptu tak rýchlo jeden k druhému. Možno práve preto, že tú prihrávku proste nečakali a nemali dopredu pripravený ďalší krok. V niektorých prípadoch, keď hráč dostal geniálnu prihrávku, vyzeral takmer prekvapený a miesto okamžitej akcie, predviedol jeden-dva dotyky navyše, pokiaľ si rozmyslel, čo spraví. Kompletná dôvera a istota, ako keby už nebola medzi hráčmi prítomná. Radšej než plánovať svoj ďalší krok, hráči možno premýšľajú nad tým, či lopta vôbec príde. Tento moment ich pripraví o bleskový štart a zrazu všetci hrajú na rovnakej úrovni a nie o dva kroky napred, ako kedysi. Môže byť toto všetko skutočná príčina toho, že útočná fáza je tak spomalená?
Je ale pre toto všetko Barca zrazu zlý tím? Ani náhodou! To, že tím musí pre svoje víťazstvo tvrdo pracovať nie je známka zlého celku ale normálneho. Dotiahnuť veci do dokonalosti určitú dobu trvá a vo veľkej väčšine prípadov sa to ani nepodarí, aj keď zámer môže byť dobrý. A pri faktoroch, ako zmeny v kádri alebo starnutie kľúčových hráčov je prirodzené, že Barcelona stratila zo svojho tempa a lesku. Nie je ale lepšie miesto bezhlavej kritiky a pesimistických predpovedí dúfať, že sa pozeráme len na akúsi prechodovú fázu a za rohom nás čaká opäť žiarivá budúcnosť?
spracované z insidespanishfootball.com
