Skormútené hlavy a pokorený výraz v tvárach z ihriska schádzajúcich hráčov Blaugranas, bujaré tanečky Maria Balotelliho a jeho roztopašne afektovanej „squadry“ v hľadisku (a v popredí s jeho mimoriadne atraktívnou priateľkou Fanny Neguesha..), pojašené oslavné gestikulácie Muntariho s Kevinom Boatengom po vsietených góloch, či frenetické víťazné chorály domácich „rossoneri“ evokujúce predstavu finálového víťazstva v Lige Majstrov..
Tieto sekvencie záberov zo včerajšieho stretnutia mi dnes mimovoľne viackrát prebleskli myšlienkami, ale čuduj sa svete, nevzbudili vo mne obzvlášť nepríjemný pocit, ani zďaleka neporovnateľný s tým roztrpčením krátko po konečnom hvizde Craiga Thomsona. Zmierený s prehrou? Pomalá rezignácia? Ani nie. Tieto obskúrne nuansy včerajšieho stretu dvoch gigantov sa mi pomaly začali prelínať so zábermi, ktoré som kedysi dávnejšie už videl. V apríli 2004 si AC Miláno doma hravo poradilo s Deportivom La Coruňa 4:1, ale „napnuté svaly“ Inzaghiho, Ševčenka a spol., ktorí si už prakticky vyberali najvhodnejšieho semifinálového súpera, vyfučali po inkasovanej štvorgólovej nádielke na El Riazor.. O chvíľu mi hlavou prebleskla ďalšia reminiscencia, tá z roku 2005, keď sa po víťaznom prvom polčase finále LM v pomere 3:0 s FC Liverpool, poberal do šatne taliansky tréner Carlo Ancelotti s mimoriadne nadradeným výrazom v tvári, víťazoslávne prežúvajúc žuvačku, akoby tým gestom pobavene imitoval zdrvujúcu prevahu svojich zverencov po prvej polovici zápasu. V tej druhej svoje žuvacie svaly precvičil ešte intenzívnejšie, tentoraz však poháňané panikou a hystériou z ubúdajúceho náskoku.. Kto by si nevybavil ten heroický triumf „ the Reds“?
Nechcem skĺznuť do utópie porovnávania rozdielnych období, umelo vytvárať polemiku, ani dehonestovať včera lepšieho súpera, len poukázať na menšiu paralelu s minulosťou. Prehra 0:2 na pôde podceňovaného AC Milána je na prvý pohľad viac ako nebezpečná. Ale skrýva v sebe i niečo, čo možno na prvý pohľad uniklo. AC už nie je ten, čo nemá čo stratiť, dá sa povedať, že je v odvete na Camp Nou postupovým favoritom a s takýmto tlakom sa ešte toto ich aktuálne mladé mužstvo v tak významnom zápase nestretlo. Naopak, Barca je tá, ktorá môže viac získať, ako stratiť. Biedny výkon, absolútna nemohúcnosť v útoku demonštrovala jej „pozemskosť“, média, odborná verejnosť, futbaloví fanúšikovia z celého sveta si schuti ( podaktorí i škodoradostne) zajazdili na jej (podľa mnohých) totálne nudnom, nezáživnom futbale a že sebavedomé AC ak zopakuje takto kompaktnú defenzívu, nebude mať problém postrážiť si dvojgólový náskok. Všetko je možné, aj takýto scenár.
Táto jemne skrytá výmena postupového favorita sa v konečnom meraní síl môže stať kľúčovou psychologickou výhodou. Veď mnohí prorokujú Kataláncom podobný osud, ako po prehratých semifinálových zápasoch na Interi a Chelsea, čiže vyradenie zo súťaže po nezvládnutej odvete. Avšak treba povedať, že v oboch prípadoch bola Barca aj v odvete vždy mierne favorizovaná na postup, aj napriek nutnosti dohnať gólové manko, navyše, aj vtedajšie výkony na ihriskách súperov boli značne kvalitnejšie. A možno práve tie stále pretrvávajúce očakávania katalánskeho favorita napokon zaťažili psychiku hráčov, až sa zámer nepodarilo zrealizovať. Na Mourinhov Inter a o 2 roky neskôr i di Matteovu Chelsea vtedy „stačilo“ 2:0, v aktuálnom prípade by to znamenalo predĺženie, alebo penalty, jednoducho je potrebné víťazstvo o tri góly. Miernou výhodou je i fakt, že odveta je na programe za pomerne dlhý čas, Barca vychladne z toho výkonnostného šoku, bude sa môcť dôslednejšie pripravovať na zápas, bohužiaľ stále bez Tita Vilanovu, ale s možnosťou aspoň na diaľku komplexnejšie zanalyzovať zlyhania v Miláne.
Odozva hráčov je obdivuhodná, žiadne zbytočné ľutovanie sa, chlapsky prijatá spravodlivá prehra. A k tomu obrovská chuť na revanš obsiahnutá v Xaviho prehlásení o tom, že tejto generácii hráčov chýba historický zvrat vývoja dvojzápasu vo vyraďovacích kolách Ligy Majstrov. Ako povedal seňor Pep pri oslavách ligového titulu na Camp Nou krátko pred posledným finále Ligy Majstrov s Manchesterom na margo túžby potešiť verných culés ziskom ušatej trofeje: „ Os debemos una!“ – „Dlžíme Vám jednu“
Ani neviete, ako by ste nás culés potešili, chicos!
